Pravda o SND
Opera a balet nemôžu byť v novej budove Slovenského národného divadla iba podnájomníkmi. Nejde len o nepochopenie umenia či kultúry vôbec pri formovaní spoločnosti, na čo sme si v posledných rokoch už, žiaľ, zvykli. Ide najmä o to, že budova nebola ani projektovaná, ani stavaná ako kongresové centrum. Architektonicky i vnútorným technologickým vybavením je budova pripravená iba pre divadlo. Na objasnenie histórie, ktorá tejto stavbe predchádzala, treba krátko spomenúť, že slovenské profesionálne umenie je mladé. V 19. storočí ho nahrádzalo ochotnícke divadlo, ktoré zohralo významnú úlohu pri kriesení národného povedomia, ale aj šírení vzdelanosti medzi obyčajnými ľuďmi. Nejde o megalomanstvo Lenže už v prvých rokoch po vzniku Česko-Slovenskej republiky sa prejavila túžba slovenských vzdelancov mať profesionálne Slovenské národné divadlo. Prirodzený rozvoj slovenského divadelníctva by sa bez neho udiať nemohol. Aj tak sme museli dobiehať zmeškaný vývin neustálym zápasom o novú umeleckú kvalitu až po nejeden vrchol uplynulého obdobia. Keďže som bol od začiatku pri budovaní koncepcie nového SND, môžem objektívne posúdiť tvrdenia o prehnanom socialistickom megalomanstve. Vychádzali sme vtedy z predpokladu, že naša spoločnosť sa bude ďalej rozvíjať a modernizovať, a to bez ohľadu na panujúce politické pomery. Rozvoj a modernizácia v hospodárskej oblasti sa však nevyhnutne premietali aj do nadstavbových oblastí, teda i do kultúry. Preto sme predpokladali, že budú stúpať nároky aj na profesionálne činoherné, operné a baletné umenie. Navyše sme predvídavo navrhli okrem činohernej a opernej scény vytvoriť adekvátny priestor aj pre experimentálnu scénu, aby sa naši umelci mohli pokúšať o nové, neprebádané tvorivé postupy, o novú umeleckú avantgardu. Hovoriť teda o ideologicky motivovanom megalomanstve je nezmysel. Do kultúry najmenej peňazí Minister Pavol Rusko je aktívny pri získavaní zahraničných investorov. Ale kultivovať človeka a jeho prostredie predstavuje minimálne rovnakú investičnú hodnotu ako zamestnať slabo platenú pracovnú silu. Tvrdenie, že peniaze, ktoré budeme musieť vynaložiť na drahú prevádzku nového SND, budú chýbať iným kultúrnym inštitúciám, zavádza demagógiou. Veď kto zaručí, že tieto peniaze by sa naozaj použili pre kultúru. Po roku 1989 sa žiadnej vláde nepodarilo investovať do kultúry financie aspoň úmerné tomu, čo nás stálo ozdravenie bánk, či tomu, čo sme stratili pri nenáležitej privatizácii výnosných podnikov. Súčasná vláda navyše zabúda na kultúrny rozmer nášho členstva v Európskej únii. Určite bude dochádzať k vzájomnej výmene kultúrnych hodnôt. Rozhodujúcu úlohu zohrá vzdelanostná a kultúrna vyspelosť každého národa. Prečo by sme sa v tejto súvislosti nemali hrdiť reprezentatívnym kultúrnym stánkom? Na Slovensko určite príde ešte viac zahraničných divadelných súborov. Nová budova SND bude vhodným miestom pre ich vystúpenia. Zisky pre divadlo A ak už pravicovým ministrom tak veľmi záleží na ekonomicky efektívnom využívaní novostavby, nič tomu v budúcnosti nebráni. Verme, že náš vstup do EÚ prinesie i rast životnej úrovne. To so sebou prinesie aj nové požiadavky na aktívnejšie riadenie všetkých, i štátnych kultúrnych inštitúcií. Aj vedenie Slovenského národného divadla môže zvažovať nové ekonomické možnosti, ktoré budúcnosť prinesie. Prečo by to malo prenechávať niekomu inému? Rozdiel je v tom, že súkromná spoločnosť bude v prvom rade myslieť na zisk, pre štátne divadlo by zisky znamenali vykrytie strát z umeleckej činnosti. Popri novej je možné efektívne využiť aj doterajšie budovy SND. V budove opery by sa mohol udomácniť muzikálový a operetný súbor. Vo Hviezdoslavovom divadle by mala naďalej pôsobiť činohra, pričom nie je dôležité, či bude prináležať SND. Dúfajme, že terajší rozruch utíchne na prospech našej divadelnej kultúry. Autor bol členom komisie, ktorá navrhovala koncepčné riešenie novej budovy SND
