V nesúlade s najlepšími praktikami Európskej únie

Dokument nazvaný Stratégia rozvoja konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010 prezentuje ekonomickú stratégiu pre Slovensko do roku 2010, „ktorá má byť základom pre politiku slovenskej vlády v tomto období“ (str.1). Význam dokumentu podčiarkuje konštatovanie autorov, že „stratégia konkurencieschopnosti je základnou stratégiou hospodárskeho rozvoja Slovenska... a... všetky ostatné vládne iniciatívy a dokumenty pre toto obdobie s ňou musia byť plne kompatibilné a prispievať k jej napĺňaniu“. Stratégia získava ďalšiu dôležitosť aj tým, že podľa autorov by mala tvoriť rámec „využitia štrukturálnych fondov Európskej únie v ďalšom programovacom období (2007 – 2013)... a... Národný rozvojový plán na toto obdobie musí byť plne podradený tejto stratégii a navrhnutý tak, aby prispieval k jej napĺňaniu“ (s. 8). *** 1) Výraznou črtou textu je, podľa môjho názoru, nadmerne statické chápanie národohospodárstva a ekonomiky, ktoré je typicky vyjadrené formuláciami, ako napríklad „nevyhnutným predpokladom... je úplné dokončenie reforiem. Slovensko sa nesmie zastaviť alebo nebodaj zísť z cesty, ktorú už dnes máme z dvoch tretín úspešne za sebou“, prípadne „dnes máme už tú najťažšiu časť cesty za sebou“ (str.1). Považujem to za zásadný koncepčný omyl, pretože spoločnosť a jej ekonomika sú dynamický útvar, ktorý neustále reaguje na vnútorné a vonkajšie podnety. Neexistuje statický model ideálneho stavu. Z toho faktu vyplýva aj potreba neustále kriticky zvažovať prijaté ekonomické opatrenia a prípadne tam, kde je potreba, flexibilne ich modifikovať, čo vo svojej filozofii autori stratégie de facto odmietajú. *** Napriek uisťovaniu autorov, že cieľom stratégie je jej „prepojenosť s ďalšími strategickými ekonomickými iniciatívami Slovenska“ (str. 8), text v žiadnom prípade nenadväzuje ani sa fakticky neodvoláva na žiadne už existujúce a legislatívne platné strategické materiálny, ako sú napríklad Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja (prijatá parlamentom 3. apríla 2002) alebo Národný rozvojový plán na čerpanie EU fondov na roky 2004 – 2007. Naopak, v niektorých prioritách ide priamo proti ich filozofii, napríklad proti filozofii Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja, ktorá prikladá význam aj sociálnym a environmentálnym aspektom rozvoja spoločnosti. *** 2) Dalo by sa povedať, že absencia environmentálnych politík v slovenskej stratégii konkurencieschopnosti je až do očí bijúca. Jediné dve formulované priority v oblasti ŽP a) plne zahŕňať environmentálne náklady do cien tovarov a služieb – tzv. internalizácia environmentálnych externalít a b) požiadavka “nedeformovať trhové prostredie nesprávnou dotačnou politikou“ (str. 6) môžu byť efektívne a účinné iba v súčinnosti s aplikáciou ďalších trhových opatrení, ale aj opatrení regulatívneho charakteru. Verím, že iba nedopatrením sa v kapitole Podnikateľské prostredie (str. 13) podpora obnoviteľných zdrojov energie rozširuje aj na neobnoviteľné zdroje („Plne zohľadniť v cene energie skutočné ekonomické a environmentálne náklady na ich produkciu; to si bude vyžadovať ... zefektívnenie štátnej pomoci obnoviteľným a neobnoviteľným zdrojom.“). Ak by to tak nebolo, išlo by o logický nezmysel. *** V kapitole „Verejné inštitúcie ako partner, a nie bremeno” (str. 11) je prioritou „zjednodušiť vzťahy verejnej správy a podnikateľov, predovšetkým v oblasti ochrany životného prostredia, stavebných povolení a informačných povinností“. Nie je celkom jasné, čo sa myslí „zjednodušovaním“ vzťahov, ale ak by malo ísť o znižovanie dosahu administratívneho posudzovania vplyvov hospodárskych zásahov na životné prostredie, išlo by o oslabovanie platnej legislatívy, ktorú aj v rámci európskeho acquis Slovensko prijalo (napr. zákon o EAI a SEA, vytvorenie siete území NATURA 2000). Išlo by o neprijateľný trend z hľadiska potrieb trvalo udržateľného rozvoja a ochrany prírody. *** V tej istej kapitole prioritizované „zjednodušovanie povinnosti podnikateľov informovať“ môže byť v nesúlade s demokratizáciou spoločnosti a s Európskymi konvenciami (napr. Dohovor o prístupe k informáciám, o účasti verejnosti na rozhodovacom procese a o prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, tzv. Aarhuský dohovor). Myslím si, že posudzovanie vplyvov komerčnej činnosti na ŽP a povinnosť informovať verejnosť by sa v súlade s trendmi v EÚ mali posilňovať, a nie naopak. *** Materiál v rámci „systémovej estetiky“ (dôverne známej z rétoriky ministerstva financií) apriórne vylučuje možnosti aplikácie fiskálnych stimulačných mechanizmov aj v environmentálnej oblasti a v oblasti ekologických technológií konštatovaním že „Vláda... nebude podporovať žiadne verejné ciele prostredníctvom daňových uľav alebo zvýhodnení...). Zdá sa mi, že je to v nesúlade s najlepšími praktikami EÚ, kde sa ukázala napríklad daňová stimulácia veľmi účinná v podpore moderných, pre životné prostredie priateľských technológií. *** 3) V otázkach boja proti chudobe možno vidieť veľmi citeľný príklon autorov k chápaniu chudoby ako absolútnej chudoby, a vlastne redukovanej najmä na problematiku príjmov. („Politika štátu sa má zameriavať na znižovanie počtu ľudí, ktorých príjmy nepostačujú na pokrytie základných životných potrieb pre nich a pre ich rodinu,” str. 5). V rámci takto úzko chápaného konceptu sa zužujú reálne možnosti na boj proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. V politikách EÚ má koncept chudoby a metodológia jeho merania komplexnejší rozmer. *** 4) Stratégia konkurencieschopnosti by sa podľa autorov mala „zamerať len na tie oblasti, ktoré sú najpodstatnejšie pre ďalší rozvoj našej krajiny. Sú to tie, v ktorých správne aktivity vlády najviac prispejú k odstráneniu najväčších ekonomických slabín Slovenska“. Z tohto pohľadu sa centrálny priestor textu venuje informačným technológiám a takzvanej informačnej stratégii a inovačnej politike. Cieľom Slovenska by mala byť teda jeho premena na „dynamickú znalostnú ekonomiku“. Pojem dynamická znalostná ekonomika nie je operacionalizovaný, ale jej výsledkom by podľa autorov malo byť „zvýšenie celkovej vzdelanosti, produktivity a zamestnanosti, začleňovanie znevýhodnených skupín občanov, skvalitnenie služieb, zníženie environmentálnych záťaží a zefektívnenie použitia verejných prostriedkov.“ Informačná gramotnosť obyvateľstva a informatizácia spoločnosti sú nepochybne ušľachtilé a potrebné kroky, autori stratégie však ani v najmenšom nenaznačujú, aký rastový impulz pre ekonomiku poskytujú. Podobná výhrada sa dá aplikovať na Inovačnú politiku. Hoci autori uznávajú, že štát by mal vytvárať také prostredie a nástroje, „ktoré bude podporovať vznik a úspešné fungovanie nových firiem a motivovať existujúce firmy, aby zvyšovali aktivity zamerané na vývoj a inovácie smerom k ekonomickému optimu“ (str. 16), nedostatočne je objasnený rastový potenciál takejto ekonomiky. *** 5) Svojím formálnym štýlom sa dokument na určitých miestach nedrží vecne v argumentačnej rovine a pripomína skôr politickú deklaráciu ako expertný strategický text. Mám na mysli najmä nadmerné zdôrazňovanie úspechov vlády a výnimočného postavenia Slovenska v dôsledku realizácie reforiem (napr. str. 1: „... Postup, ktorý sme na Slovensku zvolili, bol odvážny a náročný, no zároveň aj veľmi zodpovedný. Ako jedna z mála európskych krajín sme sa totiž ihneď sústredili na najťažšiu a najnepopulárnejšiu, no zároveň aj najdôležitejšiu časť Lisabonskej stratégie – štrukturálne reformy“; (str. 2: „V súčasnosti možno konštatovať, že Slovensko je jednou z najúspešnejších európskych krajín v napĺňaní Lisabonskej stratégie.“). Je to dosť pikantné aj vzhľadom na to, že autorom dokumentu je úzky expertný vládny tím. Pokiaľ existuje nezávislá komparatívna štúdia, ktorá by Slovensko ako jednu z najúspešnejších „lisabonských“ krajín hodnotila, bolo by prinajmenšom korektné uviesť jej zdroj. Aj ďalším podobným deklaratívnym stanoviskám, ktoré sú často na hony vzdialené praxi fungovania moderného štátu, by sa, podľa môjho názoru, mal vecno-odborný text vyhnúť. (Napríklad najdôležitejším cieľom by malo byť „rozvíjať trhovú ekonomiku a minimalizovať zásahy do voľného fungovania trhu.“) *** 6) Ak by som mal hodnotiť navrhovanú stratégiu zopár vetami, povedal by som: slabé stránky prevažujú nad silnými. Základným problémom dokumentu je, že je to pomerne silne ideologický text a z tohto dôvodu je ukotvený v reštriktívnych „mainstreamových“ makroekonomických schémach. Dostatočne nerieši rastové aspekty ekonomiky a je pomerne necitlivý voči životnému prostrediu, sociálnym problémom a otázkam marginalizovaných skupín obyvateľstva. V princípe, napriek ofenzívnej mediálnej stratégii, by sa dalo povedať „veľa kriku pre nič“. Autor je sociológ, zaoberá sa regionálnym rozvojom