Reklama
Reklama

O trpkostiach a radostiach

Trpkosti. Z vašich próz pre mňa – a azda aj pre ostatných čitateľov – dosť dramaticky vyplýva, že vás znepokojuje viac vecí súčasne. Vaša fyzická kondícia, vzťahy so ženami, domrzačená komunikácia, cirkev, samotný proces písania. Čo vám v minulom roku strpčovalo život v najväčšej miere?
Počet zobrazení: 591
13-m.jpg

Trpkosti. Z vašich próz pre mňa – a azda aj pre ostatných čitateľov – dosť dramaticky vyplýva, že vás znepokojuje viac vecí súčasne. Vaša fyzická kondícia, vzťahy so ženami, domrzačená komunikácia, cirkev, samotný proces písania. Čo vám v minulom roku strpčovalo život v najväčšej miere? - Miesta v štruktúre života obsadili nové osoby, miesta pôvodných chorôb obsadili nové vírusy a čudné parazity, miesta spúšťačov pocitov a poryvov šťastia i nešťastia obsadili nové podnety, alebo si staré podnety vymenili znamienka, alebo zmizli, oslabila sa ich účinnosť, lebo svet ďalej kôrovatel a rohovinovatel a tak sa mnohé z podnetov odrážajú od škrupiny ako bezzubé hlodavce, čiže niektoré miesta v štruktúre sa vyprázdnili, no úžas, takýto fekalizmus, že vyprázdnili, ale to jazyk tak prináša... V minulom roku však, teraz si uvedomujem, mne osobne strpčoval život najmä prechod môjho zamestnávateľa, úradu práce, pod krídla štátnej správy. To bola komédia. A komédia pokračuje intenzívnymi rečami o tom, ako môj zamestnávateľ prejde zo štátnej správy zasa nazad alebo kam, prosto kamsi prejde, či pôjde. Ak je na tých rečiach čosi pravdy, nesvedčí to o premyslenej organizácii štátu, ale prečo by malo? Veci sa dejú, o to ide. Je potrebné, aby sa veci diali, vtedy sa hýbe aj ekonomika, výroba a spotreba. A v minulom roku ma naďalej desila napríklad výroba (slobodnému) životu nebezpečného filozofa z ministra vnútra, z tohto naozaj ukážkového fanúšika favorizovanej cirkvi: v ňom je všetko – intolerancia, bohorovnosť, zápas o potláčanie iných názorov, drzosť, posmeškárstvo, jednoducho, svoju cirkev v skratke reprezentuje a prezentuje vzorne. Napriek tomu ho mám zvrátene rád, lebo všetky jeho vlastnosti mám aj ja. Ale aj tak vytvára svojimi výrokmi dojem, že ateista, liberál či gnostik by sa zrejme mali od hanby po kanáloch plaziť. No a najviac zo všetkého ma stále desí nezákonnosť, zločinecké praktiky, ktoré sú nepostihované alebo postihované len veľmi symbolicky. V takejto situácii človek zapochybuje o zmysle štátu, ktorému sme vraj spoločenskou zmluvou delegovali okrem iného aj právomoc ochraňovať nás a bdieť nad dodržiavaním zákonov, tých zákonov, čo si sám chaoticky vygeneruje; božia zodpovednosť a právomoci samozrejme ostali nedotknuté, vrátane melúcich mlynov, len sa, ako vidno, hýbu tak pomaly, že to z našej obrovskej diaľky vyzerá ako meravá nehybnosť. Knihy. Spôsobilo vám niečo vo vlaňajšej slovenskej literárnej produkcii radosť? - Čo tam po mne. Ale je skvelé, že napríklad kritičke Krčméryovej spôsobilo radosť, že mi nevyšla žiadna kniha. Presnejšie, aby som citoval jej vetu na margo minuloročnej knižnej produkcie vydavateľstva L.C.A., píše, že „snáď už len Balla chýba, čo až tak neprekáža, veď Rowlingová sa tiež na rok odmlčala.“ Tak pozrime sa! Rowlingová! Predpokladám, že to je nejaká spisovateľka. No ale aby sme sa stále len nesmiali, uvádzajúc anekdoty a dievčenské frky, s radosťou som si prečítal knižky Tomáša Horvátha, Máriusa Kopcsayho, Pavla Rankova, výborný román Stanislava Rakúsa, nedávno som sa pustil do Klebetrománu od Macsovszkého a Fulmekovej a dostali sa mi do rúk aj rôzne pripravované rukopisy, ktoré neboli najhoršie: žiaden z nich nebol môj vlastný. Duchovné slovo. Venujme sa teraz jednej z vašich obľúbených tém – náboženstvám. Prečo im venujete toľko pozornosti? Kľuje sa z vás na svetlo božie frustrovaný religionista? - Frustrovaný religionista! Výborné a veľmi presné. Túto nálepku nech použijú aj iní ľudia, keď o mňa verbálne zakopnú. Od religionistu mám ďaleko aspoň tak, ako niektorí religionisti. Iba sa zaujímam o náboženstvá, premýšľam, prečo ich niekto považuje za adekvátny popis fungovania sveta, prečo v nich nachádza „svetlo pravdy“, prečo to svetlo našiel dokonca aj môj vlastný brat. S ním sa o tom perfektne rozpráva. Zatína päste aj čeľuste s novým umelým chrupom a aj keď niekto o viere žartuje, lebo viac sa zaujíma o vrecia pšenice alebo o dévédečka s pornofilmami než o vieru, brat ma myká za plece a šepká so sprisahaneckým výrazom, že pozooooor, tohto ber vážne, a nenávistne hľadí na žartujúceho kamaráta z detstva. Náboženstvo, to je zmysel života, ako vidno na bratovi. Ja, podobný viacerým, ktorí v tejto oblasti hľadajú, sa iba prehrabávam v názoroch, v týchto „pravdách“, aby som si, zasa len ako hocikto iný, vytvoril názor, teda tiež „pravdu”, stále len takú, ktorá má okná dokorán, takže dnu prenikajú stále nové pochybnosti. Kristus. Neustále sa vraciate k postave Ježiša Krista. Na texty evanjelií – na ich protirečenia – hľadíte hyperkritickým okom. V knižke Unglik, v tzv. „tekutých poviedkach“, ste si z Písma poriadne strieľali… - Ja neviem, či som si strieľal. To som skôr zasa iba kompiloval. Kristus je pre mňa označenie zaujímavej postavy. Rád si zo záznamov výrokov, čo sa tejto postave pripisujú, vyberám zrnká, ktoré sa mi hodia. V tomto kopírujem kresťanskú či iné cirkvi. A potom si ešte rád vyberám ten preklad už povyberaných výrokov, ktorý mi pasuje najviac, a potom ešte tie komentáre k povyberanému, ktoré môžem považovať za blízke môjmu pokrivenému odpadlíckemu naturelu. Domnievam sa, že Kristus je tu najmä pre nás domotancov. Preto nechodím do kostola, lebo chcem stretnúť Krista, i keď na to stretnutie nemyslím každý deň. Ale tam, do kostola, medzi konformných by sa on sotva vopchal. Veď sa pozrime, ako sú oblečení! Ako by sa títo vo vytržení mohli váľať po púšti? Piesok na tmavom saku, v blúzke pod podprsenkou, na bradavkách. Tie sviatočné odevy sa hodia len do púšte ducha. Nevylučujem, že Kristus nosí krátke nohavice. Kacír. V poviedke Unglikovo šťastie píšete: „Keby som bol veriaci, tak by ma na cestičkách zloby viedol Boh, lebo by som účelovo domotal celú vierouku. Ak by vôbec bolo treba čosi domotávať.“ Stojíte si za touto myšlienkou i dnes? - Stojím. Žonglérstvo. Často sa hráte s odkazmi, citátmi, alúziami. S nervami čitateľa. Trpezlivý čitateľ môže nadobudnúť dojem, že ste toho v živote načítali naozaj dosť. Zaujíma ma, či ste také množstvo prečítaného vytrávili dôsledne a či niekedy nemáte strach, že kĺžete po povrchu, pričom sa, to väčšmi, to zas menej zdarilo kaukliarsky predvádzate? - Samozrejme, ani trochu sa nebojím. Inak, keby som sa náhodou podľa svojej vlastnej nafúkaneckej mienky po povrchu nekĺzal, aj tak si múdri ľudia pomyslia, že sa kĺžem, lebo majú také informácie, ktoré tomu budú nasvedčovať. Okrem toho, nič iné ako kĺzanie sa po povrchu ani neexistuje, keby sme mali byť dôslední, čo by sme asi mali. Sú iba akési stupne, úrovne sklzu či klzu. A o niektorom z tých stupňov je potom širším či menej širokým, každopádne však skupinovým, a teda nie všeobsiahlym konsenzom rozhodnuté, že to bude pre danú skupinu prienik pod povrch, čo je iba ďalší podfuk, lebo pod povrch síce zdanlivo áno, ale ako hlboko, až pod alebo po ktorú vrstvu toho povrchu: iné vrtáky možno prenikli hlbšie. A ktovie, kde sa končí povrch? Je vôbec niečo pod ním, alebo sa na nás zovšadiaľ vyvalí iba príroda a jej nudné zákony? Pre vás sa iste končí povrch inde než pre mňa, a pre mňa sa inde končí povrch a inde zasa všetky žarty. Okrem toho, menej či viac sčítanému autorovi permanentne hrozí okrem kĺzania sa aj priamy zošmyk rovno do žumpy neuvedomeného epigónstva a recyklovania biednej stariny, to sa deje nepretržite, ale autori majú šťastie, že väčšina ich čitateľov toho tiež neprečítala práve mnoho a tak ich vítajú a obdivujú ako veľkých novátorov a kopáčov v hlbinách. Okultizmus. Žonglujete zavše aj so starými ezoterickými textami. Odskúšali ste nimi opisované praktiky aj na svojom tele? - Z praktík som na svojom tele odskúšal najmä onániu a heterosexuálny sex. Ak niekto povie, že ide o okultné praktiky, som si istý, že sa nebude mýliť. Podľa istej definície sa okultizmus „zaoberá tým, prečo a ako sú javy“. Páči sa mi aj táto definícia, lebo zahŕňa každý akt myslenia, každú položenú otázku, takže nech robím, čo robím, stále som až po krk v okultizme. Teraz na Silvestra som sa prizeral pokusu s kyvadielkom – to bol v tomto prípade vlastne pekný strieborný prívesok so symbolom mesiaca a hviezd. Kyvadielko sa striedavo vychyľovalo a zastavovalo nad pohármi s rôznymi nápojmi, čo malo vypovedať čosi o ich škodlivosti či neškodlivosti. Okultizmus je, pravdaže, iná káva než tieto hračičky, ale niekde sa začať musí, ak sa chce začínať, a to ešte netvrdím, že kyvadielkom som pohyboval ja. Inak, celý Silvester bol dosť okultný, zo spätného pohľadu doslova zahmlený. Vcelku to všetko beriem ako hru, knihy o okultizme alebo okultné knihy čítam ako romány, ako jeden z možných spôsobov používania jazyka. Samozrejme, viem, že prichádzam o poklad. Ťaženiu tohto pokladu však treba venovať množstvo úsilia a na to nemá každý energiu. Napokon, na „serióznu“ vedu, ktorá dosiahla nepopierateľné a hmatateľné úspechy, je tiež potrebné veľké úsilie, štúdium, pokusy, precíznosť, a zdá sa mi, že je asi viac úspešných vedcov ako okultistov, hoci deliaca čiara medzi nimi je azda sporná. Operatér, ako viem, operuje s určitým cieľom, hľadá metódy, ako dosiahnuť výsledok. To je zasa raz definícia akéhokoľvek uvedomeného zmysluplného konania. Keď sa dá cieľ dosiahnuť bez okultizmu, povedzme kúpou letenky, stráca sa motivácia roky nacvičovať teleportáciu. Keď viem, že plávať sa dá lepšie bez bagančí na nohách, vyzujem si ich, aj keď nápad s tým vyzutím nevyznieva ani tajomne, ani okultisticky. Druhý pohľad na problém by mohol byť tento: okultizmus naznačil, kadiaľ treba plávať. Ja sa však prikláňam k buddhizmu a nebudem plávať vôbec, lebo plávanie je prejav chcenia. Myslím, že ani neviem plávať. Nespomínam si na plávanie. Pózy. Viete rozlíšiť, kedy pózujete častejšie: keď píšete svoje nesmrteľnosti, alebo keď žijete život bežného smrteľníka? - To je smiešne s tou pózou. To má asi znamenať čosi ako neautentickosť, prospechárske tvarovanie sa do želanej figúry, nosenie masky. Aby som bol zaujímavejší? Alebo nie, nie, mňa obviňujú skôr z toho, že takto čudne, ako ja v knihách, ako moje postavy v mojich knihách, ako ja ako postava v mojich knihách, nemôže nikto konať a myslieť, že to sa iba štylizujem do negativizmu a podobne. Ale to je naopak, ja sa práveže čudujem ľuďom a už im vôbec neverím, keď sa tvária, že sú šťastní, keď zaujímajú pózu šťastia a vyrovnanosti, divím sa, že môžu byť veselí a šťastní, aj keď videli smrť vlastnej matky, aj keď niekedy nazreli do nemocnice a videli trpieť a na celú odpornú izbu a celú chodbu vzdychať osoby, predtým zrozumiteľne hovoriace svojím jazykom, vyrastajúce a zápasiace o hmotný prospech vo vedľajšej ulici, štíhle a atraktívne a pyšné, alebo keď stretli na ulici starú žobráčku a dokonca to ani nebola Rómka, lebo Rómovia sa o svojich starých zaujímajú a vážia si ich; nevychádzam z úžasu a myslím si, že tí šťastní iba pózujú, masírujú sa nejakým snom o spáse a o tom, že zlo je predstava a nie najreálnejšia podstata. Čo je tiež kľúčový moment: neverím v existenciu Táne Keleovej-Vasilkovej. Tak ako ona predsa nemôže mysliaci človek hľadieť na svet. To je také holé bytie v prítomnosti, s bábätkom v náručí, bez informácií o tom, že z bábätka bude vojak alebo starý chren či bezvládna invalidná bytosť, prosiaca svoj obraz boha o prechod do inej dimenzie, napokon už prosiaca len o koniec, boh sem, boh tam, toto Vasilková vytesňuje? Má vôbec čo vytesňovať, vie o sebe? A nech sa nehnevá – jej meno je tu emblém, veď vravím, som presvedčený, že nejestvuje taká osoba. Toto moje presvedčenie berte ako príklad vytesňovania negatívneho. Alebo zasa pózujem? Mám chuť postaviť sa a odísť. Takéto otázky týkajúce sa pózy som už kdesi počul. Čo sa dá na to odpovedať? Monštrá. Čo myslíte, vymotáte sa niekedy z osídiel hmyzej nenásytnosti žien? - Pravdaže. Dokonca je čoraz ťažšie sa do nejakých osídiel zamotávať. Veď vieme, aké býva zložité prakticky z ničoho začať budovať vzťah. Najprv nejaké náhodné úsmevy kdesi na ulici či v kaviarni, potom nepatrný prázdny rozhovor, neskôr rozhovory nadobúdajú plazmoidný, nejasne vykontúrovaný obsah, potom sa veci stávajú stále zreteľnejšími a napokon sa zamotáme. Následne z toho vyrastie životné šťastie. Lenže: so zabudovanými koreňmi budúcej krízy, katastrofy a nešťastia, aj keď len dočasného, lebo to bude zažehnané ďalšími osídlami, ak sa vyskytnú, alebo myslením – vtedy sa kolebeh pretne. Kritika. Je schopná súčasná slovenská literárna kritika v prípade vašich výtvorov trafiť klinec po hlavičke? Koho si z našich kritikov vážite najväčšmi? - Niektoré recenzie sú len také seminárne práce, mohli by aj nebyť. Ale autori či niektoré autorky kritík často aj veľmi dobre triafajú. Napríklad Dana Kršáková v článku Malý pohyb v stagnácii (Knihy a spoločnosť, december 2004) podstatu presne vystihla. Ona mala možno v úmysle napísať o mne negatívne a odmietavo, ale ja som z výsledku nadšený, skutočne to vyjadrila dobre. Keby som niekde o autorovi, ktorého tvorbu nepoznám, čítal také veci, šiel by som sa za jeho knihami utĺcť. V tom článku som si však prečítal aj výrok Daniela Heviera, podľa ktorého „slovenská literatúra je už dlhší čas nehybná, v polohe mŕtveho chrobáka.“ Prečo pán spisovateľ Hevier leží ako mŕtvy chrobák? Prečo je nehybný, keď ho nehybnosť trápi? On už nepatrí do slovenskej literatúry? Čím ju chce rozhýbať, ak do nej patrí? Ničím, tak ako doteraz? A ak do nej nepatrí, tak kam patrí? Náš Hevier je veľký figliar. Svoje vystúpenie o outsideroch v literatúre na akomsi festivale si pokojne nazve Outsideria, čomu sa nečudujem, lebo Outsideria je práve názov knižky, ktorú pred rokmi zabudol vydať, má to slovo odkiaľ poznať. Zdá sa, že aspoň názov knihy sa mu hodil. Pokiaľ viem, o tej knihe na festivale reč nebola. Možno sa mýlim. Potom nech mi nehybný pán spisovateľ odpustí, on iste nie je zlomyseľný ako ja. Vážim si Stanislavu Chrobákovú. Počul som veľa dobrého aj o Fedorovi Matejovovi, ale keď som si prečítal jeho analýzu Ondrušovej básne Pamäť, zazdalo sa mi, že tú báseň zabil. Ale bolo to hlúpe zdanie, lebo báseň sa predsa nedá zabiť. Matejov je vzdelanec, lenže ja neviem správne rozlišovať medzi funkciou poézie a funkciou jej literárnovedného rozboru, neviem pochopiť, že Matejov tým, čo vyslovuje, iste inými slovami vyjadruje a vedecky ukotvuje to ondrušovské nevysloviteľno-nezameniteľné. Príbehy trosiek. Rád píšete o podivných kreatúrach z periférie. Žijete v Nových Zámkoch. Je čudné, že aj takéto mesto má svoju „suburbiu“. Pochybujem o tom, že je to skutočná periféria. A čože je také ohromne fascinujúce na osudoch stroskotancov? - Netvrdím, že je na nich niečo fascinujúce, azda okrem zreteľnej obnaženosti osudu, ktorý z nich trčí ako z rozhryzenej ryby chrbtová kosť. Neviem prečo, rybie kosti mi večne chodia po rozume. Píšem o stroskotancoch preto, lebo k jednému ich špecifickému druhu patrím, a tak ich trochu poznám; vravím „trochu“. Navyše – nedajú sa poznať všetci, je ich veľmi veľa a sú medzi nimi obrovské rozdiely, najmä čo sa týka príčin ich pretrvávania v suburbii a základného uvedomenia si faktu suburbánnej, treťotriednej existencie. Lebo väčšina ani nevie, že stroskotala: hovorím o tých osemhodinových, robotnícko-úradníckych, alebo aj malopodnikateľských či veľkopodnikateľských, finančne slušne zabezpečených ľudkoch s rodinami, deťmi, autami, záhradami a podobne, ktorí fungujú ako vynikajúce a veľmi potrebné súčiastky ekonomického kolobehu, systému produkcie a spotreby a predovšetkým reprodukcie. Okrem služby kolobehu ich význam nie je žiadny. Ani im nechýba, to je ich obrovská výhoda. Ale ten druh trosiek, o ktorom píšem azda častejšie, o svojej nemennej, definitívnej pozícii v suburbii aspoň dobre vie. Je to ich jediná téma, ten ich žiaľ a plač nad sebou, a potom ešte sipotavá jedovatá nenávisť k tým zdanlivo úspešnejším, ktorí sú veľmi často takisto iba stroskotancami. Alkohol. Väčšina spisovateľov mu nedokáže odolať. Drogy vraj rozširujú vedomie. O alkohole sa však tvrdí opak. Vaša skúsenosť? - Chabá, čo sa týka iných drog ako je alkohol. Ale raz som príjemne skombinoval niekoľko pív s marihuanou, čo však kedykoľvek popriem, ak bude treba. V rámci bezuzdnej fabulácie – bolo to takto: prišla kamarátka, počúvali sme starý Aerosmith, zistila, že je to lepšie ako Eminemova úbohá coververzia, na devätnástku prevratné zistenie, potom vytiahla papieriky, ingrediencie, pošúľala si trochu, zapálila a vraj, potiahni si. Ale ja? Veď mám polovicu pľúc v kýbli, čo ja mám poťahovať? Ale potiahol som si a oheň šľahol do mŕtvej časti pľúc. Potom sa ešte všeličo dialo. Dievčina v istej chvíli namrzene povedala: „Pre mňa sa víkend bez sexu ani neráta.“ Tak mala jeden nezarátateľný vídend, no a? Neskôr sme šli do kaviarne a po hodine odišla kamsi tancovať, ja som pil. Zrazu si hovorím: mám kopec dobrých nápadov. Začal som si ich zapisovať, zápisník je vždy poruke, ale potom som zabudol, či som už platil alebo nie, tak som si len objednával pivo za pivom a skúmal som výraz na tvári či skôr tvárach čašníčky, celé jej hlavy som skúmal, všetky jej telá a pohyby tých tiel, chcel som vyveštiť, ako je to s účtom. Okrem toho mi nebolo jasné, ako vôbec odísť, keď sa kaviareň vlní a za dverami sú strmé, točité a teraz iste aj pohyblivé schody. Napokon sa však marihuanová dievčina vrátila, všetko zistila a vybavila. Zápisky som na druhý deň posúdil ako absolútne zbytočné čmáranice. A takto posudzujem napríklad aj množstvo serióznych a všeobecne pozitívne prijímaných kníh. Zhováral sa Jozef Varnusz Balla (vl. menom Vladimír Balla, 1967). Prozaik. Píše predovšetkým poviedky. Vydal knihy Leptokaria (1996); Outsideria (1997); Gravidita (2000); Tichý kút (2001); Unglik (2003). Pracuje ako štátny zamestnanec na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Nových Zámkoch. Žije v Nových Zámkoch. Jeho prózy vyšli časopisecky alebo ako súčasť zborníkov aj v maďarčine, nemčine, poľštine, bulharčine a slovinčine. V slovinčine má v prvej polovici tohto roku knižne vyjsť výber z jeho tvorby.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama