O pop(v)rave
Videohry, komiksy, seriály, scifíčka, horory, fantasy, reality show, filmy na ktoré netreba chodiť do filmových klubov, značky, fast food, plastové figúrky s označením „choking hazard“, obrazy, na ktorých kyborgovia oceľovými pažami objímajú sporo odeté amazonky, japonská animovaná pornografia a hocičo ďalšie, čo je, bolo, či môže byť vnímané ako pop. Pop od popkultúry. Popkultúra je nekonečným rezervoárom tém, čokoľvek môže byť jej súčasťou, stačí si zvoliť ten správny uhol pohľadu a opájať sa povrchom. Najkrajšie na nej je, že sa nedá jednoducho ignorovať, lebo sa stala hádam jedinou významovou vrstvou našej prítomnosti, ktorá občas zasiahne každého bez nároku na univerzálnu platnosť. Sama osebe morálne ambivalentná, k dispozícii každému, kto si do nej chce kopnúť, prípadne ju poláskať pohladením či vrúcnym slovom. Vždy vďačný predmet interpretácie, vnútorne nevzpierajúci sa vyčíňaniu nadinterpretácie. Významový polotovar závislý len od svojho konzumenta, čitateľa, diváka, spolutvorcu. Prv, ako sa popkultúra môže stať metatémou akéhosi voľnejšieho cyklu či rubriky, asi by bolo voči nej spravodlivé vymedziť ihrisko, nakresliť čiary a dohodnúť pravidlá. Prvotný problém v kontakte s popkultúrou je jej zamieňanie či priamo spájanie s masovou kultúrou, masskultúrou. Pop a Mass, pop od popular culture, mass od mass culture. Pop vzťahujúci sa ku kvalite – populárny, mass vyjadrujúci kvantitu, počet – masový. Popkultúra a masskultúra nie sú synonymá práve kvôli tomu, že čosi masové nemusí byť automaticky populárne a naopak, čosi populárne v žiadnom prípade nemôžeme zároveň označiť sa masové. Iste, existuje úroveň, na ktorej sa populárne s masovým prekrýva, predovšetkým v mainstreame, ale aj tu existuje rozdiel v prístupe, ktorý vyplýva priamo z ambivalentnosti masy. V praxi je popkultúra, či skôr programová recepcia popkultúrnych artefaktov vo vzťahu k mase podobne minoritnou záležitosťou, ako tzv. vysoké (umenie). Hráči videohier, rovnako ako čitatelia a diváci komiksov, žánrovej literatúry a kinematografie (tí, ktorých môžeme považovať za fanúšikov, zasvätených, programových recipientov popkultúry ako celku či niektorých je zložiek) tvoria vzhľadom k mase výrazne menšinovú, úzko vyprofilovanú komunitu, ktorá presne vie, čo má od toho ktorého popkultúrneho artefaktu očakávať a čo si s tým počať. Do recepčného poľa popkultúry však nepatria len tí, ktorí ho vlastne vymedzujú, ale i tí, čo akoby prichádzali zvonka, vybavený na kontakt s popkultúrou všetkým možným, od veľkých očakávaní až po predsudky, ale bez akceptácie jej recepčného kódu, či presnejšie, recepčného kódu, ktorý je súčasťou distribučnej stratégie každého jedného popkultúrneho artefaktu. A keď nie každého, tak zdrvujúcej väčšiny určite. Popkultúra akoby sa snažila byť user friendly, užívateľsky prístupná, máloktorý z jej artefaktov prichádza pred diváka bez tej svojej časti, ktorú by sme mohli charakterizovať ako návod, recepčný kód. Či už má podobu masívnej mediálnej reklamnej kampane, alebo je len súčasťou plagátu, titulkom v novinách, prípadne poznámkou na prebale knihy. Desivý príbeh z pera hororového majstra...., nový film od tvorcov hitu...., ešte napínavejšie pokračovanie... atď. Takto, či nejako podobne sformulovaný recepčný kód, ktorý sa dostane do vedomia potencionálneho diváka už vopred, pred kontaktom s ťažiskovou časťou popkultúrneho artefaktu, spoľahlivo nakonfiguruje jeho vedomie aspoň do tej miery, že dotyčný už vie, čo zhruba má od artefaktu očakávať. A artefakt očakávania alebo naplní, alebo nie. Pozoruhodné a užívateľsky ešte viac prístupné je, že recepčný kód toho ktorého popkultúrneho artefaktu sa čoraz častejšie objavuje už ako súčasť jeho názvu (napr. Votrelec vs. Predátor) a komunikuje len s cieľovou skupinou. Potrebuje nebohý divák viac? Ak zablúdi na film náhodou, bez toho, aby sa mu slová Votrelec či Predátor v popkultúrnom kontexte s čímsi spájali, neodnesie si okrem traumatizujúceho zážitku zo zlého filmu pravdepodobne nič. Ak však recepčný kód identifikuje a použije, môže sa s filmom vysporiadať a pokúsiť sa mu porozumieť už v rámci jemu prislúchajúcich kontextov. Lebo popkultúre sa síce dá rozumieť aj bez recepčného kódu, ale náležito si ju vychutnať, kochať sa ňou a hýčkať ju v sebe sa dá len vtedy, ak prijmeme jej hru. Recepčný kód – k dispozícii vopred – je jej súčasťou, ale jej prvotným princípom je očakávať čo najmenej, aby sme dostali čo najviac a za žiadnych okolností ju nebrať príliš vážne. Popkultúra je hra o hľadaní významu, ktorej základným pravidlom je zautomatizované vnímanie štruktúry, na základe ktorej o nej uvažujeme ako o celku. Popkultúra vo svojej podstate totiž nie je nič viac ako sieť intertextuálnych odkazov, kontextov, citácií, interpretácií a sebapotvrdzujúcich tautológií, v ktorej všetko so všetkým súvisí. Ak sa o nej vraví, že odráža akúsi staronovú paradigmu ľudského vnímania skutočnosti, tak to je práve preto, že vo svojej fundamentálnej rovine je synkretická. Ak ktorýkoľvek popkultúrny artefakt vytrhneme z kontextov, zbavujeme ho prinajmenšom polovice obsahu. Či už sú to popkultúrne protoartefakty, od Star Treku, Hviezdnych vojen, Indiana Jonesa, Pána prsteňov až k Supermanovi či Drakulovi, alebo relatívne nové fenomény (Simpsonovci, Matrix, Harry Potter), všetky sú súčasťou nekonečného metavýznamového puzzle, ktoré skladáme vo vedomí. Vďaka takejto povahe popkultúry v jej rámci vlastne neexistujú zbytočné informácie. Čaro popkultúry spočíva práve v tom, že vlastne neexistuje hotový autonómny popkultúrny produkt, artefakt, všetko sú to len akési recepčné polotovary, ktorých výsledná kvalita je priamo podmienená tým, ako si ich dokážeme zložiť, dotvoriť, zosúvzťažniť. Stačí ich zložiť len pár a popkultúra dostane každého.
