Svetové ekonomické fórum: svet je nebezpečnejší
Svet je nebezpečnejší a oproti minulému roku sme nesplnili skoro žiadny zo sľubov. Aj toto je jedno z konštatovaní, ktoré obsahuje správa z minulotýždňového summitu Svetového ekonomického fóra v Davose. Globálna oligarchia tam diskutovala o tom, kam svet za posledný rok doviedla. Kritika biednych výsledkov jej vedenia sa neozývala len z okolia švajčiarskeho Davosu, kde protestujúci dávali najavo svoj nelichotivý názor na globálnu elitu zavretú v stráženej zóne, a z brazílskeho Porto Alegre, kde sa zišli jej ideologickí vyzývatelia, nadšenci, „profesionálni demonštranti“ a „antiglobalistickí turisti“. Tvrdé slová na svoju adresu si svetoví lídri mohli vypočuť aj priamo v dobre strážených konferenčných miestnostiach. Vnútorná kritika Jednou z iniciatív Svetového ekonomického fóra je Iniciatíva pre globálne riadenie, ktorá pripravuje každoročne „správy o stave sveta“. Na škále od nula po desať v nich hodnotí pokrok v plnení sľubov, ktoré svetoví lídri v minulosti dali. Nula znamená, že sľuby nie sú plnené, situácia v danej oblasti sa skôr zhoršuje, desiatka zas, že sú sľuby napĺňané, že lídri za posledný rok urobili dostatočne veľa pre to, aby splnili, k čomu sa zaviazali. Za minulý rok správa konštatuje: „Dobrou správou je, že všetky výsledky za minulý rok sú nad nulou. Zlou, že len ledva, v rozmedzí dvoch až piatich. V žiadnom prípade nevynaložil svet ani len polovicu snahy potrebnej na to, aby sa blížil k dosiahnutiu výsledkov. A v žiadnom prípade sa skóre oproti roku 2003 nezlepšilo – pre mier a bezpečnosť v skutočnosti pokleslo.“ Inak povedané, svet vedený súčasnou elitou sa ani zďaleka neblíži k splneniu oficiálne deklarovaných záväzkov v oblasti mieru, boja proti hladu, chudobe, zlepšovania vzdelávania, zdravia, životného prostredia či ochrany ľudských práv. Za posledný rok sa zemeguľa nestala ani o trochu lepším miestom na život – práve naopak. Konkrétna podoba zlyhania Čísla a rebríčky však môžu byť zavádzajúce, a tak ich radšej rozmeňme na drobné. V oblasti mieru a spravodlivosti je oficiálnym cieľom oslobodenie ľudí od vojny medzi štátmi a vnútri štátov, odstránenie nebezpečenstva zbraní hromadného ničenia, kooperácia v boji proti terorizmu a zastavenie pašovania malých zbraní. Skutočnosť? Pokračovanie katastrofy americkej okupácie Iraku, palestínsko-izraelský konflikt, nie je ani o krok bližšie k riešeniu, v niekoľkých krajinách prebiehala občianska vojna (posledná a najhoršia v Sudáne), veľmoci majú stále obrovské zásoby zbraní hromadného ničenia a ich agresívna politika je jedným z faktorov prispievajúcich k tomu, že sa tohto „konečného zastrašovateľa“ snažia získať aj iné krajiny, boj proti terorizmu sa využíva na presadzovanie úzko definovaných národných záujmov... A popri tom sa v mene boja proti terorizmu spochybňujú základné ľudské práva, mučenie sa opäť stáva „spôsobom vyšetrovania“, imigranti už nie sú len tými, čo „berú pracovné miesta“, ale možno aj „teroristami“. O nič lepšie to nie je ani v „rozvojových“ cieľoch – zníženie počtu ľudí trpiacich hladom a žijúcich v chudobe, zabezpečenie rovného prístupu k vzdelaniu vo všetkých oblastiach sveta či zastavenie šírenia epidémií a lepšia starostlivosť o deti. V skutočnosti veselo pokračuje privatizácia základných verejných služieb, bohaté krajiny žiadajú od rozvojových „liberalizáciu“ bez ohľadu na jej sociálne dopady a obchodnými bariérami či subvenciami chránia vlastné trhy a výrobcov, na napĺňanie miléniových cieľov neposkytli rozvinuté krajiny dostatok zdrojov, rozvojová a humanitárna pomoc sa často riadi potrebami donora, nie jej recipienta. A pokiaľ ide o ochranu životného prostredia, najväčší producent emisií skleníkových plynov, ktoré sú dnes najväčšou hrozbou trvalo udržateľného rozvoja, naďalej odmieta ratifikovať Kjótsky protokol, ktorý je nie úplne dostatočným, no aspoň prvým krokom k zabráneniu environmentálnej katastrofe. Mýtus neutrálneho (a neefektívneho) štátu Takmer dve tretiny účastníkov Svetového ekonomického fóra tvoria zástupcovia podnikateľskej sféry – zväčša sú to vrcholní riadiaci manažéri veľkých nadnárodných firiem. Verejní predstavitelia, politici a štátnici tvorili tohto roku asi desatinu účastníkov. Takéto zloženie sa nepochybne odrazilo aj na znení kritickej správy o globálnom vládnutí. Popri pomerne presnom poukázaní na problémy a ničnerobenie v ich riešení sa v nej tiež píše: „Podnikateľská sféra je len časťou problému a v najlepšom prípade môže byť len časťou riešenia – základnú zodpovednosť za dosiahnutie globálnych cieľov majú vlády.“ Naozaj? Je skutočne cestou k riešeniu globálnych problémov dostatočná politická vôľa? Zatiaľ čo toto tvrdenie vychádza z faktu, že v štátoch s efektívnou správou (demokratických či nedemokratických) je štátna moc konečným politickým rozhodovateľom, vychádza aj z nesprávneho predpokladu, že štát je nejakým „neutrálnym arbitrom“, riadiacim sa len „objektívnymi faktami“ a ich interpretáciou politickými lídrami. Skutočnosť je iná. Štát je jedným z nástrojov (zväčša najefektívnejším), pomocou ktorého sa snažia spoločenské skupiny vykonávať vplyv na vytváranie všeobecne platných pravidiel vo vnútroštátnom i medzinárodnom priestore. Nie je to žiaden „dokonalý mechanizmus“ schopný identifikovať „celospoločenské záujmy“ a najlepší spôsob, ako ich možno napĺňať, v jeho politike sa odrážajú predovšetkým záujmy spoločenských aktérov, ktorí majú na rozhodovací proces najväčší vplyv. Niekto stratí, niekto získa Za mnohými rozhodnutiami lídrov, ktoré urobili v roku 2004 svet „zas o trochu horším miestom na život“, tak možno vidieť (aj) vplyv ekonomických záujmov veľkých firiem. Politika USA voči Iraku tak bola výsledkom neokonzervatívnej ideológie, medzi jej základnými príčinami však možno vidieť hospodárske záujmy ropných a zbrojárskych spoločností, ale aj firiem, ktoré sa dnes podieľajú na „rekonštrukcii krajiny“ – teda jednej z najrozsiahlejších privatizácií ekonomického života krajiny, akej sme vôbec svedkom. Aj rozhodnutie Bieleho domu o stiahnutí vojsk či ich zotrvaní bude prioritne motivované potrebou pokračujúcej ochrany ekonomických záujmov amerických firiem, ktoré už v Iraku pôsobia. Ďalším príkladom je privatizácia verejných služieb, ktorá pokračuje v rozvinutých i rozvojových krajinách. Napriek všetkým jej negatívnym dôsledkom, ktoré sa už stihli prejaviť – pozrime sa na britskú železničnú dopravu, systémy distribúcie vody v Ekvádore, Indii a mnohých iných krajinách či „privatizáciu bezpečnosti“ vo forme najímania súkromných firiem na plnenie vojensko-bezpečnostných úloh – prebieha veselo ďalej. Vplyv presadenia trhových vzťahov do sektorov verejných služieb je pre obyvateľstvo negatívny (zvýšenie ceny služieb, prípadne zníženie ich kvality), zainteresovaným firmám však prináša bezpečný zdroj zisku. Brzdenie pozitívnej zmeny Negatívny vplyv, ktorý má sledovanie krátkodobého záujmu akcionárov niektorých najväčších firiem na kvalitu a udržateľnosť života väčšiny ľudí, sa presadzuje vďaka dvom procesom. Po prvé, aj vo formálne demokratických krajinách majú ekonomicky silné skupiny silnejúci vplyv na rozhodovací proces – ovládnutím mediálneho trhu, možnosťou využívať značné prostriedky na „formovanie“ verejnej mienky, prepájaním záujmov politickej elity s vlastnými záujmami (financovaním kampaní politických strán, poskytovaním „kariéry v biznise“ pre „dočasne neúspešných“ politikov i priamou korupciou) a podobne. Oslabuje sa tým podstata zastupiteľskej demokracie, ktorou nie je „možnosť vybrať si reprezentanta“, ale „možnosť ovplyvniť výberom reprezentanta rozhodovanie o veciach verejných“. S tým súvisí aj druhý proces – oslabovanie regulácií, ktorým sa musia firmy podriadiť. Hoci sú rovnako integrálnou súčasťou spoločnosti ako akýkoľvek občan, už dávno pre nich neplatia rovnaké pravidlá (a je signifikantné, že čím je firma ekonomicky silnejšia, tým menej pre ňu existujúce pravidlá platia). Ekonomická globalizácia, ktorá znamená hlavne zvýšenie možnosti pohybu kapitálu, im dala do rúk nástroj nátlaku na vlády, aby v mene „zvyšovania konkurencieschopnosti“ oslabovali regulácie vnútri krajiny. Súčasne dokážu brzdiť iniciatívy požadujúce prijímanie záväzných pravidiel na globálnej úrovni. Skúsenosti s tlakom na oslabovanie sociálneho štátu v Európskej únii ukazujú, že ani pomerne úspešná regionálna integrácia nie je úplne fungujúcim riešením – kombináciou vonkajšieho (konkurencia s USA, Japonskom a inými krajinami) a vnútorného tlaku (využívanie nedokonalej harmonizácie pravidiel a rozličnej úrovne sociálneho a ekonomického rozvoja v rámci regionálneho bloku) sa efektívne oslabuje sociálny model a brzdí jeho budovanie na regionálnej úrovni. 2005 – nanič rok Pri pohľade na všetky problémy, pred ktorými ľudstvo stojí, pri realistickom hodnotení prístupu k nim sa nedá očakávať, že „2005 môže byť prelomovým rokom“, ako to tvrdí Iniciatíva pre globálne vládnutie Svetového ekonomického fóra. Nič na tom nezmení ani existencia Miléniových cieľov OSN, plány na reformu tejto globálnej organizácie či ďalšie záväzky prijaté globálnymi lídrami. Neznamenalo by to, že svet bude nevyhnutne smerovať ku katastrofe. Na jej okraji by sa proste, ako vždy doteraz, prijali čiastkové a dočasné riešenia, ktoré by šťastnejšej časti ľudstva umožnili udržať si ostrovy relatívneho blahobytu a zvyšku by dali čas, aby sa prispôsobil na živorenie v nových podmienkach. Iste, existuje nádej, že tlak na nachádzanie globálnych riešení pre globálne problémy by mohol vytvoriť globálny konsenzus verejnej mienky. Mimovládne iniciatívy – za boj proti HIV/ /AIDS v rozvojovom svete, odpustenie dlhov, humanitárnu pomoc pre katastrofami postihnuté oblasti... – dokázali urobiť cynický prístup k ľudskému nešťastiu či snahu profitovať z neho politicky a ekonomicky nákladnými. Ich problémom bola doteraz vždy dočasnosť – poskytli práve to krátkodobé, čiastočné riešenie, ktoré umožnilo, aby systém nejako fungoval ďalej, nezmenili však štrukturálne príčiny jeho problémov. A tak je celkom možné, že v januári 2005 sa na Svetovom ekonomickom fóre znova zíde globálna oligarchia a povie si, ako zle bol svet minulý rok spravovaný. Ale možno vymyslí inú metodiku... „V bohatých, na technológiách založených ekonomikách nie sú masy potrebné – a to ani ako potrava pre delá. Vojny už nevedú armády odvedencov, ale počítače, a v kolabujúcich štátoch, roztrúsených po veľkej časti sveta, nepravidelné armády chudobných. S touto premenou vojny sa tlak na udržanie spoločenskej súdržnosti uvoľnil. Bohatí môžu tráviť svoje životy bez styku so zvyškom spoločnosti a pokiaľ chudobní neohrozujú bohatých, môžu byť ponechaní sami na seba. Sociálnu demokraciu nahradila oligarchia bohatých ako súčasť ceny, treba platiť za mier.“ „Každý pokus modernizovať Rusko podľa západného modelu zlyhal. To neznamená, že Rusko nie je moderné, naopak, stalo sa priekopníkom niečoho, čo sa ešte môže ukázať ako najvyvinutejšia forma kapitalizmu. Z popola sovietskeho štátu povstala hypermoderná ekonomika – na mafii založený anarchokapitalizmus, ktorý sa teraz šíri Západom. Globalizácia ruského organizovaného zločinu sa vynorila vo chvíli, keď ilegálny priemysel – drogy, pornografia, prostitúcia, kybernetické podvody a podobne – je vo väčšine pokročilých ekonomík tým pravým sektorom rastu. Ruský anarchokapitalizmus v mnohých smeroch západný kapitalizmus v tejto novej vývojovej fáze predbieha.“ (John Gray: Slamění psy, Nakladatelství Dokořán, Praha 2004)
