Almodóvarovský svet

Španielskeho režiséra Pedra Almodóvara netreba v našich končinách zvlášť predstavovať. Jeho najnovší film Zlá výchova mali slovenskí diváci možnosť vidieť i na MFF Bratislava 2004. „Bývala doba, keď sme mohli hovoriť len o rube vecí (to znamená prevrátene) a utešovať sa nádejou, že rubom mince presvitne i jej líc. Táto doba je našťastie preč a hovoriť v inotajoch je už zbytočné. V tejto chvíli sa musia veci nazývať pravými menami, najmä niektoré veci. Je to nie len súčasné, ale aj jednoduchšie,“ hovorí režisér. V tomto filme sám pre seba pomenúva pravým menom cirkev, ktorá mu poskytla základné vzdelanie. Tematizuje jej zvrátenú a úchylnú tvár, ktorá zneužíva detskú nevinnosť pre uspokojenie vlastných túžob. No Zlá výchova nie je len o tom. Malý chlapček Ignacio vyrastá v kláštornej škole pod patronátom prísneho kňaza Manola. Jemný detský hlások a charizma chlapca vzbudia v Manolovi vášne a chlapec zostáva poznačený na celý život. Jeho osobnosť sa rozpája a cit k spolužiakovi Enriquemu zostáva nenaplnený. Opäť sa nachádzame vo svete almodóvarovskej melodrámy: túžba, vášeň, láska, krikľavé farby a transvestiti. Lenže od klasického hollywoodskeho typu melodrámy sa tá Almodóvarova odlišuje prinajmenšom nelineárnosťou filmového sujetu. Udalosti neplynú v chronologickom slede, ale sú navrstvené jedna na druhú, prekrývajú sa a zároveň čerpajú zo seba navzájom. Jednotlivé udalosti akoby utekali samé od seba, ale zároveň zo seba navzájom vyťahujú to najlepšie i napriek tomu, že zdanlivo kĺžu po povrchu. Almodóvarove filmy sú niečím viac už len preto, že zvyčajné znaky melodrámy prevracia a skladá do iných príbehových štruktúr a postupov, ktoré pôsobia oveľa autentickejšie. V jednej z prvých scén sa zoznamujeme s mladým režisérom Enriquem, ktorý práve prekonáva tvorivú krízu. Námety na svoj ďalší film hľadá v novinách, v čiernej kronike, z ktorej si najzaujímavejšie prípady vystrihuje a zakladá. Jedného dňa za ním prichádza mladík, ktorý sa vydáva za jeho dávnu lásku, Ignacia, so scenárom s názvom LA VISITA (NÁVŠTEVA). Hneď ten istý večer sa Enrique ponára do čítania a dostáva sa do iného časopriestoru, dávno zabudnutého. Ignaciov scenár je veľmi dôležitým motívom, svojou transparentnosťou sa na istý čas stáva bránou prechodu do inej vrstvy príbehu. Rozličné diely skladačky do seba ale nakoniec zapadnú a utvoria pevný celok. Hra zdanlivých náhod a príbehových „odbočiek“ sa napokon stáva explicitnou výpoveďou hlavných hrdinov. Aj napriek príliš jednostrannému zobrazeniu cirkvi je i v tomto prípade almodóvarovský svet čarovný nevyhnutnou potrebou zhmotňovať všetky veci a predmety predkamerovej reality, a tým im vdychovať dušu alebo akýsi tretí rozmer. Priam ich oživovať. Divák sa rád necháva očarúvať jeho obrazmi a ich farebnosťou. Imaginárny priestor (priestor, ktorý je mimo filmového záberu) je u Almodóvara veľmi intenzívny. Najmä preto, lebo postavy sa neustále obracajú mimo záber, vášne ich čoraz viac posúvajú za hranice záberu, prekračujú jeho okraje. U Almodóvara prestáva platiť calvinovské „(...) niečo ako iný priestor neexistuje, lebo svet sa zjednotvárňuje,“ pretože priestor v jeho filmoch je vždy iný (iný byt, dom, bar...), ale akoby paradoxne ten istý, no každopádne nie jednotvárny. Práve naopak. Almodóvarovské mesto (v tomto prípade – a väčšinou – ide o Madrid) má vtlačenú pečať pamäti jeho príbehov. Film Zlá výchova vzbudzuje údiv nielen otvorenou priestorovosťou, farebnosťou, výstavbou príbehu, ale aj hodnovernosťou postáv. Každá z nich sa na niečo hrá a niečo tají, a to tak intenzívne, akoby chcela diváka donútiť podieľať sa na jej osude. Filmu nechýbajú – tak, ako je to pre režiséra príznačné – najrozličnejšie vzťahové konštelácie, ktoré spolu s opodstatnenými motívmi konania vedú diváka bezpečne ku katarzii. Autorka je študentkou filmovej vedy (Zlá výchova / La mala educación, Španielsko, 2004 Scenár a réžia: Pedro Almodóvar, kamera: José Luis Alcaine, hudba: Alberto Iglesias, hrajú: Gael García Bernal, Fele Martínez, Javier Cámara, Daniel Giménez-Cacho.)