Násilné umlčanie slovenských robotníkov

Úsilie nadnárodného koncernu Mondi umlčať slovenských robotníkov sa dostáva do novej fázy. Presne o dva týždne by sa malo uskutočniť prvé pojednávanie súdu, ktorý iniciovalo vedenie ružomberskej firmy. Majiteľ bývalých SCP chce od piatich nezamestnaných vysúdiť spolu až 20 miliónov korún! Títo ľudia vraj poškodili dobré meno spoločnosti. Naša anketa na bratislavských a prešovských uliciach ukázala, že firma Mondi nemá medzi občanmi žiadne meno, ťažko ho teda môže mať dobré a neexistujúce dobré (či aj zlé) meno nemožno poškodiť. Teoreticky by mohlo ísť o dobré meno tejto nadnárodnej korporácie v zahraničí, lenže ani to neobstojí. Informácie o priepastnom rozdiele medzi slovenskými a západoeurópskymi či aj inými stredoeurópskymi zamestnancami tej istej firmy nie sú ničím novým. Je to naša každodenná skúsenosť, ktorú potvrdzujú všetci noví zahraniční investori. Mondi sa síce navonok môže hnevať, ale neexistuje jediný dôvod, pre ktorý by to v jeho prípade malo byť inak. Neprestajné zastrašovanie Je zjavné, že aj v tomto prípade ide ružomberskej firme o zastrašovanie ľudí. Zatiaľ čo súdny poplatok zaplatila vo výške 200tisíc korún, každý zo žalovaných by mal zaplatiť 4 milióny! Pritom ide o ľudí, ktorých z fabriky vyhodili na dlažbu. Podľa denníka SME by túto sumu splácali 50 rokov! Aj keby zostali zamestnancami, je jasné, že by to nemohli zaplatiť, resp. by to zaplatili za taký dlhý čas, že to pre Mondi Business Paper SCP nemá žiadny ekonomický význam. Tých piatich ľudí by to však zlikvidovalo. Žalovaná suma nemôže nijakým spôsobom vrátiť takej firme, akou je Mondi, dobré meno, aj keby ho niekto naozaj poškodil. Obyčajných robotníkov by však v prípade súdnej prehry mohla definitívne umlčať. No najdôležitejšie je, že by definitívne umlčala všetkých ostatných, lebo prepustení odborári stále vyvíjajú činnosť, ktorá by mohla viesť k rozsiahlejšej „vzbure“. Ak by súd prehrali, už by ich určite nikto nechcel nasledovať. Podpredseda OZ Papier Jozef Daniš však prehru nepripúšťa a žalobu označil za výsmech: „Vedenie Mondi ukázalo pravú tvár moci. Chcú ľudí zastrašiť.“ Dôvody vyhodenia na dlažbu Práve Daniš vie najlepšie, o čo ide. Bol predsedom pôvodného petičného výboru, ktorý ešte minulý rok žiadal o. i. vyššie mzdy pre robotníkov. Petíciu vtedy podpísalo 90 % výrobných pracovníkov, fabrický výbor Odborového zväzu Drevo, lesy, voda sa však nielenže nepostavil za požiadavky svojich členov, ale ešte aj súhlasil s prepustením „rebelantov“. J. Danišovi vtedy vo výpovedi okrem iných dôvodov uviedli aj to, že poskytol „ničím nepodložené, zavádzajúce a klamlivé informácie o našej spoločnosti ako vašom zamestnávateľovi“ agentúre SITA a že podobne „redaktor v priamom vysielaní rádia TWIST dňa 12. 9. 2004 na základe vami poskytnutých informácií verbálne oznámil širokej verejnosti ničím nepodložené, zavádzajúce a klamlivé informácie o našej spoločnosti, t. j. o vašom zamestnávateľovi“. Onými klamlivými informáciami malo byť, že „mzdy v našej spoločnosti sú podhodnotené a pohybujú sa okolo 12 000 až 13 000 Sk mesačne“, hoci podľa vedenia firmy „skutočnosť je taká, že priemerná mzda v našej spoločnosti za rok 2003 bola 21 400/mesiac“. Jozef Daniš sa však bráni: „Takto som to nepovedal. To oni si to potom zostrihali. Ja som im len povedal, že niektorí výrobní zamestnanci zarábajú aj s príplatkami 12 až 13tisíc – v čistom,“ tvrdí Daniš. Ak by bol Mondi prejavil čo len minimum pochopenia pre petičnú akciu, mohol si u J. Daniša overiť, čo do médií v skutočnosti povedal. Prípadne ho mohol požiadať, aby urobil vedeniu po vôli a domáhal sa tlačovej opravy. Podniku sa však zrejme takýto postup zdal príliš namáhavý – bolo jednoduchšie prosto človeka vyhodiť na dlažbu. Na objasnenie tohto „platového“ sporu je navyše príznačné, že J. Daniš a jeho kolegovia z nového odborového zväzu Papier nikdy nehovoria o priemerných mzdách, ale o konkrétnych platoch predovšetkým robotníkov. Naopak, v spomínanej výpovedi, ale aj v mediálnych vyjadreniach hovorcu Mondi Business Paper SCP Mateja Hlôšku používa manažment firmy ako argument zásadne spriemerované čísla. Mondi si protirečí Aká je teda pravda o platoch v SCP? „To je podľa mňa to, čo tejto spoločnosti chýba najviac. Rešpekt k faktom, ktoré by mali tvoriť spoločný prienik všetkých rozumných názorov... Politické presvedčenie môže ovplyvniť môj názor, či zamestnanci majú alebo nemajú právo na štrajk a či preto môžu alebo nemôžu prísť o prácu. Ale bez ohľadu na politické presvedčenie, informácie typu koľko zamestnancov má podnik, koľkí podpísali petíciu, koľkí boli prepustení, to sú fakty, ktoré by mal uznať každý,“ napísal v reakcii na podobné rozpory jeden z čitateľov internetovej stránky hej rup! Lenže ono to s tými faktami nie je až také jednoduché. Povšimnime si najprv, že manažment to s tými dvadsaťtisícovými platmi nemyslí celkom vážne. Aspoň nie vždy. V náčrte listu o konflikte z dielne vedenia sa totiž okrem iného píše: „Na Predstavenstvo a Dozornú radu spoločnosti sa v polovici septembra obrátilo niekoľko zamestnancov s rôznymi požiadavkami, medzi nimi s výzvou na obrovské zvýšenie hodinovej mzdy vo výške 50 – 100 %, jednorazovú platbu rovnajúcu sa ďalšiemu mesačnému platu, úplné zastavenie prepúšťania a záväzok prijať naspäť už prepustených zamestnancov.“ V samotnej petícii sa však píše o zvýšení tarifnej mzdy o 50 korún na hodinu v každej tarifnej triede a vyplatení mimoriadnej mzdy vo výške 15tisíc korún Sk. Ak je teda vyplatenie mimoriadnej pätnásťtisícovej mzdy podľa manažmentu jednorazovou platbou rovnajúcou sa ďalšiemu mesačnému platu, potom tento plat nemôže byť vyšší ako 21 000 Sk. A ak je zvýšenie o 50 korún zvýšením hodinovej mzdy o 50 – 100 %, potom sa mesačná mzda pohybuje na úrovni 7 500 až 15 000 korún. A priemerná mzda možno na úrovni 12tisíc korún za mesiac. Manažment SCP môže tvrdiť, že smerodajná je mzda až po pripočítaní všetkých príplatkov. No v tom prípade po zarátaní všetkých príplatkov nepôjde o zvýšenie mzdy o 50 – 100 %. Priemer ako dymová clona Ani s tými priemernými mzdami to, ako to už pri priemeroch býva, nie je také jednoznačné. Priemerné mzdy v podniku totiž nezahŕňajú iba platy zamestnancov kategórie „R“, teda robotníkov. Odmyslime si najprv približne dvesto zamestnancov so zmluvnými platmi (top-manažment, špičkových špecialistov a podobne), ktorých vedenie do svojich výpočtov nezahŕňa. Zostane nám drvivá väčšina zamestnancov, ktorí sú rozdelení do desiatich platových tried (od tretej do dvanástej.) Do kategórie „R“ však patrí iba prvých osem, teda tretia až desiata. „Priemerná mzda“, ktorou sa oháňa manažment, preto zahŕňa aj nevýrobných pracovníkov v dvoch najvyšších platových triedach, ktorí svojimi príjmami „tlačia“ celý priemer nahor. To však ešte nie je všetko. Ak sa na osem „robotníckych“ mzdových tried pozrieme podrobnejšie, zistíme ďalšie zahmlievanie skutočnosti. „Oni totiž preradili majstrov z kategórie THP – technicko-hospodárski pracovníci – do kategórie R,” hovorí Jozef Daniš. „To ani nikto nevedel, iba sa zrazu volali predáci a zrazu boli akože robotníci.” Majstri predáci tvoria tarifnú triedu číslo desať. Platy im, pochopiteľne, aj po formálnom preradení do kategórie „R“ zostali. Priemerná „robotnícka“ mzda sa teda štatisticky zvýšila, hoci na realite nízkych zárobkov robotníkov sa nezmenilo vôbec nič. Nenadarmo sa hovorí, že existujú klamstvá, lži a – štatistika. Mimochodom, s podobným štatistickým vylepšovaním údajov sa stretneme v mnohých vládnych inštitúciách, napríklad pri vykazovaní nezamestnanosti. Skutočné zárobky v SCP Vďaka interným materiálom podniku, ktoré sa nám podarilo získať, však môžeme odhaliť pravdu o skutočných robotníckych platoch v ružomberskej fabrike. Priemerný základný plat drvivej väčšiny robotníkov (3. – 8. platová trieda) je 12 030 korún. S rôznymi príplatkami, ale bez prémií, dosahovala táto mzda 14 204 korún. Po zarátaní dvoch najvyšších tarifných tried v kategórii „R“ (jednak špičkových pracovníkov, jednak premenovaných majstrov) vychádza táto mzda priemerne na 17 221. (Nedávno, už po petičnej akcii, sa mzdy zvýšili približne o 4 %, ale to na podstate veci nič nemení.) Nuž a ak odrátame dane a odvody, dostaneme zaujímavý výsledok: približne 12tisíc. Presne tak, ako o tom v médiách hovoril Jozef Daniš. Ukážeme si to na konkrétnom príklade. Na výplatnej páske predsedu nových odborov Jozefa Krnčana za august 2004 je po zarátaní všetkých príplatkov hrubá mzda 18 388 slovenských korún. Jozef Krnčan sa pritom nachádza v platovej triede číslo 7. Podľa údajov samotného SCP (z materiálu pripraveného na „Deň novinárov“ 17. decembra 2004) bola priemerná tarifná trieda v podniku 6,8. Inými slovami to znamená, že priemerný zamestnanec bol na tom o niečo horšie ako v tomto príklade, a to aj po pripočítaní všetkých možných príplatkov za soboty, nedele, nočné smeny atď. Žiadnych 21 400, ako to stálo vo výpovedi, a už vôbec nie 22 931, ako je to napísané v práve spomenutom materiáli SCP. Pripomeňme pritom ešte raz, že ešte aj tento údaj je skreslený zamestnancami nevýrobnej sféry a že priemerný robotník zarábal podstatne menej. Zámerné zahmlievanie SCP navyše podľa všetkého zarátavajú do svojich údajov aj sumu odmien, ktoré v skutočnosti nevyplatili, respektíve ich zamestnanci napokon dostali až po petičnej akcii. A možno iba vďaka nej. A tak sme teda dospeli k prekvapivému záveru: obe strany vlastne môžu hovoriť pravdu – až na to, že každá hovorí o niečom úplne inom. Ak Jozef Daniš spomínal čisté platy robotníkov vo výške 12 – 13tisíc korún, žiadne „ničím nepodložené, zavádzajúce a klamlivé informácie“ nevydával. Na druhej strane, ak vedenie Mondi hovorí o hrubej priemernej mzde všetkých zamestnancov a zarátava aj spočiatku nevyplácané odmeny, nie je vylúčené, že túto cifru „dotlačí“ až do výšky 23tisíc korún. Je zjavné, prečo sa manažment fabriky pustil do rečí o koze, keď počul hovoriť Jozefa Daniša o voze. Pravdepodobne hrá na závisť – spolieha sa, že frustrovaná slovenská verejnosť sa od petičiarov s „vyššími ako bratislavskými platmi“ zhnusene odvráti. Faktom však zostávajú dve veci: po prvé, Daniš do médií neklamal, a po druhé, rodina priemerného robotníka SCP má z tohto zamestnania čistý príjem 12 – 13tisíc korún mesačne. Globalizácia naruby Často sa tvrdí, že vlády sa v procese globalizácie stávajú bezbrannými hračkami v rukách veľkých nadnárodných koncernov. A v Ružomberku sa zrazu našla malá skupinka „slabých“ ľudí, ktorí názorne ukazujú, že to tak byť nemusí. Globalizácia sa zvyčajne chápe ako dej, pri ktorom nadnárodné spoločnosti hľadajú krajiny s najlacnejšou a najmenej organizovanej pracovnou silou, aby do nich mohli uniknúť z krajín s vysokými sociálnymi štandardmi. Tým tieto štandardy podkopávajú, keďže úniku kapitálu sa vlády usilujú zabrániť rušením týchto štandardov. Takáto korporačná globalizácia by v konečnom dôsledku musela znamenať, že tie úplne najhoršie podmienky sa postupne rozšíria na celý svet. Ružomberskí robotníci tento proces obrátili naruby. Lepšie povedané, z hlavy na nohy. Povšimli si platy vo fabrikách tej istej spoločnosti v iných krajinách a opýtali sa, prečo by oni mali dostávať tretinové platy. Inými slovami, začali sa dožadovať, aby sa po svete šírili nie nízke mzdy a kruté zaobchádzanie so zamestnancami, ale práve naopak. Nevedomky sa tak stali súčasťou hnutia za „globalizáciu zdola”, globalizáciu spravodlivosti. (Miroslav Spišák je správcom stránky a členom Združenia sociálnej sebaobrany)