Reklama
Reklama

Pravda o terorizme I.

Vo svojom víťaznom vystúpení 3. novembra prezident Bush, keď hovoril o hlavných cieľoch svojho druhého funkčného obdobia, prisahal, že bude „viesť túto vojnu proti terorizmu všetkými prostriedkami našej národnej moci
Počet zobrazení: 874
11_titulka-m.jpg

Vo svojom víťaznom vystúpení 3. novembra prezident Bush, keď hovoril o hlavných cieľoch svojho druhého funkčného obdobia, prisahal, že bude „viesť túto vojnu proti terorizmu všetkými prostriedkami našej národnej moci.“ Keď vyhlásil „túto vojnu“, namiesto „vojnu“, zdôraznil zjavnú kvalitu vojny, ktorej symboly nás v uplynulých troch rokoch úplne obrástli – naklonené kamery, vyňuchávači patogénov BioWatch-u a všetky ďalšie bezpečnostné a monitorujúce technológie, o ktorých sa Matthew Brzezinski až s prehnaným vzrušením rozpisuje vo svojej knihe Fortress America (Pevnosť Amerika). Aspoňže boli voliči dojatí. V odpovedi na otázku prieskumu verejnej mienky „uveďte JEDNU vec, ktorá u vás zavážila najviac pri voľbe prezidenta“ 32 % podporovateľov Busha uviedlo „terorizmus“ (oproti 5 % Kerryho podporovateľov), 85 % Bushových podporovateľov uviedlo, že krajina bola „lepšie ochránená pred terorizmom“ v roku 2004 ako v roku 2000 a 79 % ich tvrdilo, že vojna v Iraku „zlepšila dlhodobú bezpečnosť Spojených štátov“. Bushovo úspešné spojenie bezpečnosti doma a vojenskej agresie v zahraničí, jeho trvanie na tom, že Irak „je ústredným frontom vojny proti terorizmu“, bolo bravúrnym rétorickým manévrom, ktorý využil v prevažnej časti svojej volebnej stratégie. Ak žijete, podobne ako ja, v americkom meste, ktoré ministerstvo vnútra označí ako pravdepodobný cieľ teroristického útoku, jednoduché rozmiestnenie bezpečnostných zariadení na uliciach vás ubezpečuje, že ste vo vojne. Charakter a vedenie vojny a povaha – ako aj samotná existencia – nášho nepriateľa však zostávajú až zarážajúco skryté: nie pre nedostatok informácií alebo pre domnelé informácie, ale preto, že je tu toľko vymyslených domnienok a prázdnej propagandy. *** Nuž, aby sme nejako začali, nebola to vojna. Tesne po 11. septembri sa o útokoch hovorilo, podobne ako o bombardovaní Svetového obchodného centra v roku 1993 alebo o bombardovaní Federálnej budovy Alfreda P. Murraha v Oklahoma City v roku 1995, ako o aktoch kriminálnej brutality, za ktorú by sa mali tí, ktorí sú za ne zodpovední, ako uviedol prezident, „postaviť pred súd“. Do deviatich dní však vojna bola už v plnom prúde. Na spoločnom zasadaní kongresu 20. septembra ju Bush opísal ako novú značku boja, „iného ako sme kedy videli“, „plného tajných operácií, a dokonca s tajným úspechom“. Slovami Dicka Cheneyho, vojna sa mala viesť „v tieni: je to zlý, odporný, nebezpečný, špinavý business. My musíme fungovať v takomto prostredí.“ Bush a Cheney vtláčali verejnosti myšlienku asymetrickej vojny, resp. vojny „štvrtej generácie“, keď národný štát je zatiahnutý do konfliktu s „neštátnym aktérom“, ktorého hlavné črty výstižne opísal William S. Lind a štyria príslušníci armády a námornej pechoty v článku vydanom v Marine Corps Gazette. Lind a ostatní napísali: Stručne povedané, vojna štvrtej generácie sa zdá byť široko rozptýlená a nedefinovateľná. Rozdiel medzi vojnou a mierom postupne vymizne. Nebudú sa dať definovať bojiská, ani fronty. Rovnako zrejme vymizne rozdiel medzi „civilistom“ a „vojakom“. Jednotlivé akcie, ktoré pôjdu naprieč všetkými účastníkmi a naprieč celou spoločnosťou, budú mať aj kultúrny, nielen fyzický charakter. Rozsiahle vojenské zariadenia – letiskové plochy, pevné komunikačné siete a obrovské sídla sa pre svoju zraniteľnosť stanú raritou. To isté sa môže stať s ich civilnými náprotivkami – vládnymi postami, elektrárňami a priemyselnými podnikmi (podniky poznatkovej ekonomiky, ako aj výrobné závody). Úspech bude vo veľkej miere závisieť od efektívnosti spoločných operácií, keď hranice medzi zodpovednosťou a poslaním sa budú vytrácať. Prvé štyri citované vety sú rovnako výstižným opisom, ako niektoré ďalšie, ktoré som si prečítal v tejto zvláštnej situácii, v akej sa dnes ocitáme – vo svete chronického rozmazávania, plného nových, chúlostivých slov, ktoré znamenajú čosi iné, než pred septembrom 2001. Podobne ako zo schémy Johna Ashcrofta pre Operáciu TIPs (skratka pre Informačný a prevenčný systém proti terorizmu) vyplynula otázka, či s poštovým doručovateľom zo susedstva treba zaobchádzať ako so spoluobčanom alebo ako s Pfc. (private first class – poddôstojnícka hodnosť v armáde USA medzi pobočníkom a slobodníkom) z vojenského spravodajstva. Charakter bežného života tak nadobudol rušivú, nejasnú kvalitu, keď mier nosí tvár vojny a vojna predstiera mier. Ako admirál Fitzwallace (John Amos), fiktívny predseda Výboru náčelníkov štábov ozbrojených síl v Západnom krídle priznal náčelníkovi štábu v Bielom dome v epizóde vysielanej v roku 2002, „ja už neviem, kedy je mier a kedy je vojna.“ V Cheneyho „aréne“ tieňov musí byť človek rovnako podozrievavý voči nestráženému jazyku ako voči akejkoľvek inej nestráženej batožine. Výraz „vojna proti terorizmu“ je toho výstižnou ilustráciou. Jej izolovanie do úvodzoviek môže byť prejavom ospravedlniteľnej nedostatočnej obrazotvornosti: terorizmus je útočný prostriedok, nie predmet alebo nepriateľ, a vyhlásiť vojnu proti terorizmu je ako vyhlásiť vojnu voči tankom alebo lukom a šípom. Môže to byť tiež prejav politického rozkolu pri zistení nedôvery spisovateľa voči celému podniku. Opak je však pravdou. Záhadné dielo Michaela Ignatieffa The Lesser Evil (Menšie zlo) je napríklad opakovaným odmietnutím toho, aby bol výraz daný do úvodzoviek: „Normy, ktorými sa riadi vojna proti terorizmu, nie sú monopolom vlády... Štandardy vojny proti terorizmu stanoví protichodná morálna súťaž... Demokratická vojna proti terorizmu musí podrobiť všetky donucovacie prostriedky testu dôstojnosti...“ V knihe, ktorá je, mimochodom, venovaná škrupulóznej skúške obvyklých predpokladov, jeden nadmerne veľký, neodskúšaný predpoklad sa ocitá v stredobode pozornosti ako slon v obývačke a vystavuje Ignatieffa obvineniu, že ani nie je až taký nezaujatý bojovník proti terorizmu ako sám jej filozof. Ignatieff však má možno pravdu. V čase, keď toľko základných pojmov, ako bezpečnosť, vojna, nepriateľ, sieť, ohrozenie, totalitný, sú infikované novými, pochybnými významami, je tu pokušenie neustále používať úvodzovky, akoby išlo o pár gumových rukavíc. Spomeňme si na Linda a jeho kolegov: vojna štvrtej generácie mení jazyk tak, že sa musíme učiť s ním žiť. Vojna proti terorizmu navrátila miazgu mladosti do žíl starých, chladných bojovníkov, akým je napríklad Richard Pipes, historik venujúci sa dejinám Ruska, vedúci Tímu B a člen Národnej bezpečnosnej rady za Reagana, ktorý využil masakru v beslanskej škole v septembri na to, aby poukázal na zásadný rozdiel. V komentári pre The New York Times Pipes napísal: Útoky na New York a na Pentagon neboli vyprovokované a nemali žiaden špecifický cieľ. Boli skôr súčasťou všeobecného útoku islamských extrémistov, ktorým ide o zničenie neislamských civilizácií. O samotnej vojne Ameriky s al-Kajdou nie je možné rokovať. Čečeni sa však neusilujú o zničenie Ruska – preto tu stále existuje možnosť na dosiahnutie kompromisu. Pipes radil Vladimírovi Putinovi, aby sa poponáhľal k rokovaciemu stolu, pohovoril si s čečenskými rebelmi a ušetril Rusko ďalších útokov. Pre americkú vojnu proti teroru je príznačné, ako Pipes jednoducho vysvetľuje, že náš nepriateľ – známy ako islamofašizmus, islamský extrémizmus, globálny džihád – nemá žiadnu racionálnu agendu, okrem túžby zničiť Spojené štáty z nemilosrdnej, teologicky inšpirovanej nenávisti voči ich hodnotám. Aby sme ospravedlnili ich zámery, Pipes a ďalší jemu podobní pohŕdavo zaobchádzajú so zoznamom príčin a požiadaviek, ktoré predložil Usáma bin Ládin, Ajman al Zawahiri a ďalší vo svojom vyhlásení o „džiháde proti židom a križiakom“ z februára 1998, ktoré sú položka po položke rovnako špecifické ako sťažnosti čečenských rebelov. V bin Ládinovej výzve na stiahnutie amerických základní zo Saudskej Arábie (požiadavka, ktorá sa už v tichosti splnila) a na ukončenie „pretrvávajúcej agresie Američanov voči irackému ľudu využívaním [arabského] polostrova na svoje základne“ sa vôbec nespomínajú americké hodnoty, rovnako ako ani v jeho obžalobe amerického „úsilia rozbiť všetky štáty v regióne ako Irak, Saudskú Arábiu, Egypt a Sudán, na papierové štátiky a ich rozbitím a slabosťami garantovať prežitie Izraelu a pokračovanie brutálnej križiackej okupácie polostrova.“ V boji proti Pipesovej vojne proti terorizmu to treba chápať tak, ako to je napísané, teda že zdanlivé starosti islamistov o záležitosti v arabskom svete sú len dymovou clonou na zakrytie ich patologického hnusu, ktorý pociťujú voči Spojeným štátom – čo je možno aj pravda, rád by som však videl otvorené argumenty, a nie argumenty v neviditeľnom atramente. *** Najburcujúcejšie povolanie do zbrane pochádza od Normana Podhoretza a jeho siahodlhého článku v Commentary pod názvom Štvrtá svetová vojna: Ako sa začala, čo znamená a prečo musíme vyhrať. V tomto článku kladie otázku, či nepodmienečná podpora Ameriky Izraelu vôbec zohráva nejakú úlohu v globálnom myslení džihádu. „Nenávisť voči Izraelu,“ vysvetľuje Podhoretz, „je náhradou antiamerikanizmu, a nie naopak.“ „Keby židovský štát nebol nikdy vznikol, Spojené štáty by ešte stále boli stelesnením všetkého, čo väčšina týchto Arabov považuje za zlo.“ Podľa Podhoretza, rovnako ako aj podľa Pipesa, je nevyhnutné zbaviť sa myšlienky, že islamský extrémizmus by mohol prameniť z príčin a problémov na Blízkom východe, a trvať na tom, že spor z pohľadu nepriateľa nie je sporom s americkou politikou, ale s existenciou Ameriky ako takej: Jeho cieľom je nielen zavraždiť nás čo najviac a dobiť našu zem. Podobne ako nacistom a komunistom pred ním, aj jemu ide o zničenie všetkého dobrého, za čo Amerika bojuje. Alebo ako uvádza podzemné monštrum v záverečnej časti The Incredibles (Úžasný), „Vyhlasujem vojnu proti mieru a šťastiu“. Popri Izraeli sa Podhoretz venuje svojej silnej téme – vznešenosti Bushovej doktríny konfrontujúc tretiu totalitnú veľmoc našich čias. Horúca vojna proti nacistickému Nemecku a proti mocnostiam Osi a studená vojna proti sovietskemu Rusku boli predzvesťou súčasnej vojny, v ktorej George W. Bush, „vášnivý demokratický idealista reaganovského typu“ heroicky personifikoval ako „odvrhnutie morálneho relativizmu a úplne neospravedlniteľného tvrdenia o potrebe a možnosti morálneho úsudku v ríši svetových záležitostí“, čím obnovil internacionalistické a demokratické korene Ameriky typu „zaplať akúkoľvek cenu a znášaj akúkoľvek záťaž“. Napriek rozsiahlemu Podhoretzovmu retrospektívnemu katalógu urážok a ponížení spáchaných na Spojených štátoch rôznymi moslimskými skupinami a jednotlivcami (vrátane OOP, Ľudového frontu za oslobodenie Palestíny, teheránskych študentov v r. 1979, Hizballáhu, Abú Abbása, Abú Nidala a al-Kajdy) je krutým zistením, že toľkí, čo spáchali tieto činy, vyznávajú tú istú teológiu, nehovoriac už o tom, že predstavujú jednotnú totalitnú silu porovnateľnú s nacizmom alebo sovietskym komunizmom. Keď Podhoretz ľahkomyseľne oznamuje, že hlavným cieľom vojny proti terorizmu musí byť „reforma a modernizácia samotného islamského náboženstva“, človeku zrazu zíde na um, že nič v jeho eseji nenasvedčuje hlbšiemu poznaniu náboženstva, voči ktorému sa tak živo stavia do roly nového Kalvína alebo Luthera. V záverečnej časti svojho Volania minulosti (History´s Call) Podhoretz cituje Georgea F. Kennana, ktorý v spisoch v roku 1947 vítal studenú vojnu ako výzvu, ktorú zoslala Prozreteľnosť na odskúšanie národnej odvahy Ameriky. Adaptáciou Kennana Podhoretz píše: Dnes „celá naša bezpečnosť ako národa“ – vrátane, a to oveľa viac než v roku 1947, naša fyzická bezpečnosť opäť závisí od toho, či sme pripravení a či chceme akceptovať a konať v rámci zodpovednosti morálneho a politického vodcovstva, ktoré história opätovne položila na naše plecia. Sme pripravení? Sme ochotní? Podhoretz venuje toľko svojho času tomu, aby v tlači a v Európe útočil na paleokonzervatívcov a na zbabelých, príliš zmierlivých demokratov a ich lokajov, že človek stráca zo zreteľa celú tú rôznorodú skupinu moslimov – Palestínčanov, Sýrčanov, Iránčanov a, samozrejme Usámu bin Ládina a al-Kajdu, ktorí predstavujú oveľa väčšie nebezpečenstvo pre USA ako spojené sily Michaela Moora, Billa Clintona, Brenta Scowcrofta, Pata Buchanana, Roberta Novaka a The New York Times. *** Názov al-Kajdá znamená zakaždým, keď sa použije, prakticky čosi iné. Niekedy to je synekdocha s cieľom zaprisahať neurčité množstvá všetkých militantných islamských skupín po celej zemeguli, ako ich Podhoretz vo všeobecnosti nazýva. Niekedy sa považuje za nadnárodnú korporáciu, ako je Starbucks, s pavučinou spiacich buniek po celom svete, ktorá je však kontrolovaná z ústredia niekde v Pakistane alebo v Afganistane. Niekedy sa zas opisuje ako franchisingové vybavenie, ako napríklad spoločnosť 7-Eleven, ktorá prepožičiava svoje meno ktorémukoľvek majiteľovi malého krámu, ktorý je pripravený zapojiť sa do programu spoločnosti, a niekedy zas ako ojedinelý obchod alebo banku vlastnenú a prevádzkovanú Usámom bin Ládinom. Tieto nejasnosti sa ešte ďalej zahmlievali politickým a novinárskym zvykom využívať špekulatívne – a často veľmi špekulatívne – spojky na prepojenie konkrétnych ľudí s konkrétnou organizáciou. Osoby podozrivé z terorizmu, spolu s takmer všetkými dočasne zadržanými osobami podľa ustanovení Vlasteneckého zákona, sú podozrievané zo spolupráce alebo prepojenia s al-Kajdou. Aj keď väčšina týchto údajných prepojení sa neskôr ukázala byť vymyslená (ako v prípade Brandona Mayfielda, nešťastného právnika z oregonského Portlandu, ktorého zadržala FBI pre jeho predpokladanú účasť na vlakových bombových útokoch v Madride), táto skutočnosť zanechala dojem, že zem je husto posiata členmi al-Kájdy, ktorí žijú aj medzi nami, podobne ako členovia Amerického združenia dôchodcov. Aj keď vyšetrovanie niektorých kľúčových dolapených osôb s dokázaným prepojením s bin Ládinom (medzi inými Chalid Šejk Mohamed, Ramzi Binalšib a Ramzi Jusif) prinieslo mnoho informácií o minulých komplotoch, ako dosvedčuje Správa komisie na prešetrenie udalostí z 11. septembra, nezdá sa, že by odhalilo čosi o organizácii a štruktúre samotnej al-Kajdy (aspoň podľa toho, čo sa dá usúdiť zo zverejnených informácií). Tá je ešte zahmlenejšia ako kedykoľvek predtým. *** Prevažujúci názor o tom, čo al-Kajdá je a čo robí, vierohodne a stručne opisuje Richard A. Clarke vo svojom diele Proti všetkým nepriateľom. Na základe spravodajských informácií, ktoré mal k dispozícii ako niekdajší šéf boja proti terorizmu za Clintonovej i Bushovej administratívy Clarke spojením všetkých bodov (dokonca aj takých vyblednutých bodov, ktoré by mohli Terryho Nicholsa, bombardéra z Oklahoma City, prepojiť s Ramzim Jusifom a/alebo s Chalidom Šejkom Mohamedom) a častí vytvoril obávaný, no obmedzený obraz organizácie, ktorú nazýva „celosvetovou politickou konšpiráciou skrytou za masku náboženskej sekty.“ Je zaujímavé, že obraz – aj keď nadobudol oveľa viac náhodných detailov – sa len málo odlišuje od obrazu, ktorý bol namaľovaný na jar 1996, keď Džamal al-Fadl, ktorý spreneveril peniaze bin Ládinových spoločníkov v Sudáne a obával sa o svoj život, dezertoval k Američanom. Podľa Clarka Al-Fadl povedal svojim vyšetrovateľom, že al-Kajdá je sieť... široká a aktívna, všadeprítomná prostredníctvom jej pridružených skupín a spiacich buniek vo viac než päťdesiatich krajinách. Ramzi Jusif a slepý šejk (Omar Abdel Rahman) boli jej súčasťou. Bin Ládin bol nielen jej financovateľom, ale jej organizátorom. Najjasnejší moment v diele Proti všetkým nepriateľom vrcholí vtedy, keď má Clarke opustiť svoje miesto v Národnej bezpečnostnej rade a stať sa prezidentským poradcom na oblasť bezpečnosti kybernetického priestoru a jeho zástupca Roger Cressey ho obviňuje z neochoty urobiť tento krok: „Tak ty sa nepohneš? Dávajú tu na teba pozor, tak sa tu chceš poflakovať a dostať svoju Bielu veľrybu, čo? Cressy vyrastal pri rybárskych mólach v Gloucesteri v Massachusetts. Vedel o posadnutých kapitánoch rybárskych člnov. V Národnej bezpečnostnej rade, ako tvrdí Clarke, bolo beznádejné presvedčiť nastupujúce administratívy o obrovskom význame al-Kajdy (a po 11. septembri o nebezpečnej irelevantnosti navrhovanej invázie do Iraku). Al-Kajdá bola dieťaťom jeho profesionálnej kariéry, jeho fixná idea a jeho súženie, o ktoré sa bolo treba starať napriek takým nechápajúcim skeptikom a neznalcom ako Paul Wolfowitz a Condoleezza Riceová („keď som Riceovú informoval o al-Kajde, výraz jej tváre vzbudzoval dojem, že nikdy predtým o tomto výraze nepočula“). Jedine Clarke chápal nevyhnutnú potrebu zamerať sa na hon na Moby-Dicka. Ako Melville napísal: Biela veľryba pred ním plávala ako monomaniacké stelesnenie všetkých tých zlomyseľných vplyvov, ktoré pociťujú poniektorí temní ľudia, keď ich pohlcujú, až im je nakoniec súdený život len s polovicou srdca a s polovicou pľúc... Všetka tá zúrivosť a súženie, všetko to burcovanie vetrov, všetka pravda so skrytou zlomyseľnosťou... všetko to zlo bolo pre bláznivého Achaba viditeľne zosobnené a prakticky zraniteľné v Moby Dickovi. Komisia na prešetrovanie udalostí z 9. septembra priznala Clarkeovo podobenstvo s Melvillovým kapitánom: Clarke veril, že raketové útoky v auguste 1998 poznačia začiatok trvalejšieho ťaženia proti bin Ládinovi. Clarke bol, ako neskôr pripustil, „posadnutý“ bin Ládinom a bombardovanie veľvyslanectva mu poskytlo nový priestor na pestovanie jeho posadnutosti. Terorizmus si vydobyl vyššie miesto medzi prezidentovými prioritami a náležite sa povýšila aj Clarkeova funkcia. Opis al-Kajdy zo strany komisie sa nápadne podobá na Clarkeov opis, ktorého meno sa v správe vyskytuje nespočetnekrát v poznámkach pod čiarou. I keď autori pripúšťajú, že sa zaoberali bláznivým Achabom, ich vlastná verzia bin Ládinovej organizácie je vo veľkej miere Achabovým, nie celkom spoľahlivým opisom charakteru a významu bielej veľryby. *** Michael Scheuer, kedysi „Anonym“, autor Imperial Hubris (Imperiálna arogancia) je ďalším zúrivým Achabom; ako analytik CIA, a nie ako pomocník v Bielom dome Scheuer dokázal siahnuť oveľa ďalej a s oveľa väčšou intelektuálnou nezaujatosťou ako Clarke. Jeho biela veľryba nie je al-Kajdá, ale Bushova administratíva a jeho vlastní nadriadení v CIA, na ktorých mieri jeho kniha ako harpúna v dlhej, zúrivej, ironickej tiráde. Jeho fascinácia Usámom bin Ládinom hraničí až s pobožným uctievaním hrdinu, keď velebí bin Ládinovu žiaru, výrečnosť, rozumnosť, náboženskú úprimnosť, bystré taktické schopnosti a odôvodnenosť jeho ťaženia v rámci „defenzívneho džihádu“. Scheuerovo posolstvo, ktoré sa viackrát opakuje v rôznych formách, najlepšie vystihuje záverečná časť jeho diela Imperial Hubris: Spojené štáty sú v islamskom svete nenávidené kvôli špecifickej politike a aktivitám americkej vlády. Táto nenávisť je konkrétna, nie abstraktná, bojovná, a nie intelektuálna, a v blízkej budúcnosti sa len prehĺbi... Amerika je nenávidená a napádaná, lebo moslimovia sa nazdávajú, že presne vedia, čo Spojené štáty robia v islamskom svete. Čiastočne to vedia z bin Ládinových slov, čiastočne zo satelitnej televízie, najviac však z hmatateľnej reality politiky USA. Sme vo vojne s celosvetovým islamským povstaním vedeným al-Kájdou za obranu tejto politiky, a nie, ako prezident Bush mylne vyhlásil, „za obranu slobody a všetkého toho, čo je vo svete dobré a spravodlivé.“ Scheuer varuje pred početnými obeťami na oboch stranách, medzi ktorými „bude presne toľko, alebo dokonca viac civilistov, ako bojovníkov“, varuje pred „shermanovským zničením infraštruktúry“, pred nášľapnými mínami, ktoré uzavrú hranice a priechody, pred „odsunutým obyvateľstvom a prílevmi utečencov.“ Tento druh posadnutosti krvou nie je ani obdivuhodný, ani žiaduci; zostane však jedinou voľbou Ameriky až dovtedy, kým zotrvá pri svojej mylnej politike voči moslimskému svetu.“ Scheuerova al-Kajdá vzbudzuje väčší strach ako verzie, ktoré ponúkajú ideológovia ako Norman Podhoretz alebo takí poľovníci na teroristov ako Richard Clarke, pretože ide o úplne racionálneho nepriateľa motivovaného rovnako vzácnymi príčinami ako tie, ktoré Američanov ženú vpred. Zameriava sa, podobne ako my tu, na obranu vlastných slobôd vo svojej vlastnej krajine. Je bohato ozbrojená a lepšie chápe stratégie vojny štvrtej generácie ako Američania. A čo je horšie, my nemáme žiadne realistické poznatky o jej veľkosti, o jej organizačnej štruktúre, či o jej plánoch. Scheuer nedávno vystúpil zo svojej anonymity, keď The New York Times povedal: „Zatiaľ nevieme, aká je veľká. A nevieme ani to, aký je bojový poriadok al-Kajdy.“ Autor je spisovateľ Preložila: Judita Takáčová Text bol publikovaný v The New York Review of Books (Pokračovanie v budúcom čísle)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama