Radosť z maličkostí
Divadelné družstvo Zdvih pri Divadle Andreja Bagara v Nitre už niekoľko rokov ponúka svojim divákom zaujímavé inscenácie súčasných textov svetovej dramatiky. Posledným dramaturgickým podujatím Zdvihu je očarujúca inscenácia hry Igora Bauersimu norway.today, ktorá mala premiéru v Štúdiu DAB 18. decembra 2004. Hra na smrť Švajčiarsky architekt, hudobník, scenárista, dramatik a avantgardný divadelník českého pôvodu Igor Bauersima si za námet svojho textu zvolil krátku agentúrnu správu z novín. Takýmto spôsobom nachádzali témy pre svoj umelecký odkaz mnohí významní spisovatelia svetovej literatúry, spomeňme si spomedzi mnohých na slávneho Otca Goriota od Honoré de Balzaca, alebo nedávno v Košiciach inscenovaného Roberta Zucca od Bernarda-Marie Koltésa. „24-ročný Nór a 17-ročná Rakúšanka sa zoznámili v internetovom chat-roome určenom osobám so samovražednými sklonmi a spoločne naplánovali a neskôr aj zrealizovali svoju dobrovoľnú smrť skokom zo šesťstometrového útesu nad jedným nórskym fjordom.“ Takáto strohá a smutná správa vyprovokovala hĺbavého autora k napísaniu hry o dvoch mladých ľuďoch žijúcich v citovo vyprahnutom svete, ktorý im nedokáže poskytnúť dostatočne vzrušujúce podnety pre to, aby sa „pokúsili naplno žiť“. Predstavenie sa začína v internetovom kyberpriestore. Nad scénou visia dve plastové guľaté kapsule, v ktorých si baterkami na internetové diaľnice svietia životom znechutení August (Juraj Hrčka) a Júlia (Zuzana Moravcová). Pevne rozhodnutá spáchať samovraždu, hľadá Júlia spoločníka, s ktorým by sa vydala na svoju poslednú životnú cestu a vykonala závažný čin. August na jej ponuku odpovedá kladne, pretože „si vlastne nikdy nedokázal predstaviť, že by sa ho život mohol vôbec nejako týkať“. Počas rýchleho virtuálneho dialógu mladých samovrahov sa na bielych stenách scény premietajú pravidelne zoradené farebne premenlivé otáčajúce sa kocky informačného kódu, ktoré po definitívnom „áno“ oboch nešťastníkov zmiznú do jedinej bodky ukazujúcej na kruhovú preliačinu v zadnej stene javiska. Svetelná bodka, ticho, nenaplnené očakávanie pripraví diváka na to najhoršie. Cez kruhový otvor v stene prekrytý mikroténovou fóliou vchádzajú August a Júlia do chladivej bielej priepasti. Po bielych tyčiach balansujú až na úzke mólo, ktoré znázorňuje 600 metrov vysoký útes nad fjordom. Medzi Augustom a Júliou je na prvý pohľad puto. Ako by ich spájal spoločný osud, spoločné rozhodnutie. Hoci sa nepoznajú, správajú sa k sebe dôverne, ako ktoríkoľvek dvaja mladí ľudia, keď sa rozhodnú vydať sa spolu samostatne na cestu životom, či v tomto prípade skôr na cestu zo života. Režisérke Vladislave Fekete sa podarilo zdôrazniť túto blízkosť postáv výberom protagonistov. Pri hre sa Zuzana Moravcová s Jánom Hrčkom navzájom zvláštnym spôsobom dopĺňajú, herecky sa spájajú, odovzdávajú si nálady, vytvárajú ilúziu, akoby si ich dve postavy nevymieňali iba slová, ale aj drobné časti svojich dovtedajších životov, kúsky svojich túžob, nenaplnených cieľov a sklamaných osobností. Po niekoľkých minútach vytvoria herci na scéne zdanie nerozlučiteľnej jednoty, ľudskej náklonnosti a porozumenia, ktoré je v príkrom rozpore s cieľom, pre ktorý sa stretli. Na jednej strane vôľa k smrti, na druhej strane spriaznenosť, blízkosť a krehký cit držia diváka v napätí a neskrývanom očakávaní. Kruhová preliačina uprostred steny dostáva veľmi rýchlo niekoľko významov: je to prostý otvor v skale či snežnom záveji, alebo onen bájny svetelný tunel, ktorým sa vchádza do posmrtného života, môže to však tiež byť narážka na materské lono, ktoré je symbolom nového začiatku, nového života. Objavenie pretvárky August nechce vykonať osudný krok hneď, preto presvedčí Júliu, aby sa pred tým ešte naposledy dobre vyspali. Postaví na útese horolezecký stan a za súmraku mu vyrazí dych nezvyčajný úkaz – polárna žiara. Júlia je rovnako očarená a rozrušená tým, že napriek prázdnote v jej živote existuje niečo také jednoduché, také krásne a prirodzené, čo ju dokáže hlboko rozrušiť a zasiahnuť. Polárnu žiaru znázornila režisérka videoprojekciou, podobne ako internetový kyberpriestor. Multimediálne súčasti sú v predstavení rovnocennou zložkou k ostatným, nie sú divákovi predkladané ako niečo výnimočné či novátorské. Dokresľujú dej a prirodzenosť, s akou ich režisérka používa, im dodáva veľkú vnútornú výpovednú hodnotu. Rozhovor dvoch mladých ľudí očarených prírodným úkazom, jednoduchosťou a prirodzenosťou existencie sveta ako takého sa dotkol aj oblasti intímneho zblíženia. Júlia spočiatku odmietala Augustove návrhy, ale argumentu, že keď sa chystajú zomrieť, tak nebudú žiadne následky, a je to preto vlastne jedno, nedokázala vzdorovať. Obaja mladí ľudia sa uložia na spánok v stane a divák môže sledovať ich intimitu zábermi nočnej, akoby polárnej čierno-bielej kamery, ktoré sú premietané na stenu s okrúhlou preliačinou. Náklonnosť a vzťah, ktorý bol doposiaľ medzi Augustom a Júliou iba v ich spoločnom rozhodnutí, ktoré umelecky zdôrazňovala vzájomná súhra hercov, sa stal realitou a neoddeliteľnou súčasťou života postáv. Diera v stene bola pôvodne zahalená mikroténovou fóliou, pri vstupe na scénu ju August roztrhol, aby tadiaľ mohol spolu s Júliou prejsť. Tento centrálny scénografický prvok dostal po intímnom zblížení postáv ďalší konkrétny význam. Júlia s Augustom chcú po sebe zanechať odkaz, správu, ktorá by bola dôkazom ich existencie v nevšímavom svete, ktorá by zároveň vyjadrovala ich vzťah k životu, spoločnosti, rodičom a k sebe samým. Na to má poslúžiť elektronický videozáznam. Navzájom sa striedajú pred objektívom kamery a snažia sa nahrať vopred premyslené a v duchu pripravené odkazy svetu. Nahrávka sa im nedarí, pretože sa smejú, nedokážu sa koncentrovať. Pod dojmom silného zážitku z polárnej žiary a vzájomného zblíženia sa im ich pôvodné rozhodnutia a dôvody zdajú smiešne, na svoj život začínajú nazerať inými očami. Zisťujú, že ich odkazy svetu nie sú pravdivé. Júlia si vymýšľa svoj životný príbeh, robí zo seba zhýčkané dieťa geniálnych rodičov, ktoré má plné zuby svojich úspechov a rodinného šťastia a preto sa v podstate z nudy rozhodne odísť. Po zamyslení však zisťuje: „Problém je v tom, že som ani zďaleka nemala všetko.“ August pripúšťa, že všetko, čím odôvodňuje svoje rozhodnutie odísť zo života, si prečítal v knihách, odpísal od slávnych filozofov a prevzal od znechutených mysliteľov. Vo vyhrotenej situácii mladí ľudia objavujú pretvárku a faloš, ktorá ovláda ich životy, je zákonom existencie jednotlivca v súčasnej citovo ochladnutej a apatickej informačnej spoločnosti. Prekročenie hranice Po skúsenosti s jednoduchosťou prírody, s čistotou a krásou ľudského kontaktu objavujú mladí ľudia skutočnosť. Zo stanu po spoločne strávenej noci vychádza Júlia v bielych šatách s vystuženou sukňou, August v bielej košeli s bielou kravatou. Ich kostým je symbolom čistoty citu a hĺbky, no zároveň chladnej bolesti ich nového poznania. Nerozvážne mladícke rozhodnutie skoncovať so všetkým priviedlo oboch k spoznaniu skutočnosti. August zoskakuje z úzkej bielej plošiny, na ktorej doteraz s Júliou balansoval v osudovom tanci falošného poznania, pretvárky a bezútešnej samoty. Do reality, dolu na scénu pomôže zoskočiť aj Júlii a ruka v ruke hovoria divákom o svojom presvedčení, že život je predsa len o niečom. Kruh sa uzatvára, v skutočnosti, dole na pevnej zemi divadla, mimo nebezpečnej lávky a ďaleko od útesu nad nórskym fjordom, ktorý znázorňovala, sa vracajú k rýchlej reči a mladíckej intonácii, čo v úvode charakterizovala ich internetovú komunikáciu. Podľa obsahu ich rozhovoru sú však obaja už na úplne inej úrovni poznania. Uvedomujú si, že život je krásny, ak ho napĺňa láska, ľudský kontakt, ak môžu držať ruku niekoho, na kom im záleží a kto z ich života robí výnimočnú udalosť. Potom aj pretvárka spoločnosti vyzerá inak a život je hodnotný iba vtedy, keď sa ho sami rozhodnú cieľavedome žiť naplno. Predstavenie sa končí Júliiným: „Urobme to!“ Je to vyjadrenie spoločného rozhodnutia Júlie a Augusta. Divadelný text inscenácie však nehovorí jednoznačne, čo sa hrdinovia rozhodli urobiť. Každá z vrstiev a každý z významov inscenácie nachádza zavŕšenie a riešenie v tomto rozhodnutí. Svadobný kostým môže napovedať, že je to rozhodnutie k novému životu, belosť nevinnosti môže byť tiež symbolom dobrovoľnej smrti a tempo reči môže prezrádzať to, že sa obaja týmto rozhodnutím vracajú k svojím stereotypom, spoločenskej pretvárke a falši. To, čo je jednoznačné a najcennejšie v inscenácii i v živote jej hrdinov je ich vzájomná blízkosť, nový rozmer života, ktorý objavili vo vzťahu, v láske, v cite, v hľadaní a nachádzaní druhého. Z pohľadu tohto poznania je naozaj nepodstatné a zanedbateľné, ktorá z možností sa skrýva za Júliiným Urobme to! Nie je dôležité, či hrdinovia prekročili hranicu života a smrti, alebo hranicu osamelého a partnerského života, rozhodujúce je, že prekročili hranicu, ktorá delila jedného od druhého. Inscenácia nie je iba dôkazom o čistom cite a vzťahu medzi ľuďmi, ale je aj dôkazom toho, že takýto vzťah môže existovať aj medzi predstavením inscenácie, jej tvorcami a divákmi. Tvorcovia – preklad Martin Kubran, dramaturgia Svetozár Sprušanský, hudba Pavol Hubinák, scéna a kostýmy Eva Rácová, réžia Vladislava Fekete – vytvorili čistú a priamu inscenáciu. Jej čistota a priamosť spočívajú najmä v tom, že sa sústredili na cieľavedomé a poctivé budovanie významu, že sa k tvorbe postavili s jasnou predstavou o tom, čo chcú povedať, s jasným presvedčením, že ich tvorba má cieľ a opodstatnenie. Inscenácia hry norway.today je preto nie len svedectvom o hľadaní a nachádzaní čistého a úprimného vzťahu medzi ľuďmi, ale tiež o hľadaní a nachádzaní čistého a úprimného vzťahu k tvorbe, k divadlu a k divákom. Autor je divadelný kritik
