Reklama
Reklama

Čínska odysea alebo všetky cesty vedú do Hongkongu

Kde bolo, tam bolo, za vlády dynastie Ming žili v cisárskom paláci princezná Wushuang a mladý cisár Zheng De. V obrovskej pevnosti boli pod neustálym dozorom prísnej matky – cisárovej vdovy. Zheng De ani Wushuang neboli so životom v uzavretom paláci spokojní.
Počet zobrazení: 506
15-m.jpg

Kde bolo, tam bolo, za vlády dynastie Ming žili v cisárskom paláci princezná Wushuang a mladý cisár Zheng De. V obrovskej pevnosti boli pod neustálym dozorom prísnej matky – cisárovej vdovy. Zheng De ani Wushuang neboli so životom v uzavretom paláci spokojní. Neustále sa pokúšali o útek, až sa to jeden deň princeznej Wushuang podarilo. Prezlečená za muža prišla do mesta Meilong. Tu žil majiteľ reštaurácie, bývalý tulák a vyvrheľ spoločnosti Li Yilong, prezývaný Kráľ Tyran. Spolu s ním sa o rodinný podnik starala jeho mladšia sestra Phoenix, ktorej chcel za každú cenu nájsť manžela. Vhodného kandidáta ihneď uvidel v zamaskovanej princeznej. Onedlho sa z paláca pod zámienkou pátracej akcie dostal aj mladý cisár. Ten sa namiesto sľubovaného pátrania usadil vo Phoenixinej reštaurácii. Zdalo sa, že láske už nemôže nič zabrániť. Postavila sa jej však do cesty despotická cisárova vdova. Nakoniec sa však samozrejme všetko šťastne skončilo. Milenci sa znovu našli. Strom, ktorý rástol pri paláci, po dlhom čase symbolicky znova zakvitol. A všetci žili šťastne, až kým nepomreli. Ale o to tu vlastne vôbec nejde. Čínska odysea je totiž paródia. A čo už môže byť vhodnejšie pre paródiu ako rozprávanie z červenej knižnice. Príbeh lásky prekonávajúcej triedne rozdiely, vyrozprávanej už storočiami overenou dramatickou konštrukciou, plnou nedorozumení, zámien osôb a prevlekov (ktoré sa v jednej so záverečných sekvencií zmenia na problematiku genderových stereotypov). Jeden z najpopulárnejších súčasných hongkonských filmov má všetko, čo má správna paródia mať: množstvo zosmiešňujúcich odkazov na filmové konvencie, typologicky vyhranené postavy a v neposlednom rade rôzne „odcudzovacie efekty“. Tie spočívajú v manipulácii s filmovým obrazom, vo výpovediach postáv na kameru alebo vstupoch vševedúceho rozprávača, ktorý komentuje dej. Výborné sú najmä paródie lúčenia vášnivých milencov, keď sa Kráľ Tyran lúči s princeznou tak dlho, až kým neprídu k jej palácu. Film ponúka niekoľko nápaditých „lietajúcich“ bojových scén a kung-fu techník. V jednej sekvencii divák čaká, ako sa protivníci lietajúc vo vzduchu začnú oháňať zbraňami. Oni sa však v spomalených záberoch skotúľajú k zemi, predvedú zopár nemotorných kotrmelcov a celú akciu ukončia značne odfláknutou choreografiou. V „napínavých“ súbojoch si postavy vyskúšali rôzne neobvyklé techniky. Cisár Zheng De používa nebezpečnú starodávnu techniku zvodného pohľadu, ktorá vyvedie z miery aj toho najudatnejšieho bojovníka. Paródia by len ťažko fungovala bez výrazných typových postáv. Veď kde by medzi všetkými gagmi ostal čas na (aj tak zbytočnú) psychologizáciu? Najviac pozornosti by si asi zaslúžil Kráľ Tyran v podaní Tony Leung Chiu Waia. Postava nepochopeného outsiderského tuláka tak trochu pripomína prchkého rytiera z filmu Maria Monicelliho Brancaleonova armáda. Hoci taiwanský herec nemá ani zďaleka takú mimickú zdatnosť ako predstaviteľ rytiera Brancaleone da Norcia, Vittorio Gassman. Film režíroval a scenár napísal v našich zemepisných šírkach málo známy Jeffrey Lau. Podľa filmografie je to skúsený tvorca hongkonského žánrového filmu: hororov, gangsteriek, akčných kung-fu filmov alebo melodrám. Čo má väčšina jeho filmov spoločné, je humor, ktorý často zachádza do paródie. Produkčne sa pod film podpísal Wong Kar Wai, ktorého slovenskému klubovému divákovi netreba predstavovať. U nás je známy ako tvorca divácky náročnejších filmov. S Jeffrey Lauom však scenáristicky spolupracoval už koncom osemdesiatych rokov na komerčných produkciách. Čo teda film predovšetkým ponúka, je prúd gagov, paródií a určite množstva citácií z filmov, ktoré (nielen) bežný európsky divák nepostrehne. Na tom však len málo záleží. Stačí trochu zaloviť v pamäti, alebo – ešte lepšie – v najbližšej videopožičovni, v priehradke s nízkorozpočtovými poklesnutými akčnými filmami. Nakoniec, nie je nevyhnutné ísť tak ďaleko do minulosti, alebo tak hlboko v pomyselnom rebríčku vysokého a nízkeho umenia. Ak sa pozrieme na hollywoodsku produkciu minulých rokov, nájdeme tam viac alebo menej predražené verzie, prípadne rôzne remaky hongkonských žánrových filmov. Hongkong už dávnejšie prekonal svoj stret s americkými filmovými produktmi. V súčasnosti je natoľko silný, že spätne pôsobí na najväčšie hollywoodske štúdiá (alebo Hollywood je naopak natoľko slabý). Najlepší príklad tohto východoázijského vplyvu je štyrmi Oscarmi ovenčený Tiger a drak pôvodom taiwanského režiséra Anga Leeho. Tiger a drak, spoločne s filmami ako Hrdina priniesol masovému divákovi výpravnejšiu verziu kung-fu filmov. Niekde na opačne strane sa pohybuje Tarantinova óda na akčné „béčka“ Kill Bill 1 a 2. Asi nie je ani potrebné spomínať, aký výrazný vplyv mali východoázijskí choreografi na akčné scény filmov rôzneho žánrového zaradenia. Za všetky azda stačí spomenúť Matrix. Zakúpením filmu urobila Asociácia slovenských filmových klubov akési šalamúnske rozhodnutie. Na jednej strane získala ázijský film, ktorý sa u nás spája skôr s intelektuálnejším publikom. Na druhej strane ide o výsostne komerčné dielo, za ktoré by sa nemusela hanbiť žiadna z väčších slovenských distribučných firiem. Tento „ťah“ je však určite prínosný. Obohatí slovenského diváka o iný pohľad na trochu jednostranne vnímanú východoázijskú kinematografiu. Autor je študent filmovej vedy

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama