Boj pre veľké firmy
Európsku úniu a Spojené štáty nerozdeľujú len názory na politické otázky, ako je Kjótsky protokol či Medzinárodný trestný tribunál, ale aj mnoho obchodných sporov. Ich charakter hovorí aj niečo o postavení oboch partnerov v svetovom systéme, o spoločných a rozdielnych záujmoch. Na jeseň minulého roka sa medzi dvoma najväčšími hráčmi medzinárodného obchodu rozhorel spor kvôli vládnym subvenciám pre letecké spoločnosti Airbus (EÚ) a Boeing (USA). Americká firma Boeing bola dlhý čas najväčším výrobcom veľkých civilných lietadiel (nad sto miest). Americká vláda jej poskytovala podporu prostredníctvom vládnych zákaziek pre NASA či Pentagón, podpory výskumu či daňových zvýhodnení. Európa úspešnejšia, než USA Od konca druhej svetovej vojny prebiehal v západnej Európe intenzívne proces koncentrácie leteckého priemyslu. Z rôznych vojensko-politických a ekonomických dôvodov sa krajiny EÚ rozhodli vytvoriť projekt Airbus ako partnerstvo dvoch agentúr – EADS (European Aeronautic Defence and Space Company, združujúca španielske, francúzske a nemecké firmy) a BAE Systems (British Aerospace Systems). V roku 1992 podpísali Spojené štáty a Európske spoločenstvá dohodu o veľkosti subvencií, ktoré môžu byť civilným výrobcom lietadiel poskytované. Obe firmy, rovnako ako USA a EÚ, z nej dokázali dobre profitovať. Problém sa však ukázal v tom, že Airbus dokázal profitovať efektívnejšie – v roku 2003 získal na trhu väčší podiel než jeho rival Boeing a postavenie lídra si zatiaľ udržiava. No skutočná kríza nastala až v roku 2004. Blížiace sa prezidentské voľby urobili zo zlej ekonomickej situácie USA politicky výbušnú otázku. Začiatkom roka začal Boeing intenzívne kritizovať pomoc, ktorú jeho európsky konkurent dostáva z verejných zdrojov, a tým tlačiť na americkú vládu. Problému sa chytili aj demokrati a zaradili ho medzi argumenty potvrdzujúce, že Bushova administratíva nepresadzuje dostatočne americké obchodné záujmy. Kapitalizmus – vládna pomoc veľkým Biely dom tlačil na Brusel, aby sa zmluva z roku 1992 zmenila, Európska komisia to však odmietala. Spojené štáty nakoniec 6. októbra dohodu jednostranne vypovedali a pred Svetovou obchodnou organizáciou predložili sťažnosť na EÚ pre nelegálne subvencie. Vtedajší komisár pre obchod Pascal Lamy odpovedal rovnako a zažaloval Washington pre subvencie Boeingu. Pravdou je, že obe firmy dostávajú výraznú vládnu pomoc. Letecký priemysel je typickým príkladom sektora, v ktorom teória klasickej ekonómie stojaca na idei voľného trhu neplatí. Vzťahy medzi firmami a vládami lepšie vysvetľuje teória svetového systému (Braudel alebo Wallerstein) – „voľný trh“ a „kapitalizmus“ tvoria dva samostatné systémy ekonomického života. Zatiaľ čo v systéme voľného trhu, do ktorého patria (zväčša) malé a stredné firmy a individuálni spotrebitelia, teoreticky existuje voľná súťaž, „kapitalistický systém“, ktorý tvoria veľké firmy vyrábajúce hlavne pre vládu, resp. patriace do takzvaných „strategických sektorov“, funguje na základe oligopolistických pravidiel a úzkeho prepojenia medzi verejnými inštitúciami a ekonomickými aktérmi. Firmy využívajú štátnu pomoc na posilnenie svojho postavenia na trhu: na domácom trhu majú monopolné postavenie, na medzinárodnom bojujú o postavenie s podobnými spoločnosťami z iných štátov. Pre štát zas znamenajú kontrolu nad strategickou výrobou (v tomto prípade vojenská letecká a vesmírna technika) a ekonomický vplyv na medzinárodnej úrovni. Spoločný tlak na slabších V prvej polovici januára tohto roku sa objavila správa, že Európska únia a Spojené štáty našli spoločné princípy budúcej dohody, ktorou spor Boeing – Airbus uzavrú. Jedným z pravdepodobných dôvodov bola obava, že by ich vzájomné obchodné spory mohli skomplikovať dosiahnutie úspešného výsledku rokovaní vo WTO, ktorých pokračovanie sa blíži. A v nich má Washington a Brusel viac spoločných než rozdielnych záujmov. Po krachu v Cancúne chcú opäť prinútiť krajiny tretieho sveta, aby ďalej liberalizovali svoje trhy, rokovali o medzinárodnej dohode o investíciách, ktorá by vládam zobrala väčšinu možností regulovať zahraničných investorov. Prirodzene, väčšina zahraničných investorov sú nadnárodné spoločnosti so sídlom v USA, EÚ. USA a EÚ tiež chcú, aby rozvojové krajiny zahraničným investorom otvorili aj sektor služieb. Príklad Iraku pritom ukazuje, kam až môže privatizácia sociálnych služieb zájsť. Samozrejme, súčasne si chce EÚ i USA udržať subvencie a ochranárske opatrenia chrániace ich poľnohospodárstvo, čo je takmer jediná oblasť, v ktorej dokážu krajiny tretieho sveta konkurovať na trhoch bohatých krajín. Strach z konkurencie Aj keď pod tlakom takého množstva spoločných záujmov ustúpil spor Boeing – Airbus do úzadia, partnerstvo medzi vládami to nijako nezasiahlo. Po prvé, dá sa očakávať, že nanovo vyrokovaná dohoda medzi USA a EÚ nechá priestor na nepriamu podporu, napríklad vývoja vojenských lietadiel či vesmírnej techniky. Okrem toho si treba všimnúť aj štvrtý bod „dohody o budúcej dohode“, ktorý okrem iného hovorí: „Obe strany budú následne spolupracovať pri rozširovaní dohody aj na iné krajiny s civilným letectvom.“ Jeho cieľ je jasný: Spojené štáty a Európska únia si vybudovali letecké firmy, ktoré sú lídrami na globálnom trhu. V záujme toho, aby ich vzájomný spor negatívne neovplyvňoval dosahovanie spoločných záujmov v iných oblastiach, rozhodli sa obmedziť verejné subvencie týmto firmám, súčasne sa však usilujú zabezpečiť, aby iná krajina či zoskupenie krajín nenasledovali ich kroky a so štátnou podporou si nevybudovali rovnako silný letecký priemysel. Teoreticky sa budú iné krajiny rozhodovať o pristúpení k zmluve o obmedzení subvencií pre civilné letectvo dobrovoľne. V praxi je však jasné, že EÚ a USA ako dvaja najväčší svetoví ekonomickí aktéri budú mať dosť prostriedkov na to, aby kohokoľvek k pristúpeniu k dohode prinútili.
