Hudba a emigrácia - II.
Spomínaní skladateľskí emigranti odchádzali z vlasti v obave z politického útlaku v čase Slovenského štátu či z dôsledkov augustovej okupácie. Nasledujúca vlna slovenských skladateľských emigrantov bola spätá najmä s deformáciami čias nastupujúcej či stabilizovanej normalizácie. Prvou emigrantkou z tejto doby bola Viera Janárčeková (nar. 1941), ktorá po absolutóriu hry na klavíri na bratislavskom konzervatóriu vyštudovala pražskú Akadémiu múzických umení a roku 1972 sa usadila v Nemecku, kde sa začala naplno venovať aj kompozičnej činnosti. Jej postupný skladateľský rast vyústil do sformovania osobitej hudobnej koncepcie, ktorá charakterizuje jej bohaté dielo, v ktorom dominuje orchestrálne (Gianozzo, Dotyk, Klamná parabola, Klavírny koncert), komorné (6 sláčikových kvartet, množstvo duet a trií) a vokálne médium (piesne pre hlas a rôzne komorné zoskupenia). Vrcholné uznanie pre ňu znamenal azda záujem Gidona Kremena, ktorý jej skladateľský portrét realizoval v rámci svojho festivalu v Lockenhause. Jej skladby sa u nás objavujú len veľmi sporadicky v rámci festivalov súčasnej hudby. Celkom zabudnuté či vygumované je u nás dielo Vladimíra Kovářa (1947 – 1997), čo je spôsobené azda tým, že v záplave hudobných pseudodisidentov s prepísanými životopismi sa zabudlo, že práve on bol tým, ktorého osobné náboženské postoje a dielo boli predmetom toho najtvrdšieho postihu. Kovář vyštudoval skladbu, dirigovanie a hru na klavíri na bratislavskom konzervatóriu a skladbu na VŠMU u Alexandra Moyzesa. Bol som na koncerte, na ktorom odznela jeho absolventská Symfónia (1973), no pre svoje náboženské presvedčenie už diplom nedostal. S jeho dielom sa spojil absolútny zákaz. Po rokoch negácie sa mu roku 1980 podarilo emigrovať do Švédska, kde vyštudoval muzikológiu na Univerzite v Göteborgu. Tu aj vyučoval hudbu 20. storočia a hudobnú teóriu. Zároveň pôsobil ako učiteľ hudby vo Vzdelávacích združeniach pracujúcich a ako dirigent viacerých amatérskych zborov. Kovář sa v tvorbe snažil spájať racionálny a intuitívny prístup ku kompozícii, uprednostňujúc komorný žáner a vokálnu lyriku. Z jeho skladieb, ktoré si získali viacero zahraničných ocenení (Cena Kráľovskej hudobnej akadémie, 1. cena v súťaži Švédskej zborovej spoločnosti vo Fínsku – 1985), neodznela na Slovensku už 32 rokov ani nota. Náš hudobný disident ostal pre nás neželaným disidentom aj po svojej predčasnej smrti. Moje hudobné štúdiá prebiehali v rokoch normalizácie. Nikdy sme nemali nijaké pomaturitné stretnutie, emigrácia spolužiakov bola taká rozsiahla, že nikto nemal silu a dosť informácií na zorganizovanie podobných akcií. Z mojej skladateľskej generácie na Slovensku dodnes pôsobí Václav Patejdl, Martin Burlas, Víťazoslav Kubička a Norbert Bodnár, svoju životnú púť so zahraničím spojili naši spolužiaci Sylvie Bodorová, Jozef Kolkovič, Vojtech Magyar, Peter Breiner a Iris Szeghy; je to teda fifty-fifty. Sylvie Bodorová (nar. 1954) s nami maturovala roku 1975 na bratislavskom konzervatóriu, v štúdiu skladby pokračovala na Janáčkovej akadémii v Brne u Ctirada Kohoutka. Neskôr sa usadila v Prahe. Absolvovala tiež skladateľské kurzy u Franca Donatoniho a u Ton de Leuuwa v Amsterdame. Pôsobila na Janáčkovej akadémii v Brne i na Univerzite v Cincinnati v USA, no zväčša je skladateľkou v slobodnom povolaní. Jej skladby si získavali veľký ohlas v súťažiach i na mnohých domácich i zahraničných pódiách. Je autorkou mnohých pôsobivých komorných (Gila Rome pre violu, La Speranza pre klarinet, violončelo a klavír, Megiddo pre klavírne trio) i orchestrálnych skladieb (Plankty pre violu a orchester, organový koncert Pontem video, Concerto dei Fiori pre husle a sláčiky, Concierto de Estio pre gitaru a sláčiky, Saturnalia), z ktorých si azda najväčšiu pozornosť získalo Terezín Ghetto Requiem pre barytón a sláčikové kvarteto, uvedené na mnohých prestížnych pódiách. Jej diela sú dialogickými kompozíciami, čerpajúcimi inšpiráciu zo zdrojov európskej historickej hudby i z exotickej etnickej hudby. Bodorová je skladateľka vysoko hodnotená kritikou i poslucháčmi. Skutočnosť, že jej skladby sa na našich pódiách nevyskytujú, dokazuje, že emigrantské embargo sme nalepili aj na tých, čo „emigrovali“ až hen k susedom – do Prahy. Jozef Kolkovič (nar. 1957) emigroval počas štúdií skladby na VŠMU u Dezidera Kardoša. Jeho skladateľstvo bolo „dvojdomé“ – zaujímala ho avantgardná rocková hudba i avantgarda vážnej hudby. Obe tieto výpovedné sféry však normalizácia tabuizovala, negovala a prenasledovala. Kolkovič hľadal priestor pre naplnenie svojich umeleckých snov, odišiel do USA, kde takmer dvadsať rokov pôsobil ako vyhľadávaný rockový hráč (basgitara, gitara, syntezátory) vo vlastných (Nimbus Obi, Lazer Maze) i cudzích skupinách. Zároveň sa venoval avantgardnej kompozícii. Návrat na domáce pódiá mu priniesol až rok 2002, keď po viac ako 25-ich rokoch po prvýkrát u nás odznela jeho skladba – Time and Distance pre sólové violončelo predniesol Ján Slávik. Odvtedy u nás odznela aj jeho Elégia pre komorný súbor, Tiene v zrkadlách pre husle a violu a výber z klavírnych Prelúdií. Skladby prijala kritika i publikum s nadšením a ostáva nádej, že sa postupne oboznámime aj s jeho ťažiskovými orchestrálnymi dielami. (Pokračovanie nabudúce.)
