Krvavé voľby a spokojný Bush
Bilancia irackých volieb je však krvavá: prestrelky na mnohých miestach krajiny, 10 samovražedných útokov, najmenej 35 mŕtvych, pričom väčšina ich skonala priamo pred volebnými miestnosťami. K tomu nevídané extrémne bezpečnostné opatrenia, uzavreté hranice či zákaz vychádzania po zotmení. O násilnostiach však svetové médiá hovoria len akoby mimochodom. Politici a politickí komentátori sa po nedeľňajších všeobecných voľbách v Iraku skôr predbiehajú v chvále priebehu volieb a vyzdvihovaní vysokej volebnej účasti, ako aj toho, že išlo o prvé slobodné voľby v krajine po päťdesiatich rokoch. Hlavné pre nich je, že Irak má demokraticky zvolené Národné zhromaždenie a bude mať legitímnu, demokratickú vládu. A Spojené štáty sú spokojné, lebo doktrína demokratizácie a šírenia slobody v arabskom svete úspešne zaberá. Zároveň si všetci vydýchli, že nedošlo k „až“ takým hrozným útokom, akými sa niekoľko dní predtým vyhrážal šéf irackých teroristov Abú al-Zarkáwí. Zlá situácia Situácia, v akej sa dnes, dva roky po svojvoľnej americkej invázii nachádza Irak, vôbec nie je ružová. Na dennom poriadku sú občianske nepokoje, samovražedné útoky, pri ktorých zomierajú Iračania, Američania, civilisti i vojaci, únosy domácich obyvateľov i zahraničných novinárov a vojakov. Toto všetko je sprevádzané obrovskou chudobou, strachom, neistotou, etnickým napätím, v mnohých oblastiach je vyhlásený výnimočný stav. Zbrane hromadného ničenia, ktoré boli hlavným dôvodom na americkú inváziu, sa nenašli, bezpečnosť krajiny je na bode nula a vyhliadky do budúcnosti sú nejasné. Navyše sa objavujú správy o mučení irackých väzňov a o porušovaní ich ľudských práv, čo pripomína praktiky Saddámovho režimu. Je to obraz krajiny, ktorý je v príkrom rozpore s tým, čo americký prezident Bush sľuboval: mier, stabilitu, bezpečnosť, dodržiavanie ľudských práv, nájdenie zbraní hromadného ničenia, potrestanie vinníkov, vybudovanie orgánov verejnej správy. Okrem víťazstva v irackej vojne Spojené štáty vďaka obrovským výdavkom na vojenské účely z amerického štátneho rozpočtu zlyhali vo všetkých svojich ďalších predsavzatiach. Zrejme nebudeme ďaleko od pravdy, ak povieme, že nedeľňajšie voľby do Národného zhromaždenia mali byť nástrojom na zahmlenie týchto problémov. A veľmi zjednodušene povedané, tento zámer sa naplnil. Slobodné a demokratické voľby, relatívne pokojný priebeh, vysoká volebná účasť, legitímne zvolený parlament a následne legitímne vytvorená vláda. To všetko sú atribúty volieb vyspelých demokracií, no realita je trochu iná. Hlavné je, že výsledky sú také, aké americká administratíva očakávala a vďaka ktorým jej predstavitelia mohli vyhlásiť, že voľby prispeli k posilneniu postavenia prezidenta Busha doma i v zahraničí. Kto bude premiérom Nové dočasné, 275-členné Národné zhromaždenie, ktoré vzišlo z volieb, bude mať spolu s novou vládou za úlohu pripraviť novú ústavu. Tá by mala byť schválená v ľudovom plebiscite v októbri tohto roku. Po referende by mali v decembri nasledovať nové všeobecné voľby, ktoré by už mohli naznačiť, akým smerom sa Irak definitívne poberie. Pokiaľ ide o zloženie vlády, to bude definitívne známe po vyhlásení oficiálnych výsledkov volieb. Sčítavanie hlasov by malo byť ukončené do týždňa. V každom prípade sa však dá očakávať, že sa vytvorí široká koalícia šiítskych strán – Zjednotenej irackej aliancie, ktorá sa postaví proti terajšiemu premiérovi, Američanmi dosadenému Ijádovi Aláwímu. Ten nelenil a hneď po ukončení hlasovania sa postavil pred televízne kamery a ponúkol sa na premiérsky post. Je otázne, či víťazi volieb budú na túto jeho ponuku reflektovať. Úsilie pri vytváraní novej vlády však zároveň otvorí základnú otázku o charaktere nového politického poriadku v Iraku. Otázku, aká bude úloha islamu v krajine a do akej miery si ponechajú vplyv Spojené štáty a Irán. Demokratizácia – to nie sú len voľby Víkendové voľby boli len prvým, nepatrným krokom v dlhodobom procese demokratizácie krajiny, ktorej výsledok je v tejto chvíli veľmi neistý. Je tu celý rad prekážok, ktoré by mohli stáť v ceste k lepšej budúcnosti Iraku. Vypuknutie občianskej vojny, narastanie vnútorného napätia v dôsledku katastrofálnej sociálnej a ekonomickej situácie v krajine, obavy sekulárnych Iračanov zo zavedenia islamského práva šaría v prípade, že sa do novej koaličnej vlády nedostanú predstavitelia sunnitského islamu, či rozdelenie krajiny vytvorením kurdskej autonómie sú všetko scenáre, ku ktorým môže dôjsť veľmi ľahko a ktoré rozhodne neprispejú k posilňovaniu bezpečnosti a stability v Iraku. Pri celom procese rekonštrukcie a transformácie krajiny na demokratický režim však bude mať nezastupiteľnú úlohu Organizácia spojených národov. Práve tá by mala prevziať velenie nad medzinárodnými vojskami v Iraku, a zaručiť tak ich legitímnosť. Nemalý význam bude mať aj mobilizácia medzinárodnej pomoci na rozvojové programy. Očakáva sa, že hlavnú úlohu budú zohrávať práve Spojené štáty, ktoré sú morálne zodpovedné za súčasný stav v krajine. Hlavné iracké strany a koalície Zjednotená iracká aliancia: Vplyvná šiítska koalícia podporovaná vplyvným Veľkým ajatolláhom Ali al-Sistánim. Jedna z mála strán, ktoré šli do volieb s programom vrátane požiadavky na určenie dátumu odchodu amerických vojsk. Dominujú v nej šiíti, no medzi kandidátov sa snažila začleniť aj príslušníkov menšín (kresťanov, sunnitov, Kurdov...). Nemá žiadne oficiálne prepojenie s nasledovníkmi radikálneho šiítskeho klerika Moqtada al-Sadra. Iracká kandidátka: Strana vedená dočasným premiérom Ayádom Alláwím. Vedúce postavenie v nej majú šiíti, no zahŕňa aj sunnitov. Je považovaná za sekulárnejšiu než Zjednotená iracká aliancia. Strana Iračanov: Je vedená dočasným prezidentom Ghazi al-Yawerom, združuje šiítov i sunnitov. Podporujú ju mnohí sunniti, ktorých si dočasný prezident získal opozíciou voči americkým útokom na povstalecké centrá vo Falúdži a Mosule. Kandidátka Kurdskej aliancie: Spája predovšetkým dve najsilnejšie kurdské strany – Demokratickú stranu Kurdistanu vedenú Massúdom Barzánim a Vlasteneckú úniu Kurdistanu vedenú Džalalom Talabánim. Pravdepodobne získa väčšinu kurdských hlasov v severnom Iraku. Ľudová únia: Jej kandidáti patria k sekulárnym Iračanom, ktorí sa obávajú islamizácie krajiny. Sú medzi nimi aj ženy. Je to jedna z mála strán, ktoré nie sú budované na etnickom či náboženskom základe, podporu môže získať najmä medzi Iračanmi žijúcimi v zahraničí, v sekulárnych krajinách. Jej súčasťou je aj Iracká komunistická strana. Presadzuje federalizáciu krajiny. Zhromaždenie nezávislých demokratov: Strana vedená Adnanom Pačáčim, bývalým ministrom zahraničných vecí, ktorý žil v Abú Dhábí. Jej líder má podporu v Bielom dome, je akceptovateľný aj pre Saudskú Arábiu a iné krajiny v Perzskom zálive. Očakáva sa, že hlasy získa predovšetkým medzi intelektuálmi a mestskou strednou triedou. Národná demokratická strana: Na jej kandidátke je aj Naséŕ Kamel al-Chaderchi, syn prominentného irackého monarchistu. Podporu má hlavne medzi vzdelanou časťou sunnitskej strednej vrstvy. Národná kandidátka Radifian: Je vedená bývalým členom Irackej vládnej rady Yonademom Kana. Reprezentuje irackú menšinu asýrskych kresťanov.
