Poučenie z Iraku

Odhodlanie amerického prezidenta Busha šíriť vo svete demokraciu narazilo na viac alebo menej otvorenú kritiku. Nervózne očakávanou ukážkou uplatňovania Bushovej doktríny v praxi mali byť nedeľňajšie voľby v Iraku. Môže si gratulovať?
Počet zobrazení: 1071

Odhodlanie amerického prezidenta Busha šíriť vo svete demokraciu narazilo na viac alebo menej otvorenú kritiku. Nervózne očakávanou ukážkou uplatňovania Bushovej doktríny v praxi mali byť nedeľňajšie voľby v Iraku. Môže si gratulovať? Na prvý pohľad by o tom mohli svedčiť mienkotvorné médiá, ktoré prinášali snímky Iračanov nadšených z príležitosti zúčastniť sa na slobodných pluralitných voľbách v krajine s tradíciami vlády silných mužov. K volebným urnám sa na vozíkoch vybrali aj invalidi a jedna televízna stanica ponúkla zábery starenky, ktorú dopravili na drevenom fúriku. Tieto vizuálne svedectvá sa v mnohom podobali na reportáže z tri týždne predtým sa konajúcich volieb prezidenta Palestínskej autonómnej správy. Aj tam prevažne islamskí obyvatelia dokázali, že ak dostanú príležitosť vyjadriť sa slobodne k osudu svojej vlasti hlasovaním bez následného postihu, urobia to ochotne a radi. Ako vidno, tento aspekt demokratického správania nie je obyvateľom Blízkeho Východu vôbec cudzí. Znalci regionálnych pomeroch by mohli pripomenúť, že islamské tradície vládnutia umožňujú aj jednoduchým ľuďom dostaviť sa pred emira, sultána či iného panovníka a posťažovať sa mu, prípadne mu predložiť návrhy a želania. Takéto masové audiencie prenášajú miestne a panarabské televízne stanice a slúžia ako ukážka priamej a otvorenej vertikálnej mocenskej komunikácie. Zvrhnutý iracký prezident Saddám Husajn sa týmto tradíciám postavil chrbtom a jeho sekulárna diktatúra bola postavená na vláde jednej strany, bez existencie vertikálneho komunikačného kanála. Spojené štáty sa boria s problémom oprávnenia svojej vojenskej invázie do Iraku. Zbrane hromadného ničenia tam skonfiškovať určite nešli, pretože Husajn sa ich zbavil už roky predtým. Zostal argument zvrhnutia tyrana a šírenia demokracie na Blízkom Východe. Svojvoľnosť tohto kroku odobrili Spojené národy až post factum a zaviazali spojencov k splneniu niekoľkých požiadaviek na normalizáciu rozvrátenej krajiny. Mandát OSN pre prítomnosť koaličných vojenských síl vyprší koncom tohto roka, ak sa počas prechodného obdobia podarí vypracovať a v referende schváliť ústavu a zvoliť nové stále ústavné orgány. Prezident Bush k tomu pridal ubezpečenie, že ak ho o odsun amerických síl požiada už tento rok prechodná vláda, Biely dom jej vyhovie. Duchovní otcovia demokratizačného misionárstva na Blízkom Východe stoja preto prinajmenej pred tromi prelínajúcimi sa úlohami. Prvou je čo najrýchlejšie a najúčinnejšie uhladenie zmätku a chaosu, ktorý privodila invázia, likvidácia Saddámovho režimu a ponechanie okupovanej zeme v stave anarchie. Druhou je pokračovanie v súboji s islamistickým terorizmom, ktorý je ako voda – fluidný a nestlačiteľný. Treťou je šírenie princípov slobody a demokracie. Ani jednu z týchto troch úloh nemôže USA uskutočňovať samú osebe. Vo svete navyše prevládajú pochybnosti o oprávnení a zmysluplnosti takejto mesiášskej roly, ktorú na seba svojvoľne prebral Bushov Washington. Biely dom sa dostáva tento rok v Iraku pod časový tlak. Nemá ešte plne vypracovanú stratégiu vojenského odchodu a chýba mu predstava o konkrétnych perspektívach irakizácie bezpečnostných úloh. Spojenci v NATO môžu preto od Busha a menovite od šéfky jeho diplomacie Condoleezzy Riceovej očakávať tento týždeň nástojčivejšie naliehanie, aby sa viac zapojili do budovania irackých branných a bezpečnostných síl. Bude na nich tiež apelovať, aby po úspešných irackých voľbách odložili avizované sťahovanie svojich kontingentov. Máloktorá z vyše sto politických strán uchádzajúca sa v nedeľu o priazeň irackých voličov sa zasadzuje za neobmedzenú prítomnosť vojsk USA a ich spojencov. Heterogénne zložky irackej populácie si môžu navzájom škriabať oči, ale spája ich túžba (aj keď nerovnako horúca) zbaviť svoju krajinu cudzích vojsk. Na platforme hrdého požadovania odsunu „západných križiakov“ sa budú dať v Iraku robiť politické kariéry. Šíitov, Kurdov, sunnitov a ostatné zložky Iračanov by neznepokojovala americká vojenská prítomnosť tak hlboko, keby bola obmedzená len na Irak a keby mala jediné poslanie – pomôcť pri obnove rozmetaných politických a hospodárskych pomerov. Vlastenecké hnutia protiamerického odporu by mohli v záujme budovania štátu skúsiť prinajmenej dočasne zložiť zbrane. Vykryštalizovali by sa aj rozdiely medzi patriotickými (označenie ťažko definovateľné, ale ponechajme ho v tejto diskusii) partizánskymi oddielmi a celosvetovými protizápadnými islamistickými ozbrojenými radikálmi. Tí prví by pomáhali svoju vlasť konsolidovať a mohli by sa zapojiť do ochrany domoviny pred tými druhými. George W. Bush však nevylučuje nasadenie svojich vojsk aj v susednom Iráne či Sýrii. Umiernení moslimovia na celom svete, známa mlčiaca väčšina, v zásade podporujú uvoľnenie diktátu svojich vládnucich autoritárskych elít. Odmietajú však vojenské vpády Američanov pod akýmikoľvek zámienkami, pretože ich hodnovernosti už neveria. Zanietenému Bushovi by neuškodilo, keby si spomenul na príslovie, že pomaly ďalej zájdeš. Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984