Má Afrika budúcnosť?

Humanitárna a rozvojová pomoc v Etiópii Richard Dowden, britský novinár a riaditeľ Royal African Society V roku 1984 prišiel novinár Michael Buerk do Etiópie a našiel krajinu sužovanú suchom a hladomorom. Milióny ľudí mali umrieť, pretože ich pôda ich nedokázala uživiť. Jeho reportáž stála na začiatku dovtedy najväčšej humanitárnej misie a po vianočnej platni Boba Geldofa a megakoncerte hviezd popkultúry začali do krajiny plynúť tony pomoci. V roku 2004 sa Michael Buerk do Etiópie vrátil. Znova našiel sucho, hladomor a milióny umierajúcich ľudí. Na Vianoce si ľudia v šťastnejších častiach mohli kúpiť ďalšie CD Boba Geldofa – opäť hviezdy popkultúry pomáhajúce hladujúcej Etiópii. Má naša pomoc Afrike zmysel? Čo stojí za biedou afrických krajín? Ako im pomôcť k rozvoju, a nielen k prežívaniu? Určite je to cynická otázka, no má pre Etiópiu potravinová pomoc poskytovaná v krízových situáciách, ako sme videli vo filme Etiópia – Live Aid, zmysel? - V takej situácii si nekladiete otázku, či nejaká pomoc bude na niečo dobrá z dlhodobého hľadiska. Jednoducho musíte konať okamžite. Možno by bolo zaujímavejšie položiť si otázku, ktorú si kladie Michael Buerk na konci dokumentu – či ľudí, ku ktorým smeruje pomoc, chceme len udržať nažive alebo im chceme umožniť život, ktorý by stálo za to žiť. Film na túto otázku odpovedá pesimisticky, ale ja osobne nesúhlasím s týmto záverom. Ak ste v Afrike, tak necítite beznádej, pretože Afričania sú ľudia, ktorí majú v sebe veľa nádeje. Často opakujem, že viac beznádeje je v Londýne než v Afrike. Prečo teda do Afriky prichádza pomoc, ktorá Afričanom pomáha prežívať zo dňa na deň, ale neprichádza taká forma pomoci, ktorá by im umožnila prežiť vlastnými silami? - Investovať do rozvoja na vysočinách, na ktorých mnoho ľudí žije, by bolo veľmi ťažké kvôli podnebiu. Ani politika ich vlastnej vlády nie je nápomocná. Stále tam funguje tradičný systém, kde pôdu vlastní štát a ľudia, ktorí na nej pracujú, ju nemôžu predať. Zdôvodnenie je také, že ak by prišli ťažké časy, ľudia by pôdu predali, presťahovali sa do mesta a tam by boli závislí od štátnej pomoci. Takto sú sebestační, keď je dobré počasie, dokážu sa uživiť. Okrem hladomoru v roku 1984 bolo v Etiópii ešte mnoho iných, podobných, o ktorých sme nevedeli. Ľudia zomierali, Západ o tom nevedel, nebolo to v televízii. V Etiópii nie sú veľké zdroje na samostatný rozvoj, je tam nízka úroveň vzdelania a málo rozvinutý priemysel. Veľa prostriedkov odčerpala občianska vojna a v súčasnosti nie je veľká nádej, že by sa v najbližšej dobe investovalo do rozvoja. Ako v afrických štátoch ovplyvnili sociálno-ekonomickú situáciu vnútorné a vonkajšie faktory, teda vláda, medzinárodné organizácie, tradičné prostredie? - Toto je možno najťažšia otázka. Etiópia a mnohé iné africké krajiny sú veľmi konzervatívne. Je to zrejme aj preto, že život v Afrike je tvrdý a náročný. Inštinkt prežitia prevláda a je v rozpore s inštinktom rozvoja, pretože ak sa chcete dlhodobo rozvíjať, musíte sa pozerať na veci s nadhľadom a riskovať. Afrika je osídlená dlhšie ako ktorákoľvek iná časť sveta a život jej obyvateľov je zameraný na prežitie. Etiópia má málo nerastného bohatstva a jej hlavným vývozným artiklom bola tradične káva. Ceny kávy v posledných rokoch išli rapídne smerom dole. Je to aj výsledok toho, že Svetová banka sa rozhodla podporiť pestovanie kávy vo Vietname. Pestovanie tam ide tak dobre, že to znížilo ceny, a tým zničilo etiópsku produkciu. Takže ja by som povedal, že zlá situácia je súhrou vonkajších aj vnútorných faktorov. Môžem položiť otázku ja vám? Bob Geldof hovoril o Spoločnej poľnohospodárskej politike EÚ, ktorá poskytuje európskym poľnohospodárom dotácie dva doláre na deň na jednu kravu. Dotácie v EÚ tak udržujú nízke ceny a africké produkty nie sú schopné konkurovať na svetovom trhu. Myslíte si, že je to v poriadku? Máme nejaké možnosti, ako to zmeniť? - Bob Geldof presvedčil Tonyho Blaira, aby sa vytvorila Komisia pre Afriku. Bola založená v máji 2004 a správu o svojej činnosti by mala podať v marci 2005. Jej úlohou je skúmať, prečo je Afrika jediný kontinent, ktorý je stále chudobnejší v porovnaní s vývojom vo svete, a čo sa dá s týmto faktom robiť. Myslím si, že jedným z odporúčaní komisie bude práve zrušenie poľnohospodárskych dotácií. Ďalšou veľmi problematickou oblasťou sú peniaze, ktoré idú na pomoc, no ktoré sa kdesi strácajú kvôli obrovskej korupcii. Banky často nemonitorujú, kam tieto peniaze idú. Problematickou oblasťou je i predaj zbraní. Obchody sa často uzatvárajú v Anglicku v Londýne a zbrane potom putujú do rúk podvodníkom a banditom. Myslím si, že ďalším z hlavných odporúčaní komisie by mohol byť prechod na dlhodobú rozvojovú pomoc. Tieto odporúčania sa predložia G8 budúci rok v júli. Možno toto je cesta, ako začať plniť sľuby, ktoré sa dali už mnohokrát, no nikdy sa nenaplnili. Tvrdí sa, že Etiópia vyviezla väčší objem potravín na kŕmenie dobytka v EÚ, ako vynaložila na potravinovú pomoc vlastným ľuďom v Etiópii. Je to pravda? - Nie som si tým istý. Je pravdou, že Etiópia vyváža obilie, ale nie je to obilie, ktoré by sa používalo na prípravu stravy. Neviem, či sa toto udialo v roku 1984, ale k podobnej situácii došlo v Sudáne o rok neskôr. Stáva sa, že africké štáty vyvážajú obilie, aj keď ich vlastní obyvatelia hladujú. Najlepší spôsob je nedovážať do afrických krajín jedlo, ale dať peniaze, za ktoré sa kúpi jedlo priamo na mieste, čím sa neničí, ale, naopak, povzbudzuje miestne poľnohospodárstvo. Napríklad Američania nástoja na tom, aby sa ich produkty dovážali pod ich značkou. Etiópska vláda nemá snahu industrializovať krajinu. Do akej miery je možné pomôcť vláde, aby začala s industrializáciou, ak sa to vôbec dá? Nie je problémom korupcia? - Myslím, že v Etiópii nie je veľká korupcia. Videli sme premiéra krajiny, ktorý obvinil dvoch svojich spolupracovníkov z korupcie, tí museli opustiť vládu a skončili vo väzení. Dá sa povedať, že etiópska vláda je relatívne čistá a problém s industrializáciou pochádza už z koloniálnych čias, keď sa všetok priemysel vybudoval len v severnej oblasti, dnešnej Eritrei. V rokoch 1992 – 1993 sa Eritrea oddelila a Etiópia v podstate prišla o celý priemysel. Industrializácia ako taká je problémom v celej Afrike. Vieme, že v Číne a v Ázii sa za veľmi lacné peniaze vyrábajú produkty, ktoré sa predtým vyrábali v Európe, a v súčasnosti by bolo pre Afriku veľmi ťažké vstúpiť na tento trh a konkurovať ešte nižšími cenami. Sú africké vlády otvorené poradenstvu ako industrializovať krajinu? - Africkí vodcovia sú takí ako všade inde na svete. Niektorí sú dobrí, niektorí sú skorumpovaní. Občas sa nájde niekto taký skvelý ako Mandela, ktorého považujem za najväčšiu osobnosť 20. storočia. Akí sú však africkí vodcovia v porovnaní s ostatnými? Aký je napríklad rozdiel medzi Mugabem a Tonym Blairom? Myslím si, že politici robia vždy to, čo sa im prepečie, takže potrebujú silné inštitúcie, ktoré by ohraničili ich právomoci, inak sa správajú diktátorsky. Hovorí sa, že moc korumpuje, a absolútna moc korumpuje absolútne – a to je práve problém Afriky. Za kolonializmu v Afrike neboli vybudované kontrolné mechanizmy a ľudia neboli zvyknutí, že môžu kontrolovať moc a mať väčší vplyv na svoj život. Vzniklo tak prostredie, ktoré praje diktátorom. Často sa stáva, že politici začínajú s dobrými úmyslami a pomerne dobrou politikou, no neskôr pokračujú v tyranii a silnej diktatúre ako v prípade Mugabeho. Aká je budúcnosť Afriky, keďže sa zdá, že nie je ani v poľnohospodárstve, ale ani v industrializácii? - Myslím si, že budúcnosť Afriky musí byť v poľnohospodárstve. Krajiny, ako Etiópia, Keňa alebo Uganda, môžu síce vyvážať kávové bôby, ale nemôžu vyvážať kávu ako hotový produkt. Podobne je to aj s inými plodinami, napríklad s bavlnou, keďže tu do súťaže zasahuje USA, kde je jej produkcia dotovaná. To je to, čo by sme mali zmeniť. Zrušiť clá a tarify na poľnohospodárske produkty z Afriky. Keď sa pýtate na budúcnosť Afriky, je to možno zle položená otázka, pretože Afrika nie je ucelený zjednotený región, ako napríklad EÚ. Afrika je veľmi rozmanitá. Je rozmanitejšia než EÚ. Vezmime si len prípad Konga, kde sú obrovské územia veľmi úrodnej pôdy. Myslím si, že Afrika má potenciál nakŕmiť celý svet, keby na to mala správne podmienky. Kde vidíte silu médií? A ako sa dá vytvárať tlak na médiá, na ľudí či vlády, aby začali konať? - Televízne stanice sú stále komerčnejšie a zadávatelia reklám by asi nemali záujem o reportáže z Etiópie, keď potrebujú predávať sladkú čokoládu. To bol vždy problém, nie je to nič nové. Keď som v roku 1984 pracoval pre Times, tak som dostal ponuku cestovať do Etiópie. Konzultoval som to so šéfredaktorom, no ten si myslel, že by to nebolo zaujímavé. Len čo sa dostal do Etiópie Michael Buerk a vyšli jeho reportáže, tak si uvedomili, že to bola chyba, pretože šlo o veľký príbeh. Vždy existoval sklon k ľahostajnosti. Nebude problém uživiť Afriku, ak sa pri dobrej výžive začne rodiť veľa detí? - Myslím si, že každý Afričan chce mať veľa detí. Je to istá forma bohatstva, pretože deti sa o vás v starobe môžu postarať. To isté môžeme povedať aj o našich rodičoch, prarodičoch alebo praprarodičoch, pretože aj oni chceli mať veľké rodiny. Dnes je situácia iná a deti sú „drahé“. Neviem, prečo by to malo byť v Afrike inak. Ak sa dostaneme na istú úroveň bohatstva, potom ľuďom bude stačiť jedno či dve deti. Takýto postoj sa už objavuje v strednej triede aj v Afrike. Bola spomenutá Svetová banka a Medzinárodný menový fond. Myslíte si, že pomohli Etiópii? - Pracoval som pre jeden ekonomický časopis, hoci nie som ekonóm. Svetová banka má tendenciu držať sa módnych ekonomických teórií a prijímať zlé alternatívne návrhy. Nezvládala dokonca ani dlhodobé záväzky voči Afrike. Je to aj tým, že zamestnanci postupujú v kariére veľmi rýchlo. V prípade Afriky sa stávalo, že ak zodpovedný pracovník chcel postúpiť na kariérnom rebríčku, musel poskytnúť nejakú pôžičku. Potom už nikto nekontroloval, či sa z pôžičky financoval dobrý alebo zlý projekt. Tento človek postúpil, presunul sa z Afriky do Číny a nikto už za projekt nebol zodpovedný. Takže toto bol jeden z problémov pri realizácii projektov Svetovej banky. Čo sa týka Medzinárodného menového fondu, v 80-tych rokoch presadzoval teóriu, že najhoršia vec na svete je inflácia. Inflácia bola nepriateľom ľudstva, a preto nedovolili investovať do projektov, ako sú zdravotníctvo a školstvo. Nepovažovalo sa to za správnu investíciu. Aj keď niektoré krajiny dostali ponuku na pomoc, Medzinárodný menový fond tieto peniaze zastavil, aby tým nezvýšil infláciu. Fungovalo to aj v úplne absurdných situáciách, keď peniaze, ktoré mali ísť na boj proti AIDS a na nákup liekov proti AIDS, nemohli byť prijaté. Medzinárodný menový fond ich zakázal poslať. K inflácii napriek tomu došlo. Ďalším príkladom je Senegal. Senegal bol prinútený sprivatizovať Radu pre predaj bavlny, ktorú napokon odkúpil štátom vlastnený francúzsky podnik. Medzinárodný menový fond nemohol dohnať Francúzsko do nejakej nevýhodnej pozície, tak do nej dohnal Senegal. Boli to zlé rozhodnutia, a preto tieto programy nefungovali. Ako fungovalo poľnohospodárstvo v období, keď bola Etiópia anglickou a talianskou kolóniou? - V tých časoch bolo v Etiópii menej ľudí, no tiež sa vracali obdobia sucha, ktoré končili hladomormi. Ja vidím dva rozdiely medzi situáciou predtým a teraz. Jedným je opakujúce sa obdobie sucha a potravinová pomoc, ktorá je vždy len posledným riešením. Ak sa v minulosti opakovalo obdobie sucha, používali sa tradičné riešenia. Napríklad človek, ktorého zastihla neúroda, išiel pracovať pre niekoho iného alebo poslal pracovať svoje dieťa, predal svoj nábytok, prípadne dobytok, alebo aj strechu nad hlavou. Tieto tradičné riešenia sa s rastúcou chudobou vytrácajú. V roku 1974 nastúpil v Etiópii sovietsky štýl vládnutia a vstúpil do toho i ďalší faktor, násilné premiestňovanie obyvateľstva. To potom vyvolalo odpor a vojnu medzi Etiópiou a Eritreou. To je faktor, ktorý Michael Buerk nespomenul vo svojom filme. Nechcel, aby si ľudia povedali, že ide o klasickú historku, keď sa Afričania medzi sebou bijú, že tomu aj tak nikto nerozumie a nikoho to už nedojme. Tento vojnový konflikt bol však poslednou kvapkou, ktorá vyvolala v roku 1984 hroznú krízu. Prebudí sa v svetovej verejnosti citlivosť voči týmto nespravodlivostiam? Podarí sa zmeniť svetovú ekonomiku zo ziskovej na solidárnu? - Vytvorená Komisia pre Afriku má niektoré dobré nápady. To, k čomu sa ja staviam veľmi skepticky, je misionársky zápal. Nazývam to zachraňovaním Afriky pred samotnými Afričanmi. Tento postoj prevládal v minulosti a viedlo to ku katastrofe. Nemôžeme problémy vyriešiť za Afričanov, je to na nich. Dostávame sa tak k otázke kompetentnosti afrických lídrov, ktorí majú väčšie problémy ako kedykoľvek predtým, a to najmä kvôli HIV a AIDS. Mám však pocit, že sa učia, sú realistickejší a citlivejší voči problémom. Vedia a tušia, že sa budú musieť zmeniť najprv oni sami. Často sa v Afrike, a hlavne vo francúzskych kolóniách, stretávam s politikmi, ktorí čakajú na pomoc zo Západu a myslia si, že Západ by sa mal o nich postarať. Niektoré hlavy afrických štátov nazývajú francúzskeho prezidenta „papa“. Takýto postoj sa dá nájsť aj v bývalých britských kolóniách. Treba si uvedomiť, že Afrike môžeme pomôcť, ale nie ju zachrániť. Musíme s nimi zaobchádzať ako so seberovnými a vnímať aj ich históriu. Pretože ak sú chudobní a slabí, neznamená to, že sú hlúpi. Majú svoju vlastnú kultúru a ak ju budeme ignorovať, tak sa dostaneme do problémov. Afrika je plná projektov, ktoré skrachovali na tomto kontraproduktívnom nebezpečnom postoji. Možno ten poškodil Afriku viac ako čokoľvek iné. Zmena si vyžaduje zmenu mentality Afričanov i ostatného sveta a taktiež dlhodobé plánovanie. Nie je medzinárodná pomoc organizácií podobná kolonizácii v minulosti – prísť, využiť a odísť? Ako by vyzerala Afrika, ak by nebola kolonizovaná? - Kolonizácia začala niekedy v 90-tych rokoch 19. storočia a jej začiatok bol veľmi brutálny. Okrem južnej Afriky, niekoľkých krajín v západnej Afrike, pôdy v Keni a Zimbawbe a nerastov v Kongu tam vlastne nebolo čo zobrať. To, čo sa dalo vziať, sa zobralo a pokračovali v tom aj africkí vodcovia po získaní nezávislosti. Často sa porovnáva kolonizácia Afriky a Indie. Hovorí sa, že Angličania ostali v Afrike prikrátko, no stihli vyťažiť a zničiť starý systém. Nezaviedli namiesto neho nový tak, ako to urobili v Indii. Najväčšia strata pre Afriku z tohto obdobia bola strata sebadôvery a mnohokrát nekriticky imitovaný západný štýl. Rwanda – desať rokov po krvavej genocíde S Richardom Dowdenom sme diskutovali na festivale Jeden svet, ktorý zorganizovalo občianske združenie Človek v ohrození. Okrem problematiky Etiópe bola druhá diskusia venovaná ďalšej ťažko skúšanej africkej krajine - Rwande. Na začiatku 90. rokov 20. storočia venoval Rwande pozornosť málokto. No v roku 1944 sa tam odohrala krvavá genocída a svet sa len nečinne pozeral. Dnes žijú Tutsiovia a Hutuovia opäť v jednom štáte, ktorý chce byť demokratickým. Ako dlho vydrží mier? A prečo sa vlastne pred desiatimi rokmi genocída začala? Genocída, ktorá sa pred desiatimi rokmi odohrala v Rwande, bola veľkou tragédiou kvôli počtu obetí a aj brutálnemu spôsobu, ktorým prebehla. Prečo pred desiatimi rokmi začala jedna komunita vyvražďovať druhú? - Vzťah medzi dvoma komunitami v Rwande je pomerne komplikovaný. Tutsiovia a Hutuovia nie sú dve odlišné etniká, je to jedno etnikum hovoriace tým istým jazykom s rovnakou kultúrou. Pred príchodom kresťanstva dokonca vyznávali toho istého pohanského boha. Problém, o ktorý ide, je do určitej miery problémom rasovým. Komunita Tutsiov zaoberajúca sa najmä pastierstvom prišla neskôr a usídľovala sa v priestoroch, ktoré obývali Hutuovia. Králi pochádzajúci z kmeňa Tutsiov sa tradične snažili udržať medzi oboma komunitami rovnováhu. Rwanda je hornatá krajina, kopce sú vysoké viac ako tisíc metrov a väčšina dedín je postavená vo vrcholkoch týchto hôr. V každej dedine tradične fungovali traja náčelníci, z toho jeden mal na starosti vzťahy v komunite, ako napríklad manželstvá, ďalší sa staral o využívanie a rozvoj krajiny a tretí o obchod. Niekedy bol náčelník z kmeňa Hutuov, inokedy z kmeňa Tutsiov. Kolonizátori si spočiatku po príchode nemysleli, že by mohli nastať v spoločnosti nejaké komplikácie. Keď po Nemcoch po prvej svetovej vojne pripadla krajina Belgičanom, tí začali v Tutsioch vidieť nadradenú rasu, odlišujúcu sa od Hutuov vyšším vzrastom a európskejšími črtami. To sa okrem Rwandy udialo aj v susednom Burundi. Iba Tutsiom bolo dovolené vzdelávať sa a manželstvá medzi týmito dvoma etnikami boli kolonizátormi zakázané. Ku koncu koloniálnej vlády si kolonizátori začali uvedomovať, že podporovali skupinu Tutsiov, ktorých bolo v celej krajine iba 15 percent. Začali teda narýchlo podporovať aj Hutuov a ich politické strany. Keď v 60-tych rokoch Rwanda získala nezávislosť, dostali sa k moci Hutuovia a začali Tutsiov zabíjať a vyháňať z krajiny. Väčšina z nich utiekla do susedného Konga alebo Ugandy. Toto vraždenie a vyháňanie bolo prezentované ako spoločenská alebo sociálna revolúcia, keď pracujúca trieda zvrhla buržoáziu, ale v skutočnosti išlo o rasový boj a prvú genocídu v Rwande. Až do roku 1991 vládli v Rwande Hutuovia. V krajine žil len malý počet Tutsiov, ktorí genocídu prežili. Všeobecne boli vnímaní ako votrelci, nemali prístup ku vzdelaniu a ťažko dostali zamestnanie. Zo strany vlády podporovanej Belgickom aj Francúzskom bola proti nim vedená veľmi silná propaganda. Tutsijskí utečenci v Kongu boli aj obyvateľmi druhej kategórie, nemali nárok na občianstvo a boli prenasledovaní. V Ugande žili tutsijskí utečenci v táboroch a živili sa pasením dobytka miestnych ľudí. V Ugande v tom čase vzniklo vzbúrenecké hnutie, ktoré viedol terajší prezident. Väčšina jeho bojovníkov bola naverbovaná práve z tutsijských utečencov. Práve oni pomohli v roku 1985 dnešnému prezidentovi vyhrať vojnu a zhodiť dovtedajšiu vládu. Za odmenu žiadali prideliť pôdu. Po troch rokoch ich však definitívne odmietol. Jedného dňa v roku 1991 tak tutsijskí generáli, ktorí mali prístup k zbrojným skladom, naložili autá zbraňami a zamierili do Rwandy, aby svoju krajinu oslobodili od vlády Hutuov. Toto povstanie viedli dvaja generáli, z ktorých jeden zomrel a druhý sa napokon stal prezidentom. V Rwande narazili na obyvateľstvo, ktoré sa ich bálo a rozhodne ich nevítalo. Boje, ktoré sa rozpútali, trvali niekoľko rokov. Následné mierové rozhovory vyústili do vytvorenia vlády Národného zjednotenia 4. apríla 1994. Genocída sa začala v apríli po tom, ako bolo zostrelené lietadlo s prezidentom Juvénalom Habyarimanom vracajúcim sa do krajiny. Aký podiel na tragédii malo dedičstvo kolonializmu, ktorý narušil tradičnú fungujúcu skladbu spoločnosti? - Rwanda je krajina, kde žije jedna národnosť. Delí sa na komunitu Tutsiov, Hutuov a Pigmejov, ktorých sú asi dve percentá. Európania narušili komplikovanú štruktúru vytvorenú z kást, rás a tried, umožňujúcu veľmi citlivý systém spolunažívania. Európania ho celý eliminovali na rasový charakter. Prečo sa medzinárodné spoločenstvo len nečinne prizeralo na neľudské činy v krajine? - Pred tým, ako bolo zostrelené lietadlo s prezidentom, bola v platnosti mierová dohoda, ktorá síce nefungovala, ale existovala. V tom čase sa v krajine nachádzalo dvetisíc vojakov OSN. Akonáhle sa začalo vraždiť, zasadla Bezpečnostná rada OSN. USA a Veľká Británia sa rozhodli stiahnuť svojich vojakov z územia. Hlavným dôvodom, najmä pre USA, bola potupa, ktorú utŕžili pár rokov predtým v Somálsku. Mali pocit, že vojensky majú zasiahnuť iba vtedy, keď sú si naozaj istí úspechom. Druhým dôvodom bolo zabitie desiatich belgických parašutistov hutuovskými vojakmi. Kanadský generál, ktorý v tom čase velil OSN v Rwande a vyzýval na zaslanie vojenských posíl, neskôr vyhlásil, že keby mal na jar roku 1994 dostatok vojakov, neboli by mohli genocíde úplne zabrániť, ale aspoň by ju zmiernili. Ďalšou veľkou chybou bolo aj to, že všetci novinári vrátane mňa sa nachádzali v tom čase v Juhoafrickej republike, kde sledovali priebeh prvých demokratických volieb, v ktorých bol za prezidenta zvolený Nelson Mandela. Aké je teraz spolužitie týchto dvoch etník? - Na čele vlády sú dnes Tutsiovia a snažia sa raziť posolstvo, že neexistujú žiadni Tutsiovia ani Hutuovia, ale že všetci sú Rwanďania. Na nás novinárov najviac zapôsobil proces zmierenia, ktorého súčasťou boli rôzne rituály a súdne procesy na lokálnej úrovni. Dnes sa ľudia z obidvoch strán konfliktu snažia naozaj žiť spolu. Ja však nie som presvedčený, že sa za desať rokov dá zmeniť mentalita ľudí, a preto stále existuje hrozba, že konflikt opäť prepukne. Aké množstvo vojakov OSN bolo v Rwande pred genocídou a po nej? - V Rwande sa momentálne nenachádzajú vojaci OSN, nachádzajú sa však v Burundi, kde je situácia trochu odlišná. Burundskí Tutsiovia nikdy neboli zbavení moci a vládli do roku 1993, keď vyhral voľby hutuovský prezident. Ten však bol zavraždený a Tutsiovia sa opäť chopili moci. V Burundi mali byť voľby, no neuskutočnili sa, a preto je tam situácia teraz veľmi vypätá. Každú chvíľu sa odohrávajú lokálne masakre. Pokračovaním genocídy bola i vojna, v ktorej Rwanda napadla Kongo. Rwanda je malá krajina a Kongo je o niečo menšie ako Francúzsko. Následkom tejto vojny zomreli tri milióny ľudí. Aké boli pravé dôvody genocídy a prečo francúzska vláda podporovala tento stav? - Väčšina Afriky má veľmi nízku hustotu zaľudnenia. V Rwande je to inak, pretože je tam kultivovaný takmer každý centimeter a je to veľmi husto zaľudnená krajina. Jeden z dôvodov bol ten, že keď Tutsiovia v roku 1991 napadli krajinu, existovali obavy, že obsadia zem pre seba. Francúzi majú veľký vplyv v Afrike a podporujú vlády, ktoré považujú za svojich spojencov alebo priateľov, a navyše sú ochotní poslať vojakov, aby ich podporili. Bývalý rwandský prezident takým bol. Keďže Tutsiovia hovorili anglicky, celá vtedajšia situácia bola prezentovaná ako pokus Angličanov vziať Rwandu Francúzom. Africká únia sa v čase konfliktu snažila prispieť k upokojeniu situácie. Myslíte si, že aktívny prístup afrických krajín k problémom v ich regióne môže byť jedným z riešení nepokojov v Afrike? - Mám na to dve odpovede. Ak sa na to pozrieme z jednej strany, je úplne v poriadku, ak zo severného pólu prídu ľudia do Afriky a budú pomáhať udržiavať mier alebo ak Afričania prídu pomáhať do Bosny. To je solidarita, akú sa snaží presadzovať OSN. Na druhej strane však nie je podľa mňa správne, že si Afričania zvykli spoliehať sa na svojich kolonizátorov, že vyriešia ich problémy za nich. Je preto veľmi pozitívne, ak si teraz uvedomili, že sa problémy musia snažiť riešiť sami. Určite však bude naďalej potrebné byť im aspoň na začiatku v ich úsilí nápomocní. Diskusie spracoval Radovan Geist