Reklama
Reklama

Náboženstvo bez náboženstva

Tí konzervatívnejší ho nazvali agnostikom. Liberálnejší ho zas s vervou citujú. Demystifikátor ľudského sveta, ktorý „bravúrne“ zahaľuje svet božský. Volá sa Marcel Gauchet.
Počet zobrazení: 555
13_obalka_gauchet-m.jpg

Tí konzervatívnejší ho nazvali agnostikom. Liberálnejší ho zas s vervou citujú. Demystifikátor ľudského sveta, ktorý „bravúrne“ zahaľuje svet božský. Volá sa Marcel Gauchet. V roku 1985 vyšla francúzskemu historikovi a filozofovi Marcelovi Gauchetovi v nakladateľstve Gallimard kniha, ktorej český preklad sa nám takmer po dvadsiatich rokoch (podstatné upozornenie, keďže za tie roky sa veľa zmenilo!) dostáva do rúk pod titulom Odkouzlení světa – Dějiny náboženství jako věci veřejné (Le désenchantment du monde). Kniha je dnes často považovaná za klasické dielo z oblasti filozofie náboženstva. Autor v nej zachytáva vývin ľudských predstáv o božstvách a bohoch (nie vývin božstiev samotných) v súvislosti s vytváraním spoločenských inštitúcií. Od primitívneho kmeňového života prechádza až k súčasnej podobe demokracie, avšak treba hneď dodať: k francúzskej podobe demokracie a rovnako k francúzskemu porozumeniu kresťanstva, ktoré sa podľa Gaucheta stalo „náboženstvím rozchodu s náboženstvím“. Napríklad americká demokracia by sa pod mnohé autorove tvrdenia nepodpísala. Gauchet s obľubou píše o tzv. ponáboženskej alebo postteologickej dobe, v ktorej kresťanstvo síce zostáva stále prijateľným náboženstvom, avšak už náboženstvom bez zväzkov (a záväzkov) k politickému usporiadaniu spoločnosti. Je možné takéto odviazané kresťanstvo jednotlivcov, separované od spoločenského života? Je možné nevnášať svoje presvedčenia a hodnoty do politického života a vytvárať spoločnosť bez nich? Je možné ponechať si tieto presvedčenia len pre seba? Bude to ešte náboženstvo? Numen alebo to, čo rozhoduje Jedným z častých označení božského v tzv. prirodzenej teológii (filozofia o Bohu) je slovo „numen“, ktoré označuje to, čo rozhoduje, alebo to, čo vládne osudu. Gauchet síce toto slovo vo svojej knihe výslovne nepoužíva, ale je zrejmé, že vychádza práve z takéhoto pochopenia náboženských foriem: vzťah človeka k tomu, čo rozhoduje o jeho osude a od čoho je závislý jeho život. Tu sa už načrtáva aj súvislosť náboženstva a politickej alebo spoločenskej praxe. Pre prvotné formy náboženského života poslúžil Gauchetovi šamanizmus: „Šamanizmus nám nabízí skvělou ilustraci toho, jak se v primitivních náboženstvích vzájemně snášela zjevná skutečnost s okultními sílami, viditelné zdroje s neviditelnou mocí...“ Tieto neviditeľné, ale predsa len rozhodujúce mocnosti, žijú v blízkosti sveta, či lepšie: žijú priamo v ňom. Svet je plný kúziel. Tento archaický prístup k božskému je pre Gaucheta prístupom spoločenstva (stále nie spoločnosti), ktoré je ešte pred štátnym zriadením, a teda by sme v istom zmysle ani nemali vravieť o náboženstve, keďže božské a svet sú tu tým istým. „Souhlas s tím, co je, a základní shoda mezi kolektivní praxí a zákonem zdědeným po předcích – to jsou dva nejdůležitější kulturní rysy prvotního náboženství, které celý další náboženský vývoj bude určitým způsobem zpochybňovat.“ Tri premeny Gauchet nachádza vo vývine náboženského myslenia tri dôležité obdobia (zdá sa, že pre niektorých historikov je trojka takmer „posvätné“ číslo): 1) vznik štátu, 2) vznik božstva z iného sveta (spolu s Jaspersom hovorí o „axiálnom období“), 3) vnútorný vývoj západného kresťanstva. Tieto tri obdobia podľa neho menia aj porozumenie náboženskému fenoménu. Vznikom štátu sa totiž začína obdobie dejín (azda i premien, veď čo iné sú dejiny?), a teda aj dejín a premien náboženstiev. „Totiž právě se vznikem státu se náboženské Jiné dostalo do lidské sféry... Vznikly ovládající a ovládání, k bohům patřící a nepatřící.“ Gauchet hovorí o rôznych variantoch: despota-vtelený boh, chrámové služobníctvo a pod. To, čo vzniká v tomto období, možno nazvať „štátna hierarchia“. Spolu s tým sa však začína aj nový postoj k božskému. Kým v archaickej dobe platí „musím“, vznikom štátu sa vyslovuje aj prvé ľudské „chcem“. Ako bolo najjednoduchšie získať politickú moc, ak nie tvrdením, že je niekto synom bohov? Panovník sa stáva tým, ktorý bude odteraz rozhodovať, od vôle ktorého bude závisieť každé Ave! A každé Habet! Túto epochu má však podľa Gaucheta vystriedať ďalšia: „mocný příboj, jehož vlny se na úseku několika století (zhruba mezi léty 800 a 200 př. Kr.) převalily od Persie po Čínu, od Indie přes Palestinu a rozťaly tak dějiny náboženství na dvě části – jednu před a jednu po.“ Ide o obdobie postupného vznikania náboženských kultov, v ktorých sa božská moc presúvala z panovníka na tomto svete na bohov mimo tohto sveta. Toto rozbitie celku viedlo zároveň k oddeleniu sakrálneho (posvätného a večného) od profánneho (svetského, či skôr každodenného). Pre politický vývoj to bola voda na jeho mlyn. Tým, že je nejaký boh vzdialený, vysadený „von“ za hranice nášho sveta, stáva sa človek slobodnejším a preberá tak opäť vládu nad svetom. Svet postupne prestáva byť mýtom, prestáva byť zviazaný kúzlom. Gauchetovi je jasné, že čosi tu predsa ostáva zviazané: hoci je božstvo mimo sveta, predsa mu ešte stále človek ostáva naklonený, zaviazaný. Ešte stále to má moc zasahovať do spoločenského diania. Vo vývoji náboženstiev sa takto presadí monoteizmus, a to najmä v tzv. abrahamitských náboženstvách (judaizmus, kresťanstvo a islam). V Izraeli „byl objeven bůh, jaký tu dosud nebyl – bůh vytvořený jako protiklad jakéhokoli jiného boha.“ To, že tu Gauchet píše o akejsi produkcii božského, môže byť zarážajúce, ale ak si pripomenieme, že chce vysvetľovať dejiny náboženstiev v perspektíve politického vývoja, zastavíme sa na chvíľu pri neurčitom pohmkávaní a budeme starostlivo sledovať ďalšie autorove metamorfózy vzťahu božského a politického. Rozhodnutí pre rozchod? Tretie obdobie. Ježiš z Nazaretu a jeho posolstvo ponúka Gauchetovi možnosť vlastného (tendenčného?) výkladu dejín náboženstiev. Veď to bol samotný Ježiš, tvrdí Gauchet, ktorý vyslovil všetko podstatné v jedinej vete: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je božie.“ Separácia Boha od sveta (a od politického života) teda pokračuje. Kresťanstvo (alebo skôr Kristovo učenie) sa stalo manifestom oddelenia, rozchodu a odlúčenia záležitostí tohoto sveta od záležitostí druhého sveta. „Křesťan je bytost patřící ke společenství, které se odštěpilo od sekulární společnosti, a tím se na druhé straně dostává do područí vlády nejvyššího, absolutního smyslu.“ Kresťan je takto rozpolteným človekom, temer schizmatikom. Svet, štát, národ už preň nie sú tým, čomu sa má klaňať. Kedy napokon boli? Boh, ktorý sa nachádza vo všetkých veciach, je napokon pre Gaucheta dávno mŕtvy, stratil nielen svoju pôsobnosť, ale i očarujúcu pôsobivosť. Kresťanstvo takto vedie Gaucheta k utváraniu (francúzskej formy) demokratického režimu. Alebo ho naopak demokracia vedie k výkladu kresťanstva? Druhá verzia sa zdá byť presnejšia. „Vznik demokracie znamená přechod od náboženské, tedy podrobené společnosti ke společnosti, která jakožto uspořádaná mimo rámec náboženství je podrobena sama sobě.“ Náboženský život prestáva byť podľa neho vecou verejnou a čoraz väčšmi sa miestom mu určeným stáva súkromie a samotný (osamelý? opustený?) subjekt. „... je představitelné i uskutečnitelné, aby se pouto mezi lidmi obešlo bez bohů.“ Prečo zrazu ten polyteizmus? „Dokonce mžeme jít dále – jsme obyvatelé světa, který se již obrátil zády k božímu panství. Jistěže nikdo netvrdí, že tento krok musí být nezvratný.“ Ponáboženská (či mimonáboženská) spoločnosť je teda podľa Gaucheta nielen mysliteľná, ale aj fakticky možná. Pre život v tomto svete už takto údajne nepotrebujeme Boha. A kdesi medzi riadkami možno čítať aj inú – radikálnejšiu otázku: potrebujeme ho ešte vôbec? Vraj jediná forma náboženského, ktorá nám ostáva, je umenie. „Za opuštění náboženství se platí tím, že se stáva složité být sebou. Ponáboženská společnost je i společností, kde se nebývale rozrostl problém vnitřního neklidu jednotlivce i duševních poruch.“ Človek tu vraj ostal na všetko sám, niet už bohov, ktorí by mu pomohli, niet tu už Boha, ktorý by desil i fascinoval zároveň. Svet je zbavený kúzla, je úplne v našich rukách a Boh doň už prestal zasahovať. Popri tomto zúfalom osirení ostáva otázne, či popis stavu časti západnej spoločnosti (azda len nie celej spoločnosti) a „súčasného“ (spred dvadsiatich rokov) prístupu človeka k Bohu, zodpovedá aj prístupu Boha k človeku? A možno túto otázku vôbec vysloviť? A čo súčasný nárast religiozity a novej vlny náboženského cítenia? Gauchetovu knihu zatváram s druhým a tentoraz dosť rozpačitým pohmkávaním. Je to príliš začarovaný kruh. Autor je doktorand na Katedre filozofie Trnavskej univerzity (Marcel Gauchet: Odkouzlení světa - Dějiny náboženství jako věci veřejné. Vydalo Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno 2004. Preložila Pavla Doležalová.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama