Tabuizovaný svet žien

Nuž, literatúra to nie je, asi nie, nie taká, akú chceme. Alebo uveriť, že toto by bola literatúra, ženská literatúra... Skôr ženské písanie, nech mi to, kto chce, odpustí. Veľmi problémová kniha. V prvom rade, čím to je, že sa mi ňou naozaj nechce zaoberať? Komu je určená? Aké má ambície? Na obálke knihy sa uvádza, že je „pôsobivým vtipným ponorom do tabuizovaného sveta žien“. Nesmierne odpudivé slovné spojenie, ale nedá mi nerozmýšľať, do akej miery je pravdivé, nakoľko súhlasí s tým, čo je dnu. Veci sa majú tak, že nedokážem k tomuto dielu zaujať postoj. V prvom rade: som, kto som, žijem, ako žijem a čítam, čo čítam, ale útočiť na mňa z pozície ženy v domácnosti? Ešte tak divoké ženy, ženy na pokraji..., ženy-muži, akékoľvek iné ženy, len nie domáce! Tabuizovaný svet žien domácich. Toto však ešte vždy môže byť len a len moja chyba, takže od začiatku. Manželka Alica Richterová býva s adoptovaným mužom Eugenom a malou dcérou Kamilkou v harmonickom manželstve a harmonickom byte, niektoré výrazy si láskavo dajte do úvodzoviek, a to aj v ďalšom texte. Po krátkom úvode a istom (seba)predstavení protagonistky sa nám dáma vyrozpráva z manželskej nevery. Podrobnejšie, z množstva každodenných anekdot, úvah, postrehov, sťažností a podobne vykúka smutný príbeh ženy, ktorá je nešťastná z toho, ako sa veci v jej živote vyvinuli, a hoci si hádam aj uvedomuje, že je odsúdená na neúspech a poníženie, rozhodne sa, že sa vyspí so svojou predchádzajúcou, a možno ozajstnou láskou, Marekom. Alica je opomínaná manželom, zneužívaná deckom, nuž čo. Fiasko, po dlhočiznom čakaní a následnom koite podliak Marek posúloží najlepšiu Richterovej kamarátku. Takže nešlo len o sex, chápete. Pomsta... Výsledok mínus jeden kus kamoška, mínus jeden kus dôvod čakať na niečo. Mínus jeden kus hoväda manžel odchádza na dlhodobú služobnú cestu. A teraz mi napadlo, že aj mínus odohnaný smradľavý potenciálny milenec manželov kolega. Ale dalo by sa o celej veci rozmýšľať aj inakšie. Lenže ako? Zvonka? Žena v domácnosti je nedostatočne saturovaná, povedzme sexuálne, citovo, intelektuálne, potrebuje ventilovať. Píše si denník. Alebo ešte spoza ďalších dverí, píše si denník, v ktorom si píše denník. Alebo, najskôr, píše dlhý fejtón. A zasa je to len o tom istom. Lebo o inom to nie je. Pravda je taká, že v Alici Richterovej sa nájde veľké percento žien domácich, najmä tých, čo sú gramotné. Pravda je taká, že nech ma zožerú všetky feministky sveta, no a čo? Nič viac? Táto kniha nie je dobre napísaná. Jej štýl možno označiť v najlepšom prípade za nešikovný, hrubý, nie je to pekný text. Respektíve chcel by byť, a asi na dvoch stranách aj je, ale žiaľ, autorka priam valcuje svojím pioniersko-novinárskym slohovým postupom. Vtipný, to áno, miestami. Na výstavbu na vyššej úrovni dobrovoľne rezignujem. Preto hľadám kvality inde. Lenže, chniape táto novela po mojej prvej signálnej sústave? Mám sa stotožniť s Alicou Richterovou? Ponorila som sa do tabuizovaného sveta. Veru, utrpeli moje emócie: naivne stotožnená som si želala zavesiť manžela Eugena za gule do prievanu, dieťaťu Kamilke som v predstavách lámala krehké pršteky... Kamoške som však odpustila. Ventil. Tak načo sa tým zaoberať, fejtónom? Fejtón by mal byť žánrom, ktorý by bol prienikom sladkovodných románov radu ženy ženám a naozajskej literatúry, ktorej sa nedotkli hrubé chlapské oné, paprče? Trocha ma vydesilo, že som už ako ten veľký slovenský katolícky mysliteľ, čo len nedávno odpálkoval Elfriede Jelinek za knihu trošička(!) podobnú tejto, preto tu prevládajú opytovacie vety. Ale, z nejakého dôvodu, dovoľte mi ďalej nespomínať tieto dve dámy v jednom texte. Radšej by som tu u- stanovila spoločnosť rovnakojazyčnú, napríklad by som Dašu Čejkovú posadila medzi Barboru Kardošovú, nech je jej opusu zem ľahká, a Uršulu Kovalyk, pričom tieto dve autorky by zároveň mohli aj symbolizovať – isté odkiaľ pokiaľ. Vzostupne. Nuž, aby sme sa dobrali konca, kraja: nedá sa povedať, že by som sa pretrhla v hľadaní zdroja katarzie, dosť som sa však nasmiala a vymyslela som skvelý plán na katolíckeho pálkovača. Zdá sa, že všetkým asi najmenej ublíži, keď sa novela Manželka nebude šplhať vyššie, než... proste, vtipný ponor do tabuizovaného sveta žien. Ale veď to som si len ja tak myslela, že by chcela. Nech je teda dané, že kniha túži objať a zovrieť atď. gniavené, zrobené, nedocenené srdcia zástupkýň fenoménu, ako som už spomínala, domácej ženy. A také nepotrebujú nič viac. A také nepotrebujú nič viac? Veru nie. (Daša Čejková: Manželka. L.C.A, Levice 2004)