Aká jasná je budúcnosť
Prinášajú tvorcovia Lisabonu pre Slovensko víziu budúceho rozvoja ľudských zdrojov? Budú navrhnuté smerovanie a opatrenia viesť k naplnenia hlavného cieľa, ktorý si vizionársky tím MF SR vytýčil? Máme dostatočnú vôľu a schopnosti zmenu realizovať? Súčasný stav vzdelávacieho systému a rozvoja ľudských zdrojov pripomína skôr pohreb ako rytiera so vztýčeným mečom, ktorý sa chystá dobyť veľkú Európu a svet. V ostatných desiatich rokoch sme zaspali. Kvalita ľudského potenciálu je garantovaná samoukmi a priebojnými jedincami, ktorí by prerazili v akomkoľvek demokratickom režime. Ministerstvo financií zobralo tento stav do vlastných rúk a ponúka Slovenku víziu. Pozrime sa, ako sa im to podarilo. Kam sa podela trvalá udržateľnosť? Trvaloudržateľný rozvoj konkurencieschopnosti Slovenska v horizonte 10 -15 rokoch musí byť založený na vedomostnej spoločnosti, vzdelanom, flexibilnom a inovatívnom ľudskom kapitáli. Dobrá vízia musí poskytnúť predpoklady na: 1. Vyššiu systémovú podporu rozvoja ľudských zdrojov, inovatívnosti a ambicióznych dravých jednotlivcov (napr. rozvoj nových malých a stredných podnikov) 2. Kvalitatívnu reformu vzdelávacieho systému 3. Zmenu vnímania a postoja mladej generácie (odstránenie množstva paradigiem vžitých v spoločnosti, ktoré brzdia rozvoj mladej generácie) Realizácia takýchto predpokladov vyžaduje reformného až revolucionárskeho ducha s návrhom konkrétnych opatrení, ako zrealizovať zmenu. Aké odpovede nám ponúka dokument Lisabon pre Slovensko? Lisabonská stratégia je prednostne orientovaná na krátkodobé zisky. Zámerom dokumentu je podporiť podnikateľské záujmy, aj to skôr „makro-ekonomický rast“. Tento rozmer jej autori zvládli dostatočne. Tento prístup je prinajmenšom nebezpečný. Hodnotenie návrhu stratégie Návrh vízie predkladá príliš veľa rôznorodých a finančne náročných cieľov. Aj tie sú založené na preberaní známych poučiek z iných strategických dokumentov. Autori predloženej vízie rozmýšľajú realisticky. Skutočná zmena, ktorú Slovensko potrebuje ako soľ, nie je v záujme ani štátneho rozpočtu ani mnohých záujmových skupín. Znamená to, že zmenu takmer nikto pri moci nechce a je nepohodlná. Vo vláde absentuje vôľa zaťažiť redistribučný systém vyššími potrebnými nákladmi. Jediné riešenie, ktoré nám prichádzajú z dielne ministerstiev predloženého dokumentu, je zvýšenie nákladov žiakov, študentov a ich rodín. Odporúčame komplexne prehodnotiť časť venovanú ľudským zdrojom a pseudoreformu vzdelávacieho systému, o ktorú autori úporne bojujú. Z konštatovaní je potrebné urobiť jasnú víziu a stručne načrtnúť kľúčové opatrenia. Inak dokument zostane pre rozvoj ľudských zdrojov iba šuflíkovým materiálom. Problém č. 1: Spoplatnenie vysokého školstva Ak štúdium spoplatníme, budeme musieť čeliť dvom fenoménom: 1. Nezáujem mladých ľudí o pridanú hodnotu poskytovanú vzdelávaním. Svet mladých ľudí je založený na zážitku, materiálnych pôžitkoch, zábave a marketingu. Životné očakávania sa značne posunuli. Mladí ľudia dnes nepotrebujú dlhodobú predstavu o živote, sú naučení na možnosť voľby a možnosť neustálej zmeny. Ukončenie školy je dlhodobá záležitosť, neprináša aktuálne uspokojenie. Aby škola zaujala, musí priniesť niečo nové. Za posledných 10 rokov nepriniesla nič nové. Slovenské školstvo zlyhalo voči očakávaniam mladej generácie. 2. Neochota platiť za služby Predať službu je na Slovensku značný problém. Služba, za ktorú je bežný občan ochotný zaplatiť, musí poskytnúť hmatateľný prínos, bez ktorého sa nedá žiť (ako napr. mobilná komunikácia, káblová televízia a cestovné v MHD). Školstvu chýba jasná vízia, ktorá by mladých ľudí presvedčila, že je skutočnou investíciou. Problém č. 2: Je možné školstvo zreformovať? Naše školstvo potrebuje zásadnú zmenu. Potrebuje udržať rýchle tempo s rozvojom inovácií, vedomostí a nimi podmieneným hospodárskym rastom a spoločenským blahobytom. Kto v spoločnosti si reformu vzdelávacieho systému skutočne želá? Kto si ju objednal? Mladí ľudia to nie sú. Školy to nie sú, tie majú dosť starostí o prežitie a zabezpečenie opráv striech a platov súčasných vyučujúcich. Ministerstvo školstva to nie je, to vyžaduje len ideologické spoplatnenie, zvyšok nech „pánboh dá“. Nie je nikto, kto by mal jasnú odpoveď „kam sa chceme dostať a ako na to“. Reálna reforma vzdelávacieho systému je ešte väčším hop-trop ako reforma dôchodkového systému. Bohužiaľ, v tejto oblasti nám chýba líder. Problem č. 3: Kľúčové posolstvo modernej vzdelávacej politiky Návrh stratégie identifikoval kľúčové posolstvo „zaviesť celkovú zmenu obsahu vyučovania od memorovania informácií smerom k schopnosti získavať, vyhodnocovať a využívať ich“. Smerovanie je v tejto oblasti správne. Ako to chceme dosiahnuť? Kto pozná odpoveď? Kde bol celých 15 rokov? Kto vie, čo trh potrebuje? Kto vie, ako sa trh bude vyvíjať? Kto rozlíši lobizmus malej skupiny a skutočnú potrebu? Kto vie objektívne posúdiť, čo je kvalita? Aké mechanizmy objektívneho hodnotenia nám autori reformy vzdelávacieho systému ponúkajú? Problém č. 4: Nedostatok financií alebo drahý aparát? Nevieme ani, koľko zdrojov reálne potrebuje naše vysoké školstvo, aby dokázalo produkovať schopných absolventov. Nie tlačiť diplomy a vysvedčenia. Výsledok je počet prosperujúcich malých a stredných podnikov, ktoré prinášajú inovácie, patenty a prenikajú na zahraničné trhy. Kto sa zamyslel nad zoštíhlením byrokratického systému vysokého školstva? Slovensku by postačili 2 až 4 vysokoškolské mestá. Nasledovala by redukcia manažérskych postov, konkurzy, ktoré by vyhrali predovšetkým šikovní manažéri a ušetria sa mzdové náklady. Mohli by sme odmeňovať ambicióznych a aktívnych učiteľov, ktorí sa snažia inovovať osnovy a experimentujú. Budúcnosť je jasná Prináša návrh Lisabonská stratégia potrebnú revolúciu pre rozvoj ľudských zdrojov? Nie. Chýba jasné smerovanie a rovnako aj riešenia problémov. Je to podobná situácia ako okolo spoplatnenia štúdia. Spoplatniť vieme, kvalitu garantovať nevieme a problémy riešiť nechceme. Budúcnosť je jasná: Štát nemá záujem vyčleniť viac zdrojov pre školstvo. Súčasné náklady nebudú stačiť na udržanie rastúcich nákladov. Jediným riešením je daň z vedomostí. Ak je to naozaj jediné riešenie, možno je lepšie outsourcovať rozvoj ľudských zdrojov a plne presunúť do kompetencie jednotlivca a trhu. Prihráme tak liberálom a libertariánom, ktorí nás slepo naučili dôverovať pseudozaklínadlám vyňatým z poučiek všeobecnej ekonomickej teórie. Autor je analytik a projektový manažér
