„Objektívna ideológia“
Politici sa môžu rozhodnúť písať stratégie z rôznych dôvodov – od potreby sebauspokojenia, cez snahu prezentácie vlastných názorov ako „objektívne platných“, respektíve ich zakonzervovanie v pozícii východísk politicky na dlhé obdobie, až po úprimnú snahu hľadať široký konsenzus v budúcom smerovaní strategických otázok. Každému z týchto motívov musia, prirodzene, prispôsobiť aj metodiku tvorby stratégie. Stratégia rozvoja konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010 predložená ministerstvom financií sa tvári ako dokument predstavujúci „objektívnu pravdu“ o politike, ktorá zabezpečí dlhodobý úspech a blahobyt našej krajiny. Nie je však „širokým konsenzom“, ale ideologickým dokumentom, ktorý sa v lepšom prípade snaží „zabetónovať“ neoliberálny prístup k ekonomike na nasledujúcich pár rokov, bez ohľadu na to, aké zloženie bude mať ďalšia vláda; v horšom prípade je snahou o zakrytie ideologického prístupu pod pláštik „nevyhnutnej pravdy“. To všetko je okorenené sebachválou – autori stratégie chvália autorov ekonomických „reforiem“, sú to však tí istí ľudia. Optimistické tvrdenia sú v lepšom prípade „potvrdzované“ pochvalami Svetovej banky, miesto pre kritické hlasy, ktoré v diskusii zaznievajú, či objektívne fakty sa však v stratégii nenašlo. Takáto podoba Stratégie prirodzene vyplýva z metodiky jej prípravy. Všetci autori, ktorí mali na rozdiel od spolutvorcov rozhodujúci a konečný vplyv na podobu textu, patria k úzkemu tímu ľudí blízkych dnešnému vedeniu ministerstva financií, ich ideologický prístup je zhodný. Na konferencii Minerva, ktorá chcela byť „celonárodnou diskusiou“ o slovenskej Lisabonskej stratégii, zastupoval občiansku spoločnosť inštitút M.E.S.A. 10, o reforme sociálneho systému diskutovali vládni úradníci so zástupcami veľkých firiem, bez účasti tretieho legitímneho partnera – odborárov. Zástupcov environmentálnych organizácií pri diskusii o ekonomickom raste by ste hľadali rovnako zbytočne ako zástupcov študentov, keď sa hovorilo o reforme vysokého školstva. Zbytočné prerozdeľovanie? Je potom prirodzené, že obsah stratégie stojí na dvoch základných navzájom prepojených tézach vychádzajúcich z neoliberálnej ideológie: že doterajšie „reformy“ slovenskej vlády sú objektívne správne a teba v nich pokračovať a že Lisabonské ciele možno dosiahnuť aplikovaním čisto trhového prístupu. Zo všetkých výčitiek, ktoré by sme mohli k takto neoliberálnemu prístupu mať, sa zamerajme iba na problematiku prerozdeľovania. Stratégia vo svojom úvode taxatívne stanovuje, že „nízka miera prerozdeľovania zdrojov v ekonomike je jedným zo základných predpokladov rýchleho rastu“. Podľa zistení Európskej komisie sú pre Slovensko charakteristické „vysoké rozdiely“ – vysoká miera chudoby a s tým spojené rastúce rozdiely v životnej úrovni, veľké regionálne disproporcie. V takejto situácii odmietnutie prerozdeľovania znamená akceptovanie situácie, v ktorej niektoré regióny a sociálne skupiny budú čím ďalej, tým menej schopné plne ťažiť z benefitov vysokého rastu a budovania znalostnej ekonomiky. Problémom nie je len absolútna chudoba, s ktorou sa snaží Stratégia vyrovnať vytváraním nástrojov, ktoré „ľuďom uľahčia dostať sa z ťažkých sociálnych situácií“. Zvyšujúca sa nerovnosť medzi sociálnymi skupinami obyvateľstva, regiónmi, vytvára v spoločnosti enklávy, ktoré možno v absolútnej chudobe nežijú (a tým sa nestávajú klientmi sociálneho štátu podľa predstáv ministra Mikloša a spol.), no nachádzajú sa tesne nad jej hranicou, svoje príjmy musia používať na reprodukciu vlastného stavu a nemôžu ich investovať do jeho podstatného zlepšenia, napríklad využitím prínosov znalostnej ekonomiky. A v takej situácii môže pomôcť len cielené prerozdeľovanie zdrojov prostredníctvom štátu (na centrálnej i regionálnej a miestnej úrovni). Fungujúci systém vzdelávania a zdravotníctvo prístupné pre všetkých, podpora mobility obyvateľstva, sociálna sieť schopná pomôcť človeku riešiť problémy ešte predtým, ako sa dostane do pásma absolútnej chudoby, riešenie problému starnutia obyvateľstva či problému nezamestnanosti... – to všetko si efektívne prerozdeľovanie vyžaduje. Iný druh rastu Prirodzene, vysoký rast je možný aj bez týchto predpokladov. Niektoré rozvojové krajiny (napríklad India) sú schopné dosahovať vysoký rast a rozvíjať znalostnú ekonomiku aj pri minimálnom prerozdeľovaní a rastúcich sociálnych rozdieloch. Vytvára sa v nich duálna ekonomika – jej rozvinutá časť je globálne konkurencieschopná a ľuďom, ktorí v nej pracujú, je schopná poskytovať životnú úroveň globálnej elity. Druhou stranou mince je, že okolo týchto ostrovov prosperity je upadajúci (relatívne, niekedy aj absolútne) sektor hospodárstva, ktorý nie je konkurencieschopný na globálnych trhoch a vyrába pre čoraz menej kúpyschopný domáci dopyt. Ľudia v ňom zarábajú podstatne menej, žijú v horších podmienkach a nie sú schopní benefitovať zo všeobecného rastu. A čo je ešte horšie, v takomto systéme sa posilňujú mechanizmy medzigeneračnej reprodukcie chudoby. „Znalostná ekonomika“ nie je magickým slovom, ktoré urobí z neoliberálnej, na trh orientovanej ideológie sociálne zodpovedný program. Je len nadstavbou, jedným z aspektov ekonomického a sociálneho systému. Je preto možné, že Slovensko bude dosahovať rýchly rast, bude považované za pomerne konkurencieschopnú ekonomiku a v jeho hospodárstve bude fungovať dosť silný sektor IT spoločností a zároveň sa bude posilňovať vnútorné rozdelenie jeho hospodárstva. Existujú však aj krajiny s vysokým stupňom sociálnej kohézie dosiahnutej efektívnym prerozdeľovaním, ako Švédsko či Fínsko, ktoré sú súčasne vysoko konkurencieschopné aj podľa hodnotení inštitúcií často presadzujúcich úzku neoliberálnu agendu. Medzi životnou úrovňou indickej a švédskej elity určite nie je podstatný rozdiel. No väčšina „obyčajných ľudí“ by si vybrala Švédsko.
