Stav štátu

Robiť zovšeobecnenia o národnom štáte v Afrike je stále ťažšie. Aj keď sa obmedzíme na subsaharské krajiny, bez Maghrebu, len málo vyjadrení je možné aplikovať na všetky krajiny. Južná Afrika, Botswana a Somálsko sú výnimkami pri takmer všetkých zovšeobecneniach. Každá africká krajina je výnimočne iná – najsilnejším dôkazom je pravdepodobne fakt, že po 50 rokoch nezávislosti si vytvorili rozličné národné charakteristiky. Rozdiely existujú aj v spôsobe fungovania štátov. Napriek západnému ekonomickému a politickému tlaku na uniformné západné koncepty demokracie, práva a ekonomického manažmentu, nachádzajú africké krajiny vlastné cesty k zvládnutiu štátnosti. Dedičstvo kolonializmu Je lákavé špekulovať, akým spôsobom by sa africké štáty vyvinuli, ak by európske krajiny odolali pokušeniu rozdeliť si kontinent koncom 19. storočia. Ešte lákavejšie je špekulovať o politických systémoch, ktoré by sa vyvinuli z krehkých afrických štruktúr moci a monarchií. No brutálne a rýchle podrobenie kontinentu, hlavne na juh od Afriky, ho nechalo akosi na pol ceste medzi tradíciou a západnou modernitou, jeho staré vedenie a sebadôvera boli podkopané a neexistoval konsenzus o tom, čo ich má nahradiť. Väčšina afrických krajín sa vyvinula z malých území, ktoré si európski kupci dokázali udržať po takmer štyri storočia. Keď sa európski lídri rozhodli dobiť Afriku, hranice vytýčili na prázdnom liste papiera, s cieľom vyhnúť sa vzájomnej vojne v hĺbke afrického vnútrozemia. V niektorých oblastiach na územia, ktoré takto získali, ani len nevstúpila ich noha. Etnické skupiny, lokálne identity a dokonca aj prirodzené hranice ako rieky a pohoria boli ignorované, keď tvorcovia máp iba hádali, v ktorých miestach prebieha hranica medzi jednotlivými povodiami. Potom vstúpili na scénu imperiálne mocnosti, no na územiach, ktoré pre nich nemali bezprostrednú ekonomickú dôležitosť, vytvárali svoju správu iba pomaly. Hoci niektoré africké národy boli príchodom imperiálnych jednotiek doslova vytrhnuté z koreňov, iné si príchod – alebo odchod – Európanov ledva všimli. O necelých 80 rokov európski vládcovia odišli a nimi náhodne vytvorené entity boli vrhnuté na medzinárodnú scénu ako národné štáty. Pod povrchom ostali africké spoločnosti silné. No tieto starobylé spoločnosti boli umelo zaškatuľkované do národných štátov, ktoré obsahovali niekoľko etnických skupín a rozdiely mohli byť ľahko zneužité politikmi bažiacimi po moci. Napríklad Nigéria má asi 250 rozdielnych jazykov a tri obrovské etnické skupiny, ktoré tvrdo bojovali o moc s blížiacou sa nezávislosťou a odvtedy v tom pokračujú. Predstavte si Európu, ktorá rovnako obsahuje tri veľké skupiny, no len 25 oficiálnych jazykov, ak by si mala voliť jedného prezidenta a jednu centralizovanú vládu. Nové štáty obsahujú aj zvyšky elít z predkoloniálnych štátov, kráľov, emirov a náčelníkov, ktorých moc bola možno erodovaná, no na lokálnej úrovni majú stále značný vplyv. Na prvý pohľad poskytuje fenomén rozličných etnických skupín vtesnaných do umelo vytvorených krajín dostatočné vysvetlenie, prečo sú africké krajiny slabé a nezakorenené. Ich vlajky, hymny, meny, hraničné priechody, byrokracie, armády, letecké spoločnosti, dokonca aj mená boli novým lídrom odovzdané odchádzajúcimi francúzskymi a britskými vládcami. Jedinou zrejmou realitou každej krajiny sú čiary nakreslené na mapy cudzincami. No africké národné štáty vytvárajú značný nacionalizmus. Od Biafranskej vojny za jednotu Nigérie, až po súčasnú fragmentáciu Konga existovalo málo hnutí za odtrhnutie nejakého regiónu a žiadne sa nezakladalo na myšlienke spojenia etnickej skupiny rozdelenej hranicou. Hranice tiež nevysvetľujú, prečo predkoloniálne africké štáty, ktoré existovali aj počas obdobia kolonializmu – ako Etiópia či Libéria – trpia rovnakým etnickým napätím a slabosťou ako ostatné. Tí, ktorí tvrdia, že koreňmi afrických problémov sú čiary na mape, ktoré rozdeľujú etnické skupiny, musia tiež vysvetliť, prečo dva štáty, ktoré sú najjasnejšie postavené na jednej etnicite, Somálsko a Rwanda, zažili najnásilnejšie konflikty zo všetkých. Trajektória po získaní nezávislosti Boj za nezávislosť bol vedený najmä na nacionalistickej úrovni. Etnické hnutia, ktoré sa pokúšali žiadať nezávislosť mimo koloniálnych rámcov, či požadovali autonómiu alebo špeciálne práva v nových krajinách, boli rýchlo rozdrvené. Panafrikanizmus ostal snom nových afrických lídrov, a súčasne sa rýchlo uistili, že neovplyvní lokálnu politickú realitu. Celokontinentálny orgán, Organizácia africkej jednoty, potvrdila, že hranice sú sväté. Nemali byť prekreslené, aby lepšie zodpovedali africkej realite. Intervencia susedmi – aj keby jej cieľom bola podpora utláčaných Afričanov – bola postavená mimo zákon. Nik nepodporil prezidenta Júliusa Nyerere, keď poslal tanzánijskú armádu do Ugandy, aby zvrhla Idi Amina. S nepočetnými výnimkami si noví africkí lídri vybrali za prvý cieľ zabezpečenie národnej jednoty vytvorením štátov jednej strany a postavením opozície mimo zákon. Na povrchu boli etnické rozdiely zakázaným predmetom. Tribalizmus bol nepriateľom národnosti. V tajnosti však bola úlohou každého afrického lídra manipulácia etnickej rovnováhy vo vláde, či rozdrvenie rivalskej etnickej skupiny. Mnohí lídri tiež verili, že po politickej nezávislosti musí nasledovať ekonomická. V mnohých prípadoch podporení Svetovou bankou znárodnili kľúčový priemysel, zakladali nový a vytvorili obchodné rady, aby sa stali ekonomicky sebestačnými a zabezpečili kontrolu štátu nad prostriedkami produkcie a distribúcie. Prvých 30 rokov po získaní nezávislosti bola väčšina afrických krajín, trhovo orientovaných i socialistických, štátmi jednej strany s obrovským množstvom politických a ekonomických inštitúcií. Na čele každej vlády bol „otec národa“, ktorého slovo bolo zákonom a v mnohých prípadoch jeho bankové konto súčasne štátnou pokladnicou. Štát jednej strany a jedného muža bol v mnohých prípadoch štátom Generála. Zničil etiku národnej verejnej služby tým, že neumožnil vznik národnej triedy profesionálov, ktorá by bola oddaná národným záujmom. Lojalita smerovala k lídrovi, nie ku krajine. Vládnutie bolo o moci, jej uchopení a udržaní. Verejná služba bola v tom len nástrojom. Príbuzní a verní z prezidentovej etnickej skupiny tak boli povyšovaní a menovaní a prinášali do úradov vlastných ľudí. Koncom 70. rokov nedávala vláda žiadnej africkej krajiny, s možnou výnimkou Botswany, svojim občanom žiadnu pridanú hodnotu. Získavali len prezidentovi ľudia. Všade inde sa štát jednoducho rozpadal, ako starý koloniálny pomník, ktorý upadol do zabudnutia. Obrázkom najlepšie zhŕňajúcim realitu prvých rokov nezávislosti je dom v daždi kreslený Chinua Achebem v jeho novele Človek a národ: „Dovčera sme boli spolu v daždi. Potom hŕstka z nás – šikovní, šťastní a takmer nikdy najlepší – sa natlačila do prístrešku, ktorí opustili naši bývalí vládcovia, zabrali ho a zabarikádovali sa v ňom.“ Elity, ktoré sa presadili pri získaní nezávislosti prebrali nástroje a symboly moci odchádzajúcich imperiálnych mocností. No proces demokratizácie sa zastavil. Kongo/Zaire bolo pravdepodobne najhorším príkladom dezintegrovaného štátu, v ktorom všetci predstavitelia, od ministrov po úradníkov štátnej správy, lúpili, kde mohli, vymáhaním úplatkov od ľudí. V sprievode vojakov a tajomníka chodili ministri do úradu len na to, aby vybrali úplatky od tých, čo žiadali kontrakty, povolenia či výnimky. Úradníci neboli nikdy riadne platení, očakávali však poplatky od tých, ktorí sa chceli stretnúť s ministrom. Policajti na uliciach sledovali menšie priestupky voči zákonu len na to, aby mohli vybrať viac úplatkov. Na čele krajiny bol Mobutu Sese Seko, najväčší zberateľ úplatkov zo všetkých, ktorý s krajinou zaobchádzal podobne ako jej zakladateľ, belgický kráľ Leopold: súkromný, priamo vlastnený majetok. Pokiaľ ide o štátnosť, krajina nebola ničím viac, než prázdnym miestom na mape v tvare Konga. Kongo bolo extrémnym príkladom typického afrického štátu. Ich vlády manipulovali pevné výmenné kurzy meny, aby mohla mestská elita prežiť a zvyšok krajiny sa zatiaľ prepadal do ekonomickej priepasti. V Nigérii, Keni, Angole, Kongu (Brazzaville), Libérii a Sierra Leone vládcovia doslova ukradli krajiny. Bývalé európske mocnosti sa o tejto krádeži príliš nerozširovali. Rovnako tak o demokracii, ľudských právach či štátom kontrolovanej ekonomickej politike v nových suverénnych krajinách. Protestovali len vtedy, keď boli nacionalizované majetky ich vlastných štátnych príslušníkov. Bol to čas studenej vojny a základné princípy demokracie a slobody prejavu mali v agende Západu druhé miesto, až po otázke, na koho strane režim je: Moskvy či Washingtonu. Väčšina afrických vládcov ostávala pri moci spojením sa s jednou zo strán, niektoré však šikovne rozohrávali jeden blok voči druhému, či úspešne medzi nimi lavírovali. Iní, ako Siad Barre v Somálsku alebo Jerry Rawlings v Ghane dokázali v pravej chvíli zmeniť strany a prežiť. Afrika a koniec studenej vojny S koncom studenej vojny boli západní donori oslobodení od nutnosti kŕmiť afrických diktátorov a pomoc bola presmerovaná do východnej Európy. Medzičasom starí lídri vymierali a k slovu sa dostávala mladá generácia, ktorá požadovala rovnaké slobody, aké existovali na Západe a aké sa v tom čase šírili aj do bývalých komunistických krajín. Novou agendou Západu pre Afriku bola demokracia, ľudské práva a vytvorenie voľného trhu. Západní donori považovali skorumpované, ťažkopádne a štátom kontrolované africké ekonomiky za problém. Peniaze začali dávať radšej neštátnym aktérom, medzinárodným a lokálnym mimovládnym organizáciám, obchádzajúc byrokraciu a korupciu vlád, aby sa tak pomoc dostala priamo k ľuďom. Výsledkom bolo, že od polovice 80. rokov vyschli africkým vládam fondy a boli zámerne ochudobnené. Voľby s viacerými stranami nanútené štátom jednej strany znamenali, že africkí vládcovia museli elektorátu sľúbiť omnoho lepší život, súčasne však ľudia trpeli tvrdými škrtmi v životnej úrovni. Reštrukturalizačné programy rozložili inštitúcie a štruktúry, ktoré boli predtým vybudované s pomocou Svetovej banky a peňazí donorov. Verejné výdavky museli byť znížené, štátne vlastníctvo privatizované a meny zdevalvované. Štátni zamestnanci, ktorí často podporovali veľké rozšírené rodiny, boli prepustení a tí, ktorí ostali v službe, boli rýchlo ožobráčený kolabujúcou hodnotou národnej meny. Mnoho kvalifikovaných ľudí, ako boli štátni úradníci a učitelia, ktorí mohli so správnym politickým vedením riadiť a rozvíjať Afriku, boli vytlačení na okraj spoločnosti ako vodiči taxíkov či pouliční predavači. Ekonómovia Washingtonského konsenzu verili, že ak bude zredukovaná štátna byrokracia, ekonomická aktivita porastie a štát bude v konečnom dôsledku benefitovať z vyššieho výberu daní. No teoretici v Medzinárodnom menovom fonde a Svetovej banke sa nikdy na africkú realitu nepozreli, alebo sa na ňu nechceli pozrieť. Tieto krajiny už ako štáty nefungovali. Klasické ekonomické správanie sa realizuje len v krajinách s fungujúcim právom, verejnou službou a infraštruktúrou, ktoré umožnia naštartovanie hospodárskeho rastu. Aj keď sa výsledky ekonomiky zlepšili o jedno-dve percentá, neexistovali úradníci, ktorí by mohli vyššie dane pre štát vyzbierať. Nie je prekvapením, že mnohé z týchto krajín trpeli povstaniami a vojnami. Koncom 80. rokov bolo konfliktom zmietaných takmer 20 krajín a existovali obavy, že tieto štáty proste zmiznú. V občianskych vojnách v Sierre Leone, Libérii, Sudáne, Angole a Kongu sa vládcovia a rebeli stávali súťažiacimi vojenskými náčelníkmi, snažiacimi sa kontrolovať čo najväčší podiel hospodárstva, aby lepšie presadzovali svoje vojenské ciele. Žiadna zo strán si nedokázala vybudovať legitimitu, vlády neplnili očakávania ľudí. Vo väčšine prípadov kontrolovala vláda iba hlavné mesto a verejná správa prestala fungovať. Rebeli zas radi prenechávali starostlivosť o ľudí a iné štátne funkcie agentúram OSN a mimovládnym organizáciám. Pokiaľ mali ich bojovníci jedlo, strechu nad hlavou a ženy, o zvyšok populácie sa zaujímali len málo. Nech boli dôvody začatia vojny akékoľvek, potreba ovládnuť zdroje – diamanty a iné minerály a vzácne drevo – sa niekedy stávala samým cieľom. Počas tejto druhej periódy po získaní nezávislosti, ktorá trvala od polovice 80. rokov do konca 90. rokov, trpela Afrika drastickým ekonomickým poklesom. Dlh narastal, kapacita produkovať rast sa zmenšovala. Ľudia spoza hraníc, ako Robert Kaplan, videli Afriku ako „Nastávajúcu anarchiu“, alebo jednoduchšie – citujúc The Economist – ako „Kontinent bez nádeje“. Budúcnosť afrického štátu Práve vstupujeme do tretej fázy vývoja štátu po získaní nezávislosti v Afrike. Vnútorný a vonkajší tlak prinútil väčšinu afrických krajín k usporiadaniu volieb. Omnoho dôležitejšie je však množstvo rádiostaníc a novín vo väčšine afrických krajín. Mobilné telefóny umožňujú omnoho lepšiu komunikáciu v krajinách, čo niektorých dokonca vedie k otázke, či by bola pri existencii mobilných telefónov možná genocída v Rwande. Dnes väčšina vojen zmizla, alebo sa zastavila – čiastočne vďaka intenzívnejšej medzinárodnej intervencii a mierotvorným snahám. Vina za zlyhanie v Rwande počas genocídy z roku 1994 znamená, že západné vlády už nemôžu z Afriky vycúvať. Vonkajší svet obrátil svoju pozornosť späť na vlády. Milostný románik donorov s mimovládnymi organizáciami či „občianskou spoločnosťou“, ako je dnes nazývaná, neskončil, no prevláda uvedomenie si faktu, že ak sa majú rozvinúť národné štáty, musia mať efektívne vlády. Západní donori tlačia africké vlády stále viac do reformy inštitúcií a vytvorenia transparentnosti a zodpovednosti vo vládnutí. Financovanie bolo presunuté z projektov späť na priamu rozpočtovú podporu vlád. Africkí šéfovia vlád a hlavy štátov sa so západnými donormi dohodli na novom programe, NEPAD. Teoreticky zaväzuje africké vlády k princípom demokracie, rešpektovaniu ľudských práv a politike voľnej trhovej ekonomiky. Za to západné vlády poskytnú väčšiu podporu, zrušia dlhy a zrušia niektoré obchodné bariéry africkému rozvoju. Žiaden z týchto elementov NEPAD-u nie je nový, no spolu reprezentujú formalizovanú novú dohodu medzi Afrikou a zvyškom sveta. Existuje však nebezpečný predpoklad, často prítomný vo Washingtone i v Londýne, že africké problémy boli spôsobené nesprávnymi politikami minulosti a ak budú nájdené „správne“ politiky, všetko bude v poriadku. História a africká kultúra – africký spôsob práce – sú ignorované. Riešenia problémov Afriky môžu načas zdanlivo fungovať, no z dlhodobého pohľadu sú potrebné hlbšie riešenia a tie môžu vyjsť len z Afriky. Napríklad voľby – konečný bod západnej mierotvornej stratégie v Afrike – nemusia byť z dlhodobého hľadiska najlepším riešením hlboko zakorenenej rivality, ktorá sa začala zakladať na etnických rozdieloch. V Afrike podporujú voľby s viacerými stranami a princíp „víťaz berie všetko“ polarizáciu etnickej a náboženskej politiky. Víťazstvo vo voľbách tiež dávajú do rúk tým, ktorí majú dostatok zdrojov na manipuláciu procesu a nie nutne tým, za ktorými je podpora ľudí. Afrika a africkí lídri sú stále lepší v chápaní a prispôsobovaní sa vonkajšiemu tlaku. Keď prídu donori na papieri s novou hymnou, rýchlo sa naučia slová a melódiu a s chuťou spievajú. Či budú sľuby splnené, to je iná otázka. Francúzsky akademik Jean Francois Bayart šiel dokonca tak ďaleko, že naznačil, že v súboji medzi africkými lídrami a vonkajším svetom majú africkí lídri vždy navrch. Vymyslel tiež frázu „rizómový štát“ – koncept reálnej sily organizmu existujúcej skryte, pod povrchom. V konečnom dôsledku sa moc v Afrike neodvádza z vonkajšej podpory, ale zvnútra, zo starých sietí a predkoloniálnych systémov moci, ktoré sa nachádzajú pod povrchom moderného afrického štátu. Africkí lídri môžu byť šikovní a získať niektoré z dobrôt ponúkaných západnými donormi, no v konečnom dôsledku sú viazaní domácou politikou ich vlastných krajín. Pokiaľ ľudia zvonka nepochopia dôležitosť týchto sietí a nepochopia základnú dynamiku africkej politiky, sú vo veľkom nebezpečenstve, že budú zvedení vlastnými snami o kontinente – ako mnohí ich predchodcovia, ktorí sa pokúšali zachrániť Afriku. Budúcnosť Afriky bude závisieť na dvoch veľmi rozdielnych faktoroch – identite a HIV/ AIDS. Dokážu občania každej africkej krajiny vytvoriť spoločnú ideu toho, čo znamená byť Nigérijčanom, Angolčanom, Uganďanom či Malijčanom? V príliš mnohých prípadoch je iný považovaný za cudzieho, možno tolerovaného, no nikdy nie s plnými právami. Rozdelené krajiny ako Pobrežie Slonoviny, kde sú moslimskí severania podradnými občanmi, alebo Kongo, kde odmietajú Banyamulengom na východe občianstvo, nemôžu byť zjednotené, pokiaľ nebude táto otázka vyriešená. Jedným riešením je silnejšia, národnejšia verejná služba, v ktorej sú schopnosti dôležitejšie než etnicita a ktorá slúži rovnako všetkým regiónom. Ďalším je devolúcia. V troch z najväčších afrických krajín sa v súčasnosti bojujú medzi centrálnou vládou a regiónom či regiónmi obrovské zápasy, do ktorých je zapletené náboženstvo, etnicita, alebo oboje. Nigéria, Kongo a Sudán už nikdy nebudú zjednotenými štátmi, no môžu prežiť ako konfederácie. Ich centrálne vlády stále tomuto procesu vzdorujú, napriek rokom povstaní a vojen – takmer 50 rokov v prípade Sudánu. Obávajú sa, že devolúcia bude viesť k rozpadu, no násilný odpor voči nej ju spôsobí takmer určite. Hrozbou africkému štátu je aj AIDS. Miera infikovanosti vírusom HIV dosahuje v niektorých skupinách jednu tretinu i viac. Africké inštitúcie sú slabé už teraz a ak sa tieto počty premenia na ekvivalentné čísla predčasných úmrtí, africká verejná správa, školy, univerzity a nemocnice tomu nebudú schopné vzdorovať. Prezident Festus Mogae z Botswany vyhlásil, že jeho krajina, najlepšie spravovaná v Afrike, nemusí pandémiu AIDS prežiť. Bez rozsiahlej a rýchlej intervencie poskytujúcej anti-retrovirálne lieky kľúčovým pracovníkom vo vládach sa to môže stať pravdou aj v niektorých iných krajinách. Ak sa dá získať z historického prieskumu africkej politiky vôbec nejaké ponaučenie, je to fakt, že intervencia ľudí zvonka do záležitostí afrických krajín je takmer vždy nesprávna. Napriek tomu je jasné, že žijeme v stále viac prepojenom svete, kde sú na riešenia problémov potrebné medzinárodné partnerstvá. Tieto partnerstvá však musia byť skutočné a úprimné. Inak sa medzinárodné spoločenstvo nevyhne chybám minulosti. Autor je výkonným riaditeľom Royal African Society (Článok bol uverejnený v časopise New Economy /ročník 11, číslo 3/ – vydávanom britským Inštitútom pre výskum verejnej politiky) Publikované so súhlasom autora