Reklama
Reklama

Tragédia minojskej kultúry

Katastrofy spojené s tektonickou činnosťou našej planéty mali v náboženstve starých Grékov v pôsobnosti dokonca dvaja bohovia. Boh ohňa a kováčstva Hefaistos spôsoboval sopečné výbuchy (viac nám v tejto súvislosti napovedá jeho rímske meno Vulkán), kým boh mora Poseidón spôsoboval zemetrasenia a vlny tsunami, stačilo, aby udrel o zem symbolom svojej moci – trojzubcom.
Počet zobrazení: 1250
10_1-m.jpg

Katastrofy spojené s tektonickou činnosťou našej planéty mali v náboženstve starých Grékov v pôsobnosti dokonca dvaja bohovia. Boh ohňa a kováčstva Hefaistos spôsoboval sopečné výbuchy (viac nám v tejto súvislosti napovedá jeho rímske meno Vulkán), kým boh mora Poseidón spôsoboval zemetrasenia a vlny tsunami, stačilo, aby udrel o zem symbolom svojej moci – trojzubcom. Možno aj o osude dnešnej európskej civilizácie rozhodlo zemetrasenie, ktoré postihlo starovekú Spartu niekedy v šesťdesiatych rokoch piateho storočia p. n. l., keď zemetrasenie zničilo väčšinu mesta. Militaristická Sparta si nárokovala hegemóniu nad celým starovekým Gréckom, proti čomu sa postavili demokratické Atény. Po zemetrasení povstalo obyvateľstvo zotročené Sparťanmi, tzv. helóti; hoci toto povstanie bolo mimoriadne kruto potlačené, Sparte už chýbali sily na ovládnutie Grécka. Archeologické nálezy dokazujú, že jedinou oblasťou, ktorej sa Sparťania dôkladnejšie venovali, bolo vojenstvo, ničím iným sa v dejinách nepreslávili. Rozprávanie filozofa Platóna Hoci je Platón tvorcom originálneho idealistického filozofického systému a projektu beztriednej spoločnosti, v povedomí širokej verejnosti sa spájal, a možno aj v budúcnosti bude spájať, so svojím rozprávaním o zániku Atlantídy. Pre všetkých, ktorí kedy o Atlantíde písali, bol Platónov text východiskovým prameňom. V dialógoch Timaios a Kritias Platón rozpráva, že keď pôvodca aténskej ústavy Solón navštívil Egypt, tamojší kňazi mu rozprávali, že 9 000 rokov pred jeho návštevou existoval ostrov „väčší než Líbya a Ázia spolu“, ktorý sa nachádzal za Heraklovými stĺpmi, teda v Atlantickom oceáne. Obyvatelia tohto ostrova svojou kultúrou prevyšovali celý dovtedajší svet, ktorý chceli ovládnuť. Na odpor sa im postavili predkovia najprv všetkých Grékov, ktorých viedli Aténčania, no neskôr celá ťarcha boja ostala na Aténach. Rozuzlenie bolo nečakané, prišlo mimoriadne silné zemetrasenie a „povodne“ a za „jeden osudný deň a noc“ Atlantída zmizla v mori, no po nej ostalo v pomerne neveľkej hĺbke bahno, ktoré bráni nielen plavbe po tamojšom mori, ale aj vôbec skúmaniu tejto oblasti. Možno slovo „povodeň“ by bolo lepšie nahradiť slovom „vlna tsunami“. Tí, čo dodnes preberajú toto rozprávanie, vynechávajú dve veci. V dobe, keď sa tragédia Atlantídy mala odohrať, neexistovali nielen Gréci, ale samozrejme ani mesto Atény, a navyše nik nevysvetľuje vojnový konflikt, ktorý predchádzal zániku Atlantídy. Legenda alebo rozprávanie s historickým jadrom? Už Platónov žiak Aristoteles označil príbeh o Atlantíde za výplod Platónovej fantázie. Iní antickí autori Strabón, Krantor či Diodóros verili v jej existenciu. Platón rozprával, že smerom na západ od Atlantídy existoval ďalší svetadiel. Objavenie Ameriky bolo preto argumentom, ktorí používali prívrženci úplnej správnosti Platónovho rozprávania. S veľkou pravdepodobnosťou, ktorá hraničí s istotou, možno tvrdiť, že v Atlantickom oceáne je síce silná vulkanická činnosť, najmä v jeho strednej časti, no v historických dobách sa tu zjavovali a mizli neveľké sopečné ostrovy a nikdy tu neexistoval veľký svetadiel. Niektorí autori v 19. storočí, ktorí mali inšpiratívny vplyv aj na nacistov, tvrdili, že v Atlantíde vznikla „árijská“ rasa a základ všetkých civilizácií. V skutočnosti nemožno tvrdiť, že by civilizačné vplyvy v európskom priestore pochádzali zo západu. Už starí Rimania mali príslovie, že „Ex oriente lux“ – „svetlo prichádza z východu“. Prvé civilizácie vznikli niekde v Mezopotámii asi 8000 rokov pred naším letopočtom. Predkovia starovekých Grékov prišli z Podunajska na územie Grécka okolo roku 2000 p. n. l. Mohli by sme položiť otázku, že ak aj má rozprávanie o Atlantíde historické jadro, či sa náhodou Platón nemýlil vo vymedzení času, priestoru alebo dokonca v oboch. Ktoré historické udalosti mohli byť týmto „reálnym jadrom“ rozprávania? Kde ležala Atlantída? Dosiaľ sa v Egypte nenašli písomné záznamy, ktoré by zodpovedali Platónovmu rozprávaniu. Niektorí bádatelia zánik Atlantídy spájali s mýtom o potope sveta. Je pozoruhodné, že práve starovekí Egypťania tento mýtus nepoznali, jeho biblická verzia pochádza z Mezopotámie a Židia sa s ňou oboznámili počas babylonského zajatia. Český prekladateľ Platóna F. Novotný upozornil, že k rozprávaniu o úlohe Aténčanov, keď sa mali postaviť proti snahe Atlantídy ovládnuť región Stredozemného mora, mohli veľkého filozofa inšpirovať historické udalosti, úloha Atén pri porážke Peržanov. Ak by sme nechali bokom všetkých neserióznych autorov (rozprávanie o Atlantíde vzrušovalo nielen predchodcov nacistov, ale aj tzv. teozofov, ako boli Blavatskaja alebo Steiner), tak tí seriózni hľadali Atlantídu na všemožných miestach. Bouilly na súostroví Špicbergy, Hodge v Karibskom mori, Fassanden na Kaukaze, L. S. Berg tvrdil, že táto pevnina sa nachádzala v Stredozemnom mori a že ostrov Kréta je jej pozostatkom. Treba tu zdôrazniť ešte jednu dôležitú okolnosť. Región Stredozemného mora bol v staroveku rozdelený na dve sféry vplyvu, grécku a fénickú. Féničania ovládali západné Stredomorie a je vylúčené, aby sa tam mohli Gréci dostať. Najzápadnejšia grécka osada sa nachádzala na mieste súčasného francúzskeho prístavu Marseille. Hoci medzi Grékmi a Féničanmi (neskôr Kartágincami) prebehlo niekoľko vojen, monopol Kartága zlomili až Rimania. Teória profesora Galanopoulosa V roku 1960 na helsinskom kongrese Medzinárodnej geodetickej a geofyzikálnej únie vyslovil grécky profesor Galanopoulos zaujímavé vysvetlenie Platónovho príbehu o Atlantíde. Hoci v regióne východného Stredomoria sú zemetrasenia pomerne časté, vlny tsunami sú veľkou zvláštnosťou. Podľa gréckeho profesora však po výbuchu sopky na ostrove Théra (dnes sa nazýva Santorin) takáto ničivá vlna vznikla. Sopka vychŕlila asi 20 – 30 metrov silnú vrstvu sopečného popola a doslova vyletela do vzduchu. Na mieste výbuchu vznikla 300 – 400 metrov hlboká kotlovitá priehlbenina, ktorá sa nazýva kaldera. Je celkom možné, že celý tento proces prebehol „za jediný deň a noc“ a sopečný výbuch potom sprevádzala ničivá vlna, možno taká silná ako pri nedávnom zemetrasení v juhovýchodnej Ázii. Podľa archeológa profesora Marinatosa ničivá vlna tsunami po výbuchu sopky na ostrove Théra (Santorin) niekedy v roku 1500 p. n. l. úplne zmietla minojské mestá na pobreží ostrova Kréta – Amnysos, Knóssos, Niron Chanit, Maliu, Psiru, Gurniu a Zakros. Výbuch sopky sprevádzalo zemetrasenie. Niektorí vedci tvrdia, že hoci sila výbuch sopky patrí medzi tie najsilnejšie, ktoré boli zaznamenané v historickej dobe, profil dna Stredozemného mora mohol účinok tsunami zmierňovať. Jedno je však veľmi pravdepodobné. Starovekí Gréci mali svoj vlastný mýtus o potope sveta. Možno práve dôsledky výbuchu sopky na ostrove Théra vysvetľujú nielen príbeh o Atlantíde, ale aj tento mýtus o potope. Pravdepodobne Platón mnohé údaje zdesaťnásobil. Namiesto okolo tisícročia, keď k výbuchu došlo, uviedol skoro desaťtisíc rokov, zveličil aj rozmery ostrova. Omyl v čase sa síce nedá vysvetliť, ale zveličenie ostrova možno súvisí s tým, že Platón chcel Aténčanom pripísať už v dávnej minulosti podobné víťazstvo, aké Gréci dosiahli nad Peržanmi. Tento Platónov presun dejiska katastrofy v priestore i v čase mohol byť zapríčinený tým, že filozof nechcel písať historický traktát, ale príbeh, ktorý mal čitateľov poučiť. O čom, to sa dnes môžeme iba dohadovať, pretože záver dialógu Kritias sa nezachoval, podľa všetkého však bohovia mali Atlantíďanov potrestať. Platónov popis Atlantídy sčasti zodpovedá popisu Théry a časti Kréty. Aj to, čo píše o civilizácii Atlantíďanov, pripomína minojskú kultúru, napríklad používanie bronzu alebo kult býka. Vlna tsunami mohla tiež zasiahnuť pobrežie starovekého Egypta, takže nemožno vylúčiť, že egyptskí kňazi rozprávali Grékom o tejto katastrofe, hoci sa egyptské písomné záznamy dodnes nenašli. Existuje však iný záznam, ktorý sa týka Egypta a možno popisuje tsunami. Keď sme videli videozáznamy a počuli svedectvá o katastrofe v južnej Ázii, tak po prvom príchode vlny tsunami sa obnažilo morské dno do značnej vzdialenosti a potom nasledovala ďalšia mohutné vlna. Niečo podobné malo postihnúť egyptské vojsko pri Červenom mori, keď prenasledovalo utekajúcich Židov. Podľa môjho názoru to môže byť spomienka na vlnu tsunami, ktorá postihla Egypt, iba biblický autor dej situoval inam, podobne ako to bol urobil Platón. Profesor Galanopoulos preskúmal historické záznamy o vlnách tsunami, ktoré postihli grécke pobrežie od roku 600 p. n. l. do roku 1958. V tomto období región zasiahlo 41 vĺn tsunami, ktoré spôsobilo zemetrasenie, 16 z nich bolo pustošivých. V tomto období región zasiahlo 613 zemetrasení, takže pustošivé vlny tsunami tu nie sú také časté ako napríklad v oblasti Tichého oceánu. Vývoj minojskej civilizácie Objaviteľom minojskej civilizácie je britský archeológ Arthur Evans, ktorému sa počas vykopávok na Kréte v prvej polovici 20. storočia podarilo objaviť nesmierne poklady minojskej civilizácie. Všetci asi poznáme aspoň obrazy z palácov v meste Knóssos či slávne vázy s motívmi morských živočíchov (napríklad chobotníc). Dodnes nie je jasné, aká je etnická príslušnosť tvorcov tejto kultúry. Používali zvláštne hieroglyfické písmo. Mne osobne sa zdá, že sa ponáša na hieroglyfy obyvateľov Veľkonočného ostrova, takže ide asi iba o náhodnú podobnosť. Základom moci Minojcov bolo mohutné loďstvo, to však bolo zničené počas spomínanej katastrofy. Archeologické nálezy však ukazujú, že istú dobu po katastrofe sa civilizácia na Kréte a v oblastiach pod jej vplyvom obnovila. Lenže jej nositeľmi už boli starovekí Gréci. Popri dodnes nerozlúštených hieroglyfoch existuje ich neskorší typ, kde zreteľne ide o najstaršiu podobu starogréckeho jazyka. S katastrofou, ktorá zničila minojskú kultúru, sú spojené ďalšie hypotézy. Podľa nich sopka na Thére mala vyvrhnúť do atmosféry také množstvo popola, že na istú dobu poklesla na našej planéte natoľko teplota, že nastalo obdobie, keď počas leta nedozrela dostatočne veľká úroda. O podobnej katastrofe, ktorá zasiahla aj staroveký Egypt, hovorí i Biblia (ide o príbehy Jozefa a Mojžiša). Hoci toto tvrdenie považujem za pravdepodobné, ešte stále chýbajú definitívne dôkazy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama