Krvavá nedeľa
Porážka Ruska vo vojne s Japonskom prehĺbila krízu v krajine. Už 28. júla 1904 spáchali príslušníci strany sociálnych revolucionárov (eseri) úspešný atentát na ministra vnútra Pleveho. Ani snaha o tvrdú politiku jeho nástupcu Sviatopolka-Mirského nemohla zabrániť zostrovaniu situácie. Možno vysloviť dohad, že vysoký činiteľ na ministerstve vnútra rozhodol, že treba rázne demonštrovať silu vlády a dať „rebelom“ príučku. Streľba do demonštrácie pred Zimným palácom Na začiatku minulého storočia bývalý väzenský kňaz, pravoslávny pop Gapon, organizoval odborové združenie petrohradských robotníkov. Patrí to už k paradoxom ruských pomerov, že cárske úrady podporovali po istú dobu marxistov. Jednak ich učenie považovali za menej nebezpečné ako teóriu tzv. narodovoľcov a neskôr eserov, ktorí chceli svoje politické ciele dosiahnuť prostredníctvom individuálneho teroru, jednak ich považovali za akúsi protiváhu tých podnikateľov v priemysle, ktorí stáli v opozícii voči cárskej moci. Pop Gapon na 22. januára (podľa starého kalendára 9. januára) 1905 organizoval akúsi prosebnú procesiu pred cársky palác, aby sa „báťuška“ zastal úbohých bezprávnych robotníkov. Je tu však niekoľko čudných okolností. 19. januára počas nácviku vojenskej prehliadky padlo niekoľko výstrelov na cársku rezidenciu. Neskôr sa to interpretovalo ako pokus o atentát na panovníka, no napriek týmto výstrelom procesia nebola zakázaná. Prekvapivý je aj text petície, ktorý v minulosti nebol zverejnený. Hoci tu môžeme nájsť aj prosebné pasáže, obsahovala i také požiadavky, ako všeobecnú amnestiu, slobodu tlače, osemhodinovú pracovnú dobu, pozemkovú reformu, ale aj zvolanie Ústavodarného zhromaždenia. Navyše pop Gapon pripustil, aby obsahovala aj takú rúhavú požiadavku, ako je odluka cirkvi od štátu. V podmienkach cárskeho Ruska to bolo čosi nemysliteľné. Ešte za vlády Petra I. bol zrušený úrad pravoslávneho patriarchu a hlavou pravoslávnej cirkvi sa stal sám cár. Takže takáto požiadavka bola útokom na cársky majestát. Už tieto okolnosti naznačujú, že mohlo ísť o provokáciu, ktorá mala byť zámienkou pre krutý zásah cárskej moci. Keď sa robotnícka procesia dostavila k Zimnému palácu, čakalo ju tam pripravené vojsko. Cár ich delegáciu prijať nemohol, pretože už deň predtým odišiel do Cárskeho sela. Ten, kto pozná miestopis Petrohradu, vie, že sa robotníci dostali do pasce. Priestor pred palácom bol uzavretý, a hoci sa niektorí robotníci snažili prihovoriť vojakom, tí na tieto pokusy nereagovali. Po zaznení signálu vojenskej trúbky sa začala streľba. Údaje o počte robotníkov, ktorí zahynuli na mieste, sa líšia od niekoľkých stoviek až po číslo prevyšujúce tisícku. Hoci petrohradský gubernátor Trepov čakal panovnícku pochvalu za svoju rozhodnosť, masaker pred Zimným palácom sa stal signálom na revolúciu. Až neskôr sa ukázalo, že pop Gapon bol konfidentom cárskej tajnej polície. Istý čas aj po masakre sa tváril ako kresťanský socialista a podarilo sa mu dokonca dostať do blízkosti V. I. Lenina. Situácia sa zostruje Krvavá nedeľa opozičné sily nielenže nezastrašila, ale politická kríza v krajine sa ešte väčšmi zostrila. Ako to v podobných situáciách býva, najprv sa aktivizovali vysokoškolskí študenti a univerzity sa premenili na tribúny opozície. Vznikol Zväz zväzov, ktorý združoval 13 spolkov inteligencie (počet jeho členov sa odhaduje na 65 000, najsilnejší bol Zväz učiteľov, ktorý mal 8 700 členov). Ruskom sa prevalila vlna demonštrácií a štrajkov. Demonštrovalo sa v Moskve, Rige, vo Varšave (značná časť Poľska bola vtedy súčasťou cárskeho Ruska), v Tbilisi a iných mestách. Vláda tiež vytvorila komisiu senátora Šidlovského, ktorá mala vyšetriť udalosti okolo Krvavej nedele a predložiť príslušné návrhy. Verejná mienka však bola voči tejto komisii krajne skeptická a ako sa napokon ukázalo, jej činnosť priniesla ničotné výsledky. Po organizácii inteligencie začali vznikať ďalšie spolky a združenia, napríklad robotníci začali vytvárať odborové organizácie. Demokraticky zmýšľajúca inteligencia požadovala slobodné voľby do Ústavodarného zhromaždenia a premenu Ruska na demokratický štát, aspoň na konštitučnú monarchiu. V lete sa zväčšil počet robotníckych štrajkov. Mali predovšetkým sociálne požiadavky, ako už spomínaný osemhodinový pracovný čas alebo systém sociálneho poistenia. Ešte radikálnejší a netrpezlivejší boli roľníci. Časté boli útoky na statkárov a pokusy zabrať a rozdeliť si ich pôdu. Vláda vyslala na vidiek státisíce vojakov a proti roľníkom sa začali podnikať trestné výpravy s veľkým počtom obetí. O svoje práva sa začali hlásiť aj neruské národy. Po demonštráciách vo Varšave nasledovalo povstanie v Lodži a výbuchom hrozili regióny Kaukazu, baltských krajín i Fínsko. Významným medzníkom bola vzbura na krížniku Poťomkin (27. – 28. 6.1905). Nasledovali nepokoje v Odese a radikalizácia železničiarov, ktorí hrozili generálnym štrajkom. Vtedy v Rusku začali vznikať nové revolučné orgány – soviety (rady) pracujúcich. V Petrohrade sa prostredníctvom tohto orgánu stal široko známym mladý ľavicový intelektuál Lev Davidovič Trockij. Soviety vznikali najprv ako orgány, kde revolučné sily mali prejavovať svoju vôľu tak, aby neskôr prevzali moc. Treba však zdôrazniť, že v sovietoch boli zastúpené všetky ľavicové strany, sociálni demokrati (boľševici a menševici sa po vypuknutí revolúcie pokúšali o zjednotenie) i eseri. Soviety vznikli aj vo Februárovej revolúcii v roku 1917. Lenže nasledoval taký vývoj, že v nich prevládol vplyv boľševikov, a potom sa z tlmočníka vôle ľudu premenili na nástroj politiky boľševickej strany. Cárov manifest Na konci októbra začalo byť čoraz jasnejšie, že vláda bude musieť uskutočniť isté ústupky. Politik Sergej Vitte dostal od cára 27. októbra telegram, aby na nasledujúci deň pripravil text cárovho manifestu pre obyvateľov Ruska. Nablízku však bol publicista A. Obolenskij, ktorý Vittemu sľúbil, že preň požadovaný text pripraví. Cárovi sa zdalo, že text manifestu presahuje všetky medze. Požiadal preto veľkoknieža Nikolaja Nikolajeviča, aby uskutočnil štátny prevrat a nastolil vojenskú diktatúru. Veľkoknieža tento návrh rázne odmietol a cárovi neostávalo nič iné, než text podpísať. Zverejnený a čítaný bol v kostoloch 30. októbra. Cár ruskému obyvateľstvu zaručoval občianske práva, na základe všeobecných volieb mal vzniknúť zákonodarný orgán – duma. Cár však z manifestu vypustil slovo „ústava“. Netajil sa tým, že svoj podpis pod manifestom nepovažuje za právoplatný, pretože ho k nemu donútila „mjatež“ (vzbura). Cár potom Vitteho poveril zostavením novej vlády. Hoci išlo o skúseného politika a vraj aj „majstra kompromisu“, nedokázal zmieriť liberálov a soviety. Moskovský i petrohradský soviet cárov manifest odmietli ako pokrytecký (v čom sa nemýlili). Moskovský soviet zorganizoval v decembri povstanie, ktoré bolo po pár dňoch potlačené. V máji 1906 cár Vitteho odvolal, tento politik vraj nesplnil sľub daný „gosudarovi“ a nezaistil po zverejnení manifestu pokoj ani sociálny zmier. Stolypinova vláda Piotr Stolypin bol do úradu predsedu vlády povolaný ako posledná nádej pre cársku samovládu. Je zaujímavé, že sa dostal do povedomia verejnosti ako reformátor a liberál, keď bol ako pomerne mladý („iba“ štyridsiatnik) gubernátorom v Saratove (v poslednej štvrtine storočia v tomto regióne pôsobil ako krajský tajomník KSSZ Michail Gorbačov). Aj počas revolúcie prebiehal nielen „červený“, ale aj „biely“ teror. Vláda za krízu cárizmu vinila predovšetkým Židov a organizovala proti nim pogromy. Obeťou však boli aj „bieli židia“ – revolucionári a príslušníci liberálne zmýšľajúcej inteligencie. Stolypin prvého pol roka od nastúpenia úradov vládol v krajine ako diktátor. Boli zriadené osobitné politické tribunály, ktoré vystupovali ako „vojenské súdy“ a udeľovali drakonické tresty. Za tento „biely“ teror ho odsudzovala nielen ľavica a liberáli, ale i mnohí pravicoví politici. Štranok na šibenici dostal prezývku „stolypinovská kravata“. Okrem týchto krutých opatrení sa Stolypin pokúšal o umiernené reformy. Presadil obmedzenie práv roľníckej občiny a povinné základné školské vzdelanie. Lenže potom v roku 1907 skoncoval s revolúciou. Rozpustil dumu a presadil taký volebný zákon, že v novom parlamente mali prevahu stúpenci moci cára. V marci 1907 predniesol programové vyhlásenie, kde sľuboval záruky občianskych práv, zefektívnenie verejnej správy, sociálne zákony i poskytnutie istých práv neruským národom a národnostiam (tzv. „inorodcom“). Chcel tiež zrušiť protižidovské zákonodarstvo, no tu narazil na najtvrdší odpor. Zdalo sa, že chápe nutnosť postupného prechodu od cárskeho absolutizmu („samoderžavia“) aspoň k obmedzenej parlamentnej monarchii. Najväčšie úspechy mal Stolypin v oblasti poľnohospodárstva. Rusko sa stalo obilnicou Európy a napríklad v roku 1911 vyviezlo 13,5 milióna ton obila. Netreba hádam pripomínať, že Sovietsky zväz musel obilie v zahraničí kupovať. Lenže okrem ľavice si pohneval aj pravicu. 14. septembra 1911 sa stal obeťou atentátu. V mestskom divadle v Kyjeve naň strieľal poslucháč práv D. Bogrov, ktorý bol konfidentom cárskej tajnej polície. Nič sa, samozrejme, nevyšetrilo a podľa všetkého bol atentát inšpirovaný z „najvyšších miest“. Cár sa totiž niekoľko ráz vyjadril, že Stolypinova politika znamená pre panovnícky rod hrozbu. Ruské politické spektrum V roku 1905 sa v krajine legalizovali politické strany. Napravo boli tzv. okťabristi, ktorí hájili doterajšie pomery, a kadeti, ktorí si želali postupný prechod ku konštitučnej monarchii. Stred, ktorý mierne inklinoval k ľavici, tvorili tzv. trudovici, predstavitelia tej časti roľníctva, ktorá si želala obmedzenie vplyvu statkárov zákonným spôsobom. Ľavicu tvorili eseri, vplyvom i počtom najsilnejšia ruská strana. K eserom napríklad patril budúci predseda Dočasnej vlády po Februárovej revolúcii v roku 1917, Alexander Kerenskij. Krajnú ľavicu tvorili sociálni demokrati, ktorí boli rozdelení na boľševikov a menševikov. Tu treba zdôrazniť, že menševici sa považovali za ortodoxných marxistov a boľševikom vyčítali sklon k sprisahanectvu. Na krajne pravicovom konci ruského politického spektra boli extrémistické skupiny – čierne stotniny („čornyje sotni“), ktoré sa vyznačovali antisemitizmom i antisocializmom. Tvorili ich organizácie ako Zväz ruských občanov, Zväz ruského ľudu, Zväz archanjela Gabriela a iné. Ich aktivita spočívala predovšetkým v protižidovských pogromoch. Hoci revolúcia bola v roku 1907 potlačená, nik netušil, že je to iba na desať rokov. V. I. Lenin mal na konci januára 1917 vo Švajčiarsku prednášku, kde si povzdychol, že „my ľudia staršej generácie sa už revolúcie asi nedožijeme“. Lenže na sklonku revolúcie v roku 1907 vzniklo také rozdelenie politických síl v Rusku, že mohla v budúcom spoločenskom konflikte vyhrať buď krajná pravica, alebo krajná ľavica.
