Reklama
Reklama

Verejné výdaje a rast konkurencieschopnosti

Vypracovať stratégiu rozvoja konkurencieschopnosti krajiny na akýkoľvek čas presahujúci jedno volebné obdobie je na Slovensku záslužný čin. Zároveň je to veľmi ťažké. Takáto stratégia nemôže byť poplatná jednému politickému štýlu, ba dokonca ani jednej politickej či ekonomickej ideológii.
Počet zobrazení: 1243

Vypracovať stratégiu rozvoja konkurencieschopnosti krajiny na akýkoľvek čas presahujúci jedno volebné obdobie je na Slovensku záslužný čin. Zároveň je to veľmi ťažké. Takáto stratégia nemôže byť poplatná jednému politickému štýlu, ba dokonca ani jednej politickej či ekonomickej ideológii. Z tohto hľadiska je návrh vicepremiéra Ivana Mikloša problematický. Jeho základný rámec a nástroje sú totiž poplatné neoliberálnej ideológii tak v politike, ako aj v ekonomike. Navyše nezodpovedajú moderným trendom a zisteniam, potierajú najnovšie poznatky, pokiaľ ide o prepojenie štátu (verejných inštitúcií, verejných financií) a ekonomiky dosiahnuté a propagované medzinárodnými autoritami, ktoré sa dlhodobo venujú práve konkurencieschopnosti. Obávam sa, že aj preto táto stratégia neprinesie očakávané výsledky. Toto príkre tvrdenie by som mohol doložiť aj podrobnejšou analýzou, na to však tu nie je dostatočný priestor. Upozorním len na dva mylné predpoklady, z ktorých celá stratégia vychádza. Z mylných predpokladov totiž možno robiť len nesprávne závery. Vicepremiér a minister financií Ivan Mikloš na nedávnej propagačnej konferencii MINERVA, na ktorej stratégiu predstavil verejnosti, niekoľkokrát opakoval správnu tézu: nemožno si stanoviť veľa priorít, lebo potom prioritami nie sú. Samotná stratégia sa však tejto tézy nedrží. Je mimoriadne, až škodlivo ortodoxná, pokiaľ ide o ekonomické rámce a finančné nástroje na naplnenie stanovených cieľov. Až tak veľmi, že z na prvý pohľad rámcov (podmienok, princípov) sa stali ďalšie priority. A tak „verejné výdavky sa nesmú zvyšovať,“ „úpravy a zmeny v zdravotníctve a dôchodkovom systéme musia zohľadňovať dlhodobé ekonomické možnosti slovenskej ekonomiky“ (mimochodom, aké sú to ekonomické možnosti ekonomiky?), sociálna politika „musí mať čo najmenšie negatívne dosahy na ekonomický rozvoj“ (aké sú to negatívne dosahy?). Teraz nie je dôležité, či konkrétne tieto princípy sú, alebo nie sú správne. Sú však definované tak, že práve z nich sa stali skutočné priority, lebo ďalšie budeme realizovať iba vtedy, ak budeme dodržiavať tieto. Ak sa teda stane, že na urýchlenie rozvoja informačnej spoločnosti budeme potrebovať dočasne zvýšiť verejné výdavky (o čom nemožno pochybovať, lebo napríklad modernizácia verejnej správy si tak ako každá modernizácia jednoducho vyžaduje isté úvodné investície), radšej spomalíme tempo či rozvoj informatizácie odložíme. Som presvedčený, že pri realizácii strategických priorít veľmi skoro narazíme na limity, stanovené veľmi konzervatívnym rámcom. Zdá sa mi, že zatiaľ čo výberu priorít sa venovala dostatočná diskusia, o výbere nástrojov sa buď dôkladne nediskutovalo, alebo o ňom hovorili iba ľudia jedného ideologického razenia. Jedno i druhé považujem za chybu, ktorú je však možné odstrániť. Druhým mylným predpokladom sú dve vety z úvodu 4. strany: „Nízka miera verejného prerozdeľovania zdrojov v ekonomike je jedným zo základných predpokladov rýchleho rastu. Verejné výdavky – a tým aj verejné príjmy v podobe daní a odvodov – sa preto nesmú zvyšovať.“ Tieto dve vety považujem za fatálne mylný predpoklad, z ktorého autori na viacerých miestach robia mylné závery. Obe vety rovnako ako jedna veta z tretej strany („Voľne fungujúci trh je najlepší spôsob ako zabezpečiť rast hospodárstva a blahobytu.“) znižujú hodnotu dokumentu. Sú totiž prejavom ortodoxného konzervatívneho ekonomického myslenia prelomu 19. a 20. storočia a zo stratégie robia úzko ideologický dokument. Ako dôkaz použijem prameň, ktorý je nielen dostatočnou autoritou na celom svete, práve pokiaľ ide o konkurencieschopnosť, ale navyše má v týchto dňoch mimoriadnu príchuť aktuálnosti. Svetové ekonomické fórum (SEF), ktorého výročné stretnutie v Davose sa iba pred pár dňami skončilo, už od roku 1979 každoročne vydáva Správu o globálnej konkurencieschopnosti. Spolupredsedami súčasného autorského tímu sú profesor Klaus Schwab za SEF a profesor Michael E. Porter z Inštitútu pre stratégiu a konkurencieschopnosť na Harvardskej univerzite. Správa je vždy v centre záujmu politikov, vedcov, ekonomických analytikov a novinárov, ako aj top-manažérov a podnikateľov, lebo komentáre, štúdie, empirické poznatkov o vývoji ekonomík na svete. Jej základom je Index rastu konkurencieschopnosti, ktorého metodiku vypracovali dvaja uznávaní ekonómovia: Jeffrey D. Sachs, riaditeľ Inštitútu Zeme na Columbia University v New Yorku a poradca generálneho tajomníka OSN, a John W. McArthur, profesor z Columbia Business School na tej istej univerzite. V súvislosti s našou témou je kľúčovou zmena, ktorú obaja profesori urobili v metodike v roku 2003. „Pri hodnotení makroekonomického prostredia sme prestali používať kritérium verejné výdaje ako percento HDP, lebo sme zistili, že je nezmyselné tvrdiť, že ekonomický rast možno maximalizovať znižovaním verejných výdavkov až k nule. Mnoho verejných výdavkov je produktívnych (efektívnych) a pozitívne prispievajú ku konkurencieschopnosti štátu. Takže kritérium by malo skôr postihnúť neefektívne verejné výdavky, nie verejné výdavky ako také. Na kvantifikovanie tohto kritéria sme stanovili tri faktory: rozšírenie deformujúcich vládnych dotácií, rozptýlenie verejných zdrojov, verejná dôvera vo finančnú čestnosť politikov. Štatistické analýzy ukázali, že majú silnú vypovedaciu hodnotu vo vzťahu k stredno- a dlhodobému rastu.“ Na prvé miesto rebríčka konkurencieschopnosti sa tak dostalo Fínsko namiesto USA. USA majú nízke verejné výdavky. Lenže hoci Fínsko ich má ako podiel z HDP oveľa vyššie, nová metodológia dokázala, že iba mizivú časť z nich možno označiť za neefektívnu z hľadiska posilňovania konkurencieschopnosti. „Viacero západoeurópskych krajín sa použitím novej metodológie posunulo v rebríčku smerom nahor [žiadna z nich neklesla]. Tieto krajiny majú vlády, ktoré míňajú vysoké percento HDP, ale nie sú to neefektívne výdaje. Naopak, mnoho ázijských a latinskoamerických krajín (...) má nízke verejné výdavky. Lenže bližší pohľad na ich efektívnosť ukazuje, že v tomto smere sú na tom tieto krajiny veľmi zle.“ Škandinávske krajiny obsadili prvé (Fínsko), tretie (Švédsko), piate (Dánsko) a šieste (Nórsko) miesto. A práve ich ekonomiky sú známe vysokou mierou prerozdeľovania i zasahovania štátu do hospodárstva. Daniel Kaufmann zo Svetovej banky upozorňuje, že vlády v tranzitívnych ekonomikách akoby vyčerpali svoju prácu tým, že stabilizovali makroekonomické prostredie, čo však na zvyšovanie konkurencieschopnosti nestačí. Sachs a McArthur s ním súhlasia: „Ak sa raz podarí dosiahnuť všeobecnú makroekonomickú stabiliu, jej prínos [pre konkurencieschopnosť] sa znižuje.“ Kaufmann definuje, na čo by sa tieto vlády mali teraz zamerať: „Krajiny, ktoré výrazne posilnia základné dimenzie efektívneho spravovania štátu – vymožiteľnosť práva, potlačenie korupcie, regulačný režim a reálne vymožiteľná zodpovednosť verejných inštitúcií voči voličom –, môžu očakávať dramatický nárast príjmov a ďalších sociálnych výhod na jedného obyvateľa. Veľké firmy, ktoré majú úzke prepojenie na nejaké politické subjekty, ovplyvňujú [štátnu] reguláciu [trhu], zákony a jednotlivé politiky krajín. Nerovnomerné rozdelenie vplyvu na politiku a [štátnu] reguláciu [klientelizmus] ústia do slabého [neefektívneho] verejného a finančného spravovania štátu.“ Problémom teda nie je výška verejných výdavkov, ale netransparentnosť, korupcia a klientelizmus, ktoré ich sprevádzajú. Na konferencii MINERVA Ivan Mikloš povedal: „Prinútili sme inak sa správať verejný sektor.“ Podľa „watch-dogs“ mimovládnych organizácií, ktoré dohliadajú na transparentnosť vo verejnom sektore a v politike (Transparency International Slovensko, Aliancia Fair-play) sa v posledných rokoch zvýšil počet netransparentných verejných obstarávaní. Takmer polovicu všetkých nákupov uskutočnila verejná správa v roku 2003 rokovacím konaním bez zverejnenia, čo je podľa odborníkov úplne netransparentná a nesúťažná uzavretá metóda verejného obstarávania, ktorá by sa mala používať iba v mimoriadnych prípadoch. Takéto verejné výdavky naozaj poškodzujú konkurencieschopnosť Slovenska. Verejné výdavky budú kľúčovým zdrojom pre financovanie cieľov stanovených v stratégií, ak majú byť naplnené. Sachs a McArthur zdôrazňujú, že „vyššie verejné výdavky môžu byť oprávnené, ak sú z nich poskytované užitočné služby alebo ak zabezpečujú sociálnu rovnosť, a to dokonca aj v prípade, že sa to deje na úkor [momentálneho] ekonomického rastu“. Pretože „ak je vláda [verejné inštitúcie] príliš malá [malý rozsah právomocí], dane sú síce nízke, ale taký je aj prínos z verejných výdavkov (napr. nízka ochrana súkromného vlastníctva, neadekvátna infraštruktúra atď). V krajinách s „malými vládami“ by ich „rozšírenie“ [posilnenie] viedlo k vyššiemu rastu, lebo verejné výdavky by boli efektívnejšie, čo by v konečnom dôsledku prekonalo „stratu“ z vyšších daní.“ Dlhodobé udržanie konkurencieschopnosti a udržateľný ekonomický rast je komplexná úloha, ktorú súčasne ovplyvňuje viacero faktorov. Nemožno sa zamerať iba na niektoré z nich, ale predovšetkým sa nemožno uzatvárať do ideologickej ulity akademických poučiek. „Každý rok sa učíme nové veci, pretože nové skúsenosti z rozvoja nám poskytujú nové lekcie a k dispozícii sú čoraz novšie údaje,“ konštatujú autori Správy o globálnej konkurencieschopnosti. Pre dobro našej vlasti a vlastný úspech by si to mali uvedomiť aj autori Stratégie rozvoja konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama