Politické strany si medlia ruky

Už dávno nehlasovali poslanci Národnej rady SR z jednotlivých klubov tak jednotne ako pri novom zákone o politických stranách a hnutiach. Pravda, s výnimkou HZDS a troch nezávislých. Aj to sa však Miroslav Maxon preriekol, že mečiarovci boli proti preto, lebo návrh právnej normy pochádzal z dielne vládnej koalície. Ivan Hopta zase zakladá novú stranu pomenovanú podľa svojho časopisu Úsvit, Rudolf Žiak zastupuje záujmy neparlamentného Hnutia za demokraciu a Gustáv Krajči Ľudovej únie. Ku kritikom mimo snemovne sa pripojil ešte Viliam Oberhauser, ktorý zrejme už ani sám nevie, koľko strán stihol za svojej hviezdnej kariéry založiť a vzápätí zlikvidovať. Všetci protestujú preto, lebo nový zákon je ako šitý pre politické subjekty, ktoré už pôsobia v Národnej rade SR. Presnejšie, šili ho pre stredne veľké strany. V slovenských pomeroch to znamená také, čo vo voľbách dosahujú okolo desať percent hlasov a zo dvadsať mandátov (nad tento počet poslancov už dostávajú za mandát o tretinu nižší príspevok). Vyhovuje teda napríklad KDH. To prostredníctvom svojho ministra Vladimíra Palka projekt zákona vypracovalo, predložilo a podpredseda hnutia Pavol Minárik sa nehanbil priamo od predsedníckeho stola palcom ukazovať, ako majú poslanci hlasovať o jednotlivých pripomienkach. Načo sú nám mŕtve chrobáky? Ak si niekto zmyslí, že chce založiť novú stranu, nestačí mu na to doterajších tisíc podpisov, ale potrebuje rovných desaťtisíc. Súčasne musí zaplatiť správny poplatok 20tisíc korún. Môže sa to zdať diskriminujúce, ale na ministerstve vnútra oficiálne registrujú vyše 120 politických strán a hnutí. Mnohé vznikli pofidérnym spôsobom, neraz iba z márnomyseľnosti mužov, ktorí sa chceli hrať na veľkých politikov. Ešte čudnejšie prežívajú. Väčšina z nich existuje iba na papieri. Niektoré, akože tie schopnejšie, pripomínajú mŕtveho chrobáka, čo sa prebudí niekoľko týždňov pred voľbami, aby potom zase ustrnul. Načo sú takéto straničky, ktoré iba zosmiešňujú aj tak neslávnu politickú scénu Slovenska? Od prevratných zmien v spoločnosti už uplynulo pätnásť rokov. Hádam dostatočný čas na to, aby sa vytvorili základné politické smery zastúpené v parlamente alebo tesne pred jeho prahom. Ešte mnohé musia vykryštalizovať, ale trieštením a zrodom nových efemérnych strán by sme si nepolepšili. Ak vznikne skutočne potrebná spoločenská objednávka na nové politické subjekty, ktoré by mali priniesť aj nové zásadné myšlienky a do ich čela by sa postavili schopní vodcovia, tak by pre nich nemal byť problém zohnať desaťtisíc podpisov ani dvadsaťtisíc korún. Teoreticky to všetko vychádza Pes je zakopaný niekde inde. Dosiaľ mohli strany na volebnú kampaň minúť maximálne 12 miliónov korún. Nikdy však nebolo jasné, čo všetko sa do toho zahrňuje. Ani zákon to poriadne nestanovil. Po tom, čo poslanci nesúhlasili s pozmeňovacím návrhom Júliusa Brocku (KDH), aby sa toto ohraničenie zvýšilo na 60 miliónov, ťahanice vyriešili veľmi jednoducho. Priam ako Alexander Veľký s gordický uzlom. Akurát, že im jeho veľkosť chýba. Limit finančných prostriedkov určených stranám na voľby celkom zrušili. To sa dá považovať za diskrimináciu tých pomerne chudobnejších strán. Lenže v Národnej rade SR ani KSS proti tomu veľmi neprotestovala. Na Slovensku máme však aj také strany, ktoré v minulosti vynaložili na honosné kampane milióny, a aj tak skončili fiaskom. Už vlani podobne dojemne jednotne prijatá novela volebného zákona predurčila zvýšenie príspevku zo štátneho rozpočtu za získané hlasy. Od toho sa odvíja aj štátna dotácia na činnosť politických strán. Každá dostane, ak k volebným schránkam priviedla prinajmenšom tri percentá voličov, namiesto doterajších 60 korún za hlas jedno percento priemernej mzdy. V roku 2006 to bude okolo 150 korún. Celkovú sumu si strany prerozdelia ešte raz ako príspevok na činnosť s tým, že každý rok volebného obdobia z toho dostanú štvrtinu. Dokopy HZDS v rokoch 2002 až 2006 získa 67 miliónov korún, po novom by pri rovnakom volebnom výsledku dostalo až 161 miliónov. SDKÚ obdobne – namiesto 52 – 125 miliónov a Smer namiesto 46 – 112 miliónov korún. Vyše miliardy od občanov Strany sa ešte potešia z príspevku za mandát – za každý ročne získajú 30-násobok priemernej mzdy do 20 mandátov a nad tento počet ,,len“ 20-násobok priemernej mzdy. Dosiaľ dostávali za mandát pol milióna korún nezávisle od vývoja ekonomiky krajiny. Odteraz by sa teda mali výraznejšie usilovať o to, aby platy v národnom hospodárstve rástli razantnejšie. Aspoň teoreticky. V súčasnom volebnom období teda strany spolu získajú od štátu 617 miliónov korún. V rokoch 2006 až 2010 to bude až 1,17 miliardy! Pripusťme tézu, že na parlamentnej demokracii sa nemá šetriť. Aj zdôvodnenia partajných náčelníkov, že z doterajšej sumy strany nedokážu vyžiť, a preto sa správajú korupčne. Ktorí z daňových poplatníkov by im nepridal, keby mu zaručili, že už sa budú financovať čisto ako krištáľová voda v lesnej studničke? Lenže kto im po tých všetkých škandáloch uverí? A to nezávisle od toho, či politici sedia vo vládnej koalícii (kde je nepochybne viac nástrah na korupciu), alebo v opozícii (pravdepodobne sa raz dostanú k moci, tak aj im ,,sponzori“ najmä pred voľbami prihodia). Navyše v tomto prípade nepochybne platí ľudová múdrosť, že veľká kopa si pýta viac. Bolo by to v poriadku, keby nový zákon s vyše miliardovým balíkom zaviedol prísnejšie pravidlá financovania strán a predovšetkým kontroly. Opatrenia sú dobré, ale... V tomto smere sa predsa len niečo pohlo. Národná rada prijala celý rad opatrení, ktorými sa prinajmenšom sťažia všelijaké peňažné machinácie a prevody. Mikulášovi Dzurindovi by sa už nemohol schovávať za čierne diery v zákone, keby chcel zopakovať podarený kúsok so ,,šľachetným dobrodincom“, ktorý zvečera do rána prevzal na seba 22-miliónový dlh SDKÚ. Asi na dobré slovo... Strany budú musieť pravidelne predkladať správy o svojom hospodárení aj o výdavkoch na volebnú kampaň, čo sa potom zverejní na internete (pravda, ak s tým bude parlament súhlasiť). Keby takéto správy nepredložili, stratili by nárok na štátne príspevky. Čosi podobné platilo aj doteraz, ministerstvo financií však nikdy takýto donucovací nástroj nevyužilo. A mohlo. Zavádza sa aj osobitná evidencia príjmov z pôžičiek a úverov, zoznamy darcov a členov s ročným príspevkov vyšším ako 25tisíc korún. Podľa prijatého zákona strany nemôžu vo vlastnom mene podnikať a uzatvárať zmluvy o tichom spoločenstve. Budú si môcť však založiť spoločosť alebo stať sa spoločníkom spoločnosti, ktorá sa bude zaoberať aktivitami týkajúci sa bezprostredne života strany, ako vydavateľská, propagačná a vzdelávacia činnosť či správa jej nehnuteľného majetku. Dôveruj a preveruj naruby To všetko by bolo správne. Ide však o to, ako sa to bude kontrolovať. Neprešiel návrh poslanca Róberta Madeja (Smer), aby na to zriadili osobitný parlamentný výbor s väčšími právomocami, ktorý by mohol za porušenie povinností stranám uložiť aj 300-tisícovú pokutu. Celá agenda ostane na bedrách finančného výboru. Ten je po ústavnoprávnom v Národnej rade SR najvyťaženejší, plní množstvo iných, závažnejších úloh. A tak kontrola zase pláva iba po povrchu, zisťovať sa budú skôr formálne nedostatky ako tie podstatné. Navyše, vrana vrane oko nevykole. Ak si strany navzájom pozerajú na prsty iba prostredníctvom svojich zástupcov v parlamentnom výbore, prečo by si mali robiť prieky? Ideálnejšie by bolo, keby na činnosť politických strán a hnutí prísne dohliadal nezávislý orgán. V prípade Slovenska – Najvyšší kontrolný úrad. Na to je však potrebná zmena Ústavy SR. Po určitých skúsenostiach s touto inštitúciou a s jej novými predstaviteľmi (zase len zvolenými zo straníckych radov parlamentom) si však netreba robiť veľké ilúzie. Autor je novinár