Hudba a emigrácia - III.
Peter Breiner (nar. 1957) absolvoval skladbu na košickom konzervatóriu u prof. Jozefa Podprockého a na VŠMU, kde bol posledným žiakom zakladateľskej osobnosti slovenskej hudby – Alexandra Moyzesa. Na Slovensku pôsobil až do roku 1992, keď sa usadil v kanadskom Toronte. Slovenská verejnosť ho kedysi poznala ako muzikanta všetkých remesiel i britkého zúrivého glosátora verejného života, no emigrácia spôsobila, že z jeho rozsiahleho diela odzneli na Slovensku za 12 rokov jeho emigrácie len dve významné diela – monumentálne Pašie, uvedené pred dvoma rokmi v rámci BHS, a trojkoncert pre klavírne trio a orchester There must be something, uvedený v Košiciach. Jeho slovné komentáre, uverejňované v našich periodikách, vzbudzujú nadšené i odmietavé reakcie, jeho hudba ostáva naďalej nemá. Iris Szeghy (nar. 1956) bola prvou skladateľkou, pôsobiacou na Slovensku. Vyštudovala košické konzervatórium a VŠMU u Andreja Očenáša a pomaly si vypracúvala vlastné skladateľské koncepcie a vlastný skladateľský jazyk, tvoriaci základ osobitých umeleckých výpovedí. V tejto svojej pozícii „prvej skladateľky“ si však len ťažko nachádzala uplatnenie, postkomunistickú dobu trávila zväčša na zahraničných štipendijných pobytoch a pred dvoma rokmi sa usadila vo Švajčiarsku. Aj jej dielo sa doma hráva len sporadicky. Vojtech Magyar bol ďalším študentom kompozície Dezidera Kardoša na bratislavskej VŠMU, ktorý emigroval na začiatku 80-tych rokov. Ostal mi v pamäti ako veľmi šikovný huslista (bol zakladajúcim členom Moyzesovho kvarteta) a klavirista i ako aranžér skladby Mariana Vargu Musica concertante z dvojplatne Divergencie, pamätám si tiež jeho podiel na výslednej podobe akustického džezu Gabriela Jonáša z tej doby. Čo robí dnes, to netuším ani ja. Z nasledujúcich absolventov našich skladateľských učilíšť, ktorí dnes pôsobia najmä v zahraničí, musím spomenúť najmä trojicu autorov, usadených vo Francúzsku – Róberta Rudolfa, Alexandra Mihaliča a Jozefa Baána. Róbert Rudolf (nar. 1963) bol absolventom kompozície Ivana Hrušovského. Po absolvovaní viacerých študijných pobytoch v Paríži sa tu aj usadil. Venuje sa predovšetkým komornej , orchestrálnej a elektroakustickej tvorbe, ktorá si získala medzinárodný ohlas. Alexander Mihalič (nar. 1963) študoval skladbu u Ilju Zeljenku. Svoj umelecký život spojil s francúzskym prostredím už na sklonku 80-tych rokov, keď tu absolvoval viacero študijných kurzov i profesných pozícií. Venuje sa predovšetkým tvorbe hudby, ovplyvnenej matematickými a prírodovednými koncepciami, nadväzujúc na myšlienkový odkaz Iannisa Xenakisa. Jozef Baán (nar. 1964) vyštudoval na VŠMU dirigovanie. Keď mu katedra skladby neschválila prestup na štúdium kompozície, odišiel roku 1990 do Paríža, kde študoval elektroakustickú skladbu, skladbu i inštrumentáciu. Bol tiež žiakom L. Andriessena. Jeho dielo nie je rozsiahle, no prináša bohatú emocionálnu výpoveď, opierajúcu sa o vysoko zvládnuté kompozičné remeslo. Jeho jediným nedostatkom je práve jeho malý rozsah. S nemeckým prostredím spojili svoj umelecký život ďalší domáci skladatelia – Oľga Kroupová (nar. 1966) a Peter Machajdík (nar. 1961). Oľga Kroupová vyštudovala kompozíciu na bratislavskom konzervatóriu u Juraja Pospíšila. V štúdiu pokračovala na VŠMU u Ivana Hrušovského a Mira Bázlika, ako aj na budapeštianskej Lisztovej akadémii u Józsefa Soproniho, kde aj roku 1996 absolvovala. Obzor jej pomohlo rozšíriť tiež viacero študijných pobytov, najmä v Maďarsku a v Nemecku, kde sa aj usadila. Pôsobí v Detmolde ako externá redaktorka viacerých vydavateľstiev a skladateľka v slobodnom povolaní. Jej dielo zahŕňa takmer všetky médiá novej hudby, počnúc orchestrálnym (Bericht über dem letzten Stand der Dinge, Nachtträume, Ephemera, Judit), komorným (Sinfonietta pre sláčiky, Sonáta pre husle a klavír, Sláčikové kvarteto, Dychové kvinteto), vokálnym (Morgenstern Lieder, Michelangelo Lieder) i javiskovým (opera Katze mit Hut). S jej dielami sa postupne zoznamuje nemecké publikum, no na našich pódiách by sme ich márne hľadali. Výraznou postavou slovenskej hudby je aj Peter Machajdík. Machajdíkove hudobné vízie vznikali pod vplyvom súdobej avantgardy, a tak nemal šancu uspieť pri skúškach na VŠMU. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú a skladbe sa venoval ako úplný autodidakt. Začiatkom deväťdesiatych rokov býval prítomný na väčšine domácich podujatí podnietených súborom Transmusic Comp., ktorých ťažisko tvorila improvizovaná hudba. Od roku 1993 sa zdržuje zväčša v Berlíne, kde získal štipendium DAAD. V tejto dobe začína uňho prevládať komponovaná hudba, ovplyvnená rovnako európskou avantgardou ako i postavantgardou. Autodidakt Machajdík postupne dospel k výrazne osobnému hudobnému prejavu, v ktorom dominuje meditatívna kontemplácia hudobného dedičstva súčasnej i historickej hudby. Jeho intímnej žile je najbližšie komorné médium (tri sláčikové kvartetá, skladby pre rôzne obsadenia), no venuje sa aj kompozícii pre orchester (Nájdené zabudnuté, Lasea, Namad) a tvorbe elektroakustických diel. Skladby Petra Machajdíka zaznievajú dnes na mnohých európskych i svetových scénach i v mnohých rozhlasových vysielaniach. Dnes si pomaly začínajú nachádzať aj cestu k nám. Jestvuje starý vtip, podľa ktorého sú Rakúšania najšikovnejší národ na svete, pretože celý svet presvedčili, že Hitler bol Nemec a Beethoven Rakúšan. Hudobníci sa pohybujú po svete z mnohých dôvodov, dvaja alžbetínski skladatelia pôsobili kedysi dokonca ako anglickí špióni (čo potvrdzujú platobné záznamy), no ten základný a najčastejší dôvod býva veľmi prozaický – hľadanie práce a obživy. Náš postoj k umeleckej emigrácii spôsobuje, že dnes už sme jedinou európskou societou, u ktorej pretrváva komunistická tabuizácia emigrácie. Ak odmietame prijať akúkoľvek hodnotu, neochudobňujeme túto hodnotu, ale seba samých. Ak odmietame prijať hodnoty, ktoré si nesú pečať nášho prostredia, nikdy sa nedozvieme, kto vlastne sme.
