Ohňostroj vo Washingtone, beznádej vo svete
Inaugurácia nie je správnym opisom týchto pompéznych osláv. „Korunovácia“ by bola lepším. Washington skončil v ten deň s deviatimi oficiálnymi bálmi. George Bush dokázal navštíviť tri z nich. Kontrast medzi týmto neobmedzeným triumfalizmom a reálnym svetom je veľký ako sám americký kontinent. Jeden jeho viditeľný aspekt predstavovali demonštranti na uliciach, protestujúci tak proti extravagantnému míňaniu peňazí administratívou, ktorá vedia svoj vlastný džihád voči programom boja proti chudobe s tvrdením, že federálny rozpočet si sociálny blahobyt nemôže dovoliť. Bush dal v deň inaugurácie znižovaniu sociálnych nákladov dokonca novú podobu, keď ho nazval rozvojom spoločnosti vlastníctva. Tisícky bohatých donorov pre kampane na znovuzvolenie prezidenta jeho koncept spoločnosti vlastníctva zbožňujú. Daruje im totiž ďalšie zníženia daní, ktoré zaplatia chudobní znížením sociálnych výdavkov. Potom je tu ostrý kontrast medzi sebavedomým obrazom osláv a krehkým politickým víťazstvom, ktoré oslavujú. Bush bol zvolený najtesnejším výsledkom v storočnej histórii prezidentov, ktorí získali druhé volebné obdobie. Jeho úroveň popularity bola najnižšia, akú kedy nejaký prezident v deň inaugurácie mal. No počas banketov, bálov a večierkov sa neobjavil ani len znak pokory, ktorá je nevyhnutným začiatkom liečenia hlbokých politických rozdielov v národe. Odkaz týchto osláv ani nemohol byť jasnejší. Získal ďalšie štyri roky a užije si ich, zatiaľ čo druhá strana prehrala a bude sa s tým musieť vyrovnať. A najväčší je kontrast medzi spokojnosťou administratívy s volebným víťazstvom a katastrofálnym vojenským zlyhaním dobrodružstva v Iraku. Odkedy bol George Bush opätovne zvolený, v Iraku bolo zabitých ďalších 200 vojakov. Každý deň znamená nových 70 útokov na okupačné jednotky, územie ovládané povstalcami sa zväčšuje a územie, ktoré dokážu okupanti bezpečne kontrolovať, zmenšuje. Vysokopostavený kurdský líder minulý týždeň priznal, hoci okupáciu podporuje, že pre mnohých občanov „existuje iracká vláda len v televízii“. Stav bezprávia obkolesujúci pripravované iracké voľby dáva úplne nový význam konceptu „tajných volieb“ – väčšina kandidátov musí ostať tajných, inak sú zavraždení, volebné miestnosti musia byť utajené, inak budú vyhodené povstalcami do vzduchu týždeň pred dňom volieb. Irak bol „vlajkovou loďou“ projektov Bushovej administratívy a stal sa jej najväčšou pohromou. Lesk inaugurácie nemôže zakryť brutálnu pravdu, že nevedia, ako premeniť okupáciu na úspech ani ako ju skončiť bez toho, aby po sebe nezanechali ešte horšiu situáciu, než do akej prišli. A vďaka neotrasiteľnej lojalite britského premiéra (a nielen jeho) sú aj britskí vojaci (a nielen britskí) chytení v Basre, zahanbení nedávno zverejnenými fotkami zneužívania väzňov a závislí od akejkoľvek zmeny stratégie rozhodnutím prijatým vo Washingtone, administratívou, ktorá opakovane ignoruje britské rady (jej prvým monumentálnym omylom, s ktorým Briti nesúhlasili, bolo rozpustenie irackej armády). Úspešné hľadanie novej stratégie sa môže začať len priznaním, že doterajšia stratégia kompletne zlyhala. No nová Bushova administratíva je plná ľudí popierajúcich zlú situáciu okupačných jednotiek v Iraku. Počas niekoľkých mesiacov po voľbách povýšil Bush presne tých ľudí, ktorí tvrdili, že obsadenie Iraku je dobrým nápadom, a uvoľnil každého, kto sa opovážil obávať sa následkov. Tak Condoleezza Riceová, autorka tvrdenia, že Saddám je schopný vytvoriť „hubovitý oblak“, nahradila Colina Powella, ktorý prezidenta varoval, že ak Irak rozbije, bude ho musieť zasa poskladať späť. Tí, čo pripravovali inauguračnú reč, sa pravdepodobne múdro rozhodli vymazať všetky zmienky o Iraku. Objavil sa tam Sinaj a Chrámová hora, čo dodalo biblickú príchuť, no hlavný bod všetkých súčasných konfliktov v regióne nezískal ani zmienku. Jedinou známkou v prejave, že krajina by mohla byť vo vojne, bolo opakujúce spomínanie obetí a služby amerických jednotiek. Čo je pikantné, pri tomto bode sa televízne kamery otočili na Dicka Cheneyho vyzerajúceho úplne spokojne, čím informovanému divákovi jemne pripomenuli paradox prezidenta a viceprezidenta ďakujúceho americkým vojakom za to, že v Iraku čelia nebezpečenstvám, ktorým sa obaja štátnici pred rokmi v prípade Vietnamu starostlivo vyhli. Nie že by bol Irak ako jediný vynechaný zo scenára. V prejave vlastne neboli žiadne špecifické zmienky o ničom. Namiesto toho nám ponúkli prúd všeobecností nekomplikovaných tvrdými problémami či realistickými riešeniami. Sloboda a nezávislosť sú univerzálnymi hodnotami. Otcovia – zakladatelia americkej ústavy, nech sú akokoľvek obdivuhodní, však nemajú na tieto koncepty patentové právo. Sú zakorenené aj v základoch samostatnej tradície európskej sociálnej demokracie a Georgovi Bushovi nesmieme dovoliť, aby ich sprivatizoval a použil ako ideologické rúško jeho nového imperializmu. Nesmieme akceptovať ani implicitné tvrdenie Bushovej silovej zahraničnej politiky, že slobodu možno darovať z výšky jedenástich kilometrov cez dvierka vypúšťajúce bomby. Jedna z mála pasáží prejavu, pri ktorých Bush vyzeral ako niekto, kto je zaujatý vlastným textom, nielen recituje formálny prejav, bola jeho chvála deklarácii nezávislosti a zvuku zvona slobody. No to boli oslavy nezávislosti od zahraničnej dominancie (bez toho, aby sme to príliš rozoberali – nezávislosti od Britov). Musí pochopiť, že iné národy si rovnako cenia slobodu od zahraničnej intervencie vrátane dominancie Amerikou. Prezident a jeho poradcovia pripravujúci prejavy ešte budú musieť zmierniť napätie medzi ich rétorikou slobody, ktorá je univerzálne populárna, a praxou zvyšovania (a používania) americkej palebnej sily, ktorá je v rovnakej miere nenávidená. To vysvetľuje, prečo v ten istý deň, keď prezident hovoril o svojej misii s cieľom priniesť slobodu celému svetu, prieskum ukázal, že väčšina jeho obyvateľov verí, že v skutočnosti urobí svet nebezpečnejším. Prvým náznakom toho, či majú vo svojich obavách pravdu, bude rozhodnutie Bushovej administratívy, či bude svoje nezhody s Iránom riešiť prostredníctvom ministerstva zahraničných vecí, alebo vojenského letectva. Článok bol uverejnený v týždenníku Guardian, www.guardian.co.uk
