LOCKE - autopsia jedného učenia
Osoba a dielo Johna Locka patrí nepochybne medzi významné kapitoly dejín nielen ostrovnej filozofie, ale i novovekej a osvietenskej kultúrny či vzdelanosti celého západného sveta. Niektorí myslitelia považujú Locka za jednu z hlavných postáv (spolu s Descartom) formovania novovekej filozofie, spolu s Newtonom a Boylom za iniciátora rozvoja newtonovskej vedy, a najmä za historicky nedoceniteľného autora nábožensky a politicky tolerantných spisov či osnovateľa kultúrnej a intelektuálnej revolúcie osvietenstva (pre Voltaira a Montesquieuho nebolo väčšieho filozofa ako Locke). Locke býva neraz vnímaný ako zakladateľ a hlavný predstaviteľ empiricizmu; tak ako Herbertovi z Cherbury i jemu je pripisované ideové otcovstvo deizmu – rozumového náboženstva a je jedným zo spoluautorov ústavy štátu Karolína a práve z jeho politickej filozofie vychádza ústava Spojených štátov amerických. Bol zástancom teórie vlastníctva ako prirodzeného práva a dodnes z neho čerpajú nielen konzervatívci, ale vracajú sa k nemu i liberáli. Už z uvedeného je zrejmé, že dielo a myšlienkové bohatstvo Lockových úvah akoby predurčovalo historikov myslenia k analýzam jeho filozofického odkazu. A nie inak je to i v knihe Garretta Thomsona, príznačne pomenovanej Locke, ktorá v preklade Mariána Zouhara vyšla v druhej polovici uplynulého roka v edícii Osobnosti filozofie vo Vydavateľstve PT - Albert Marenčin. V tejto na pohľad útlej knižočke sa možno stretnúť s Thomsonovým takmer univerzitným výkladom Lockovho učenia, ktorý mapuje desať základných oblastí mysliteľovho života a diela. Čo je pritom pozoruhodné, nejde v nej len o samotný výklad hlavných téz filozofovho učenia, ale zároveň vždy i o začlenenie do patričných dobových rámcov, a tak možno Lockove myšlienky porovnávať s vtedy dožívajúcimi stredovekými názormi, ale i s Descartovou filozofiou, ktorá bola v tej dobe považovaná za hlavnú alternatívu k starému mysleniu, voči ktorej Locke postuluje svoje odlišné tézy. Rovnako tak nám umožňuje nájsť spätosť Lockovho myslenia s formujúcim sa a postupne presadzujúcim Newtonovým učením i historickým kontextom náboženského a politického diania v Anglicku koncom 18. storočia. Locke bol mysliteľom, ktorého intelektuálne milieu počas jeho štúdia filozofie na Oxfordskej univerzite nenapĺňalo a pred filozoficky neistou špekuláciou, rovnako ako ranný Descartes, unikal skôr k medicíne. Ako uvádza Thomson: „Dôraz na praktický výskum a experiment bol v tej dobe novátorský a vzrušujúci. Predtým sa poznanie ľudskej fyziológie zakladalo na knihách, ktoré boli pokračovateľmi klasickej gréckej tradície. Tento nový prístup k medicíne založený na pozorovaní bol pre Locka dokonalou obrannou látkou voči nekritickému lipnutiu na tradícii, ktoré sa odrážalo v jeho formálnych štúdiách“. (s. 8) Locke veril, že cesta k skutočnému poznaniu nevedie cez špekuláciu, ale skôr cez pozorovanie a experiment, a tak ako Descartes v Meditáciách veril, že pre poznanie pravdivosti našich vier a presvedčení musíme najskôr „skúmať pôvod, istotu a rozsah ľudského poznania, ako aj základy a stupne [presvedčenia], domnienky a súhlasu“. Na rozdiel od Descarta, ktorého skúmanie a pozorovanie ľudských tiel a účasť na pitvách viedla k postulovaniu pozoruhodných téz o fyziológii ľudského tela ako stroja, Locke zameral svoj medicínsky prístup na autopsiu ľudského poznania. Základom jeho úvah o poznaní bolo skúmanie zdrojov našich ideí. Thomson venuje značnú pozornosť objasneniu Lockovho chápania ideí (ako čohokoľvek, čo je bezprostredným predmetom mysle) a jeho odlíšeniu od v podstate platónskeho chápania ideí ako i Lockovmu boju proti vrodenosti ideí a ich deleniu. Zaujímavou sa javí autorova interpretácia vnímania a najmä vnímania primárnych a sekundárnych kvalít, ktorú začleňuje do rámca novovznikajúcej korpuskulárnej fyzikálnej teórie (Newton a Boyle) a porovnáva ju s Descartovou i Galileiho koncepciou. Navyše, Thomson v nej odhaľuje skryté a často prehliadané agnostické postoje Locka k poznaniu reálnej podstaty vecí. Človek, ako vyplýva z autorovej interpretácie, spoznáva len svoje vlastné idey, a teda nespoznáva veci také, aké sú osebe. Dôležitou súčasťou poznania je preto práve to, aké pojmy priraďujeme našim vlastným ideám a ako sa takto vytvorená nominálna podstata vzťahuje k reálnej podstate vecí. Problematike poznania ako nominálnej klasifikácie sveta (tradičný to anglo-saský prvok) preto Thomson venuje hneď tri kapitoly (Komunikácia a klasifikácia; Substancia; Hranice poznania). Je možno trochu na škodu, že v súvislosti s ním uvádzanou vierou „zdravého rozumu“ v zhodnosť či aspoň podstatnú podobnosť našich ideí s reálnymi podstatami vecí, nie je tento Lockov postoj konfrontovaný i s dobovými reakciami škótskej školy zdravého rozumu, či cambridgeských platonikov. Dobový kontext sa však stáva dôležitý pre Thomsonovu interpretáciu náboženskej a politickej filozofie anglického osvietenca. Toleranciu vníma jednak ako historickú požiadavku náboženskými vojnami sa zmietajúcej doby, ale zároveň i ako nárok rozumu objavujúceho hranice svojho vlastného poznania. V tomto ohľade predstavuje i Lockovu ideu rozumnosti kresťanstva, ktorého základom nie je moc, ale morálka. Moc a morálka – tieto dve veľké témy lockovských úvah – sú stredobodom záverečných kapitol predkladaného skúmania. Thomson v nich poukazuje na Lockovo presvedčenie, že význam poznania nespočíva vo vedení samotnom, ale jeho úloha sa završuje až v morálke, ktorá má byť vedou a záležitosťou celého ľudstva. Zodpovednosť za celospoločenské javy teda leží na každom jednotlivcovi, čo sa odzrkadľuje i v Lockom navrhnutej organizácii moci pozostávajúcej: z kritiky myšlienky, že panovníci majú právo vládnuť od Boha; teórie súhlasu poskytujúceho legitímnosť vláde (prirodzený stav a spoločenská zmluva); zo základného vzťahu dôvery medzi ľudom a vládou; zo základných práv jedinca (z ktorých dominantné postavenie má vlastníctvo ako vlastníctvo seba samého a prostriedkov obživy) a z distribúcie a autonómnosti hlavných zložiek moci. Ako uvádza Thomson, je celkom zrejmé, že Lockove politické názory pôsobili vo svojej dobe novo a miestami až radikálne (nie náhodou boli Voltairovým prostredníctvom jedným z ideových podnetov i pre francúzsku revolúciu), a tak „Lockova teória mala svoje najširšie využitie na tzv. novom kontinente. Locke napísal: ‚Na začiatku bol celý svet Amerikou‘. Mohol chápať, že nový kontinent predstavoval príležitosť na uplatnenie jeho politických ideí. Nikdy by si však nemohol predstaviť, že zo Spojených štátov sa stane nezávislá krajina s ústavou, ktorá za mnohé vďačí jeho politickej filozofii. Omnoho menej by si vedel predstaviť, že jeho revolučné myšlienky sa stanú ortodoxným názorom“ (s. 108). Čo teda povedať na záver? Čas ukázal, že Lockova filozofia bola míľnikom v dejinách filozofického a politického myslenia. Možno ju prijať i o nej polemizovať, ale jeho myšlienky boli písané zrozumiteľným a pritom zasväteným a kritickým prístupom. A presne to platí i o Thomsonovej interpretácii Lockovho učenia. Autor je filozof (Garrett Thomson: Locke. Vydavateľstvo PT – Albert Marenčin, Bratislava 2004)
