Reklama
Reklama

Budúcnosť patrí malým divadlám

Pravdu povediac, ja dosť nerád chodím do divadla, takže sa v divadle ani veľmi nevyznám... (tlkot, pravdepodobne zatĺkanie kolov v jednom z neďalekých dvorov Starého mesta) Jediné, čo ma z divadelného sveta dokáže ako-tak upútať, je orientálne divadlo... (vytrvalé zatĺkanie)
Počet zobrazení: 573
12-m.jpg

Pravdu povediac, ja dosť nerád chodím do divadla, takže sa v divadle ani veľmi nevyznám... (tlkot, pravdepodobne zatĺkanie kolov v jednom z neďalekých dvorov Starého mesta) Jediné, čo ma z divadelného sveta dokáže ako-tak upútať, je orientálne divadlo... (vytrvalé zatĺkanie) A možno ešte Artaudove eseje o „divadle krutosti“, Arrabalove „jednoaktovky“... Beckett... O slovenskom divadle neviem zhola nič. Si „divadelník“, zaujíma ma tvoj pohľad... - No... je to trochu komické, ale asi si na hodnotenie stavu súčasnej slovenskej divadelnej tvorby nevybral toho správneho človeka... ja sa pohybujem na okraji, inklinujem predovšetkým k menšinovým žánrom, od toho sa odvíja aj môj záujem o divadlo, ktoré robím ja a ktoré sa robí na Slovensku, alebo hocikde inde. Ťažko teda môžem ponúknuť nejaký objektívny pohľad. Aby som ale tvoju otázku celkom neobišiel, myslím si, že stav slovenského divadla je presne taký, aké je jeho postavenie v spoločnosti. Je taký, nijaký. Predstavenia sa robia, hrajú, potom sa prestanú hrať, občas sa objaví aj nejaká recenzia, raz za sto rokov dokonca aj pokus o polemiku, o tom, načo si sa pýtal, teda o stave slovenského divadla, ktorá ale namiesto na stenu oponentúry narazí na stenu mlčania a nezáujmu a bez šance vyvolať aspoň nejakú diskusiu vyznie do stratena. Mne sa zdá, že slovenskému divadlu chýba predovšetkým spätná väzba, ani nie divácka, ale predovšetkým odborná, asi niet ľudí, asi niet priestoru, asi niet potreby, neviem. Byť divadelníkom asi vždy bola tak trochu úchylka, ale u nás akoby to teraz platilo v tých najpejoratívnejších významoch toho slova. Herci sú podľa drvivej väčšiny národa tí, čo sa škeria z titulných stránok časopisov. Alebo ako pri jednej príležitosti povedal jeden pomerne známy herec – „Herec, to je k.... so slúchadlami! Ja robím s hercami, ktorí si viac ako na svojej popularite zakladajú na tom, čo kedysi dávno v divadle objavili a prečo ho nemôžu prestať robiť. Hovorí sa tomu, že vošli do divadla zadným vchodom. Mimochodom... teraz mi napadá... keďže tento rozhovor robíme pre Slovo... v Slove vyšla minulý rok recenzia na vec, ktorú sme robili v divadle SkRAT – predstavenie Stredná Európa ťa miluje – a pokiaľ viem bola to za ten rok v Slove jediná divadelná recenzia. (štrngot pohárov a tanierov) V Slove fakt nebolo viac divadelných recenzií? - Údajne nie. Viem to z divadelných kruhov. (smiech) Pod recenziou bola podpísaná nejaká Andrea Konečná. Z textu jednoznačne vyplýva, že autorka recenzie videla tú verziu hry Stredná Európa ťa miluje, ktorú občas hrávame pre užšie publikum – v pivnici na Jelenej ulici, kde tá hra vlastne vznikla, pred tým, ako sa presunula do priestorov A4 na námestí SNP. Do pivnice na Jelenej sa nezmestí veľa ľudí, takže divákov, ktorí tam chodia, väčšinou poznáme osobne. Nevieme o tom, že by tam bola prišla nejaká Andrea Konečná a zdá sa, že osoba s takým menom sa nepohybuje ani v teatrologických kruhoch. Hotová mystika... Si presvedčený o tom, že ide o pseudonym? - Ako hovoria kriminalisti – s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou. Chvíľu sme sa o to zaujímali, chvíľu sme sa aj zabávali rozvíjaním konšpiračných teórií, pretože žijeme na Slovensku a nemohli sme vylúčiť ani možnosť, že ide o spravodajskú hru, niektorí z nás si vymenili telefónne čísla, niektorí prestali otvárať dvere, jeden herec dokonca zmlátil na ulici neznámeho muža, ktorí sa mu len tak, z ničoho nič prihovoril na zastávke mestskej dopravy... neuniesol ten tlak... teraz žartujem... ale podozrivé bolo, že nám totožnosť recenzentky nechcel prezradiť ani šéfredaktor Slova. A myslíš, že by to mal vedieť? Veď informácie o identite autorov sa zbierajú u redaktorov. Okrem toho ten text mohol prísť aj e-mailom... - Je to evidentne falošné meno. V novinárskej branži, ani v literatúre to nie je hriech... (ohlušujúci zvuk vŕtačky) - Veď my sme ju ani nechceli kameňovať. Naopak. Tá kritika bola kladná, o to nešlo, zaujímavé pre nás bolo, že bola napísaná pomerne s citom pre to, o čo v tom predstavení ide, v našich končinách nie celkom samozrejmým. Ak hovorím, že slovenské divadlo okrem iného potrebuje najmä fundovanejšiu a koncepčnejšiu kritickú reflexiu, myslím tým to, aby sa odborná divadelná verejnosť, ak také niečo vôbec na Slovensku existuje, postavila výraznejšie na stranu toho, čo má záujem prostredníctvom divadla hľadať, objavovať, čo je svojské, neopakovateľné, a práve preto omnoho bezbrannejšie, zraniteľnejšie, ako klonované recepty na bezbolestný divácky úspech. Aby záber ich záujmu o to, čo v slovenskom divadle vzniká a čo sa v ňom deje, nebol motivovaný iba tým, či im ponúknu chlebíčky na premiére a či tam hrá ich obľúbený herec, sused či kamarát... Ak má divák navštíviť divadelné predstavenie, musí sa najskôr o ňom dozvedieť. My sme vlastne minulý rok začali zavádzať novú značku divadla SkRAT, v ktorom účinkujú herci, ktorí sú známi z účinkovania v niekoľkých alternatívnych divadlách, nerobíme ale ohromnú marketingovú kampaň, robíme predstavenia a ak o nich niekto napíše, upozorní isté percento čitateľov, ktorých to zaujíma, že také divadlo s takým a takým predstavením tu je. Ak nie, sme odkázaní na to, že ľudia, ktorí videli predstavenie, ho odporučia ďalším... alebo aj neodporučia... Aké divadlo teda robíte? - Svoje. Poskladané z osobných výpovedí, názorov, skúseností, mystifikácií, polemík, toho čo vzniklo na skúškach, rozhovormi, improvizáciou. Predstavenie Stredná Európa ťa miluje... vznikalo tak, že som doniesol tému a potom som o ňu na skúškach s ostatnými zápasil. Oni sa od nej odkláňali, niekedy počas skúšok a improvizácií išli proti nej, potom sa k nej zase vracali a z toho vznikla výpoveď, ktorá sa sčasti, presnejšie povedané z väčšej časti zafixovala, ale je v nej priestor aj na improvizáciu počas predstavenia... Chceš teda povedať, že v divadle, kde herec má mnoho vecí predpísaných, ostáva ešte stále priestor na jeho osobnú výpoveď? Ty robíš „podzemné“ divadlo, teda nie inštitucionálne, nie priveľmi medializované. Ako v takomto divadle vyzerá scenár: je voľný, je to akýsi približný náčrt, ktorý sa spolieha na hercovu tvorivosť? Prispôsobuje sa, alebo býva striktne, nemenne daný? - No, neviem, či „podzemné divadlo“ je to najšťastnejšie pomenovanie. Podzemné je možno najmä tým, že sa hráva aj v pivnici. Podzemné v tom zmysle, že na popularite a tradičnej divadelnej verejnosti vám neveľmi záleží... - Tak áno. Po skončení štúdia réžie na VŠMU neviedla moja cesta automaticky do tzv. kamenných oficiálnych štruktúr slovenského divadelníctva. Jednak nebol záujem o také divadlo, aké robím, a keď sa aj náhodou vyskytol, objavili sa tam aj nejaké tie zákulisné veci, ktoré som nemal chuť riešiť... potom sa mi už neozvali... Zákulisné pohyby čakajú na človeka asi v každej oblasti... - Áno, ale ja som neumieral túžbou režírovať v kamennom divadle, bol som ochotný to vtedy vyskúšať, aby som si preveril svoju schopnosť fungovať v prostredí, kde je divadlo prevádzkou so všetkým, čo to so sebou prináša, ale nebol som to ochotný urobiť za každú cenu. A nikto na mňa ani veľmi nenaliehal. Na Slovensku sú tie režisérske fleky v kamenných divadlách dosť prísne strážené, sú tam zabarikádovaní ľudia, ...(ohlušujúci zvuk nejakého bližšie neidentifikovateľného nástroja na obrusovanie betónu) ktorí kedysi boli súčasťou nejakej tej silnej režisérskej generácie, ale za nimi je diera, žiadna režisérska generácia, iba roztrúsení režiséri, ktorí sem tam niekde urobia nejaký projekt alebo predstavenie, z môjho pohľadu je to aj dobre, lebo tak vznikajú nové nezávislé divadlá, ktoré do týchto zatuchnutých vôd môžu priniesť oživenie... ak sa v nich neutopia skôr, ako sa stihnú vôbec nadýchnuť... A ten scenár? - V praktickom divadle, na realizácii ktorého sa podieľam ako režisér alebo spolurealizátor, kde ide o to vytvoriť divadelné predstavenie, som doteraz vždy využil možnosť zapojiť do toho od počiatku hercov, teda tých, ktorí sú akousi živou hmotou predstavenia. Chcem, aby boli aj jeho dušou, a tak je pre mňa dôležité, aby scenár vychádzal aj z ich prežitkov a skúseností. Robil som scenáre, ktoré som písal na základe rozhovorov s hercami, ich repliky vzniknuté pri improvizácii na nejakú tému som miešal s vlastnými replikami vymyslenými pri písacom stole. Tak to dodnes robím s trnavským divadlom DISK. Ale napríklad predstavenie divadla SkRAT, o ktorom sme hovorili – Stredná Európa ťa miluje..., je celé poskladané z autentických replík hercov a výstupov vzniknutých na skúškach, preto vlastne ani nemá režiséra v zmysle, ako sme to zvyknutí chápať. Ja som doniesol námet a koncept a ostatné bola kolektívna práca, scenár vznikal na skúškach, ktoré sa zaznamenávali a prepisovali. Nie je to ale také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá, musia sa spolu stretnúť ľudia na určitej spoločnej vlnovej dĺžke, schopní improvizovať. Ja som to predstavenie robil s hercami Vladom Zboroňom, Inge Hrubaničovou a Vítom Bednárikom, ktorí sú pre takýto spôsob tvorby ako stvorení. Ale napísal som aj divadelné hry, ktoré nie sú určené pre konkrétny súbor. Hlavný rozdiel podľa mňa nie je to, že jedny texty vznikli sólo a druhé v kolektíve. Hlavný rozdiel je v jazyku, ktorým sa vyjadrujú. Drámu, ktorú píšem sám, chápem do veľkej miery ako literatúru, je obraznejšia, metaforickejšia, často používa literárny jazyk. Texty spísané z hereckých improvizácii sú pre mňa väčšmi živým divadlom, jazyk je údernejší, dynamickejší, v dobrom slova zmysle jednoduchší. Je celkom vzrušujúce pohybovať sa na obidvoch týchto póloch. Divadlo by malo mať aj istý terapeutický rozmer. Vyvinulo sa predsa z magických rituálov, ktoré boli upriamené na liečenie. Zohľadňuje túto dimenziu dnešné slovenské divadlo, alebo sa utápa v narcizme pokusníctva a konzervácii tradičného? - Sú ľudia, ktorí od divadla očakávajú len ľahkú nablýskanú zábavu a sú ľudia ktorí im ju poskytujú. Je to terapia? Pre mňa nie, ale keďže to existuje a chodia na to ľudia, pre mnohých možno áno. Ale napadá mi, že jeden terapeutický rozmer divadla sme na Slovensku zažili nedávno a do istej miery ho zažívame aj dnes. (šum prudkého dažďa) Je to liečba šokom, ktorú divadlo uštedrilo samo sebe pri štrajku divadiel. Divadlá nehrali a nikomu to ani veľmi nechýbalo. Výsostné postavenie hercov a divadelníkov z čias socializmu je preč, je to krutá pravda. Bude to znieť asi idiotsky, ale divadlo je rehoľa, od ktorej sa zúfalo uteká do televíznych „tolkšov“, muzikálových produkcií a podobne. Keď štrajkujú železničiari a nechodia vlaky, pocíti to skoro každý. Bez divadla sa dá žiť, tak ako sa dá žiť bez množstva ďalších vecí, ktoré na prvý pohľad bezprostredne k životu nepotrebujeme. Načo divadlo, keď je tu televízia, načo knihy, keď sú tu noviny. Sme neustále schopní produkovať nové a nové náhradky. Dôsledky takéhoto spôsobu uvažovania nie sú ihneď hmatateľné, plížia sa ako zákerná choroba. Neverím, že divadlo dokáže prevrátiť svet, ale verím, že dokáže prinútiť jednotlivca, pokiaľ ho nejakým spôsobom zasiahne, rozmýšľať o sebe a o tom, čo sa okolo neho deje aspoň trochu inak, ako predtým. To je podľa mňa veľká vec. Pootvoriť trochu viac aspoň jedno oko, jedno ucho. Jednoducho mám rád divadlo, ktoré mi kladie otázky a núti ma, aby som si na ne odpovedal. To je moja terapia. Čo myslíš, ak je výrazný mediálny ohlas na také divadelné dielo, ktoré si to nezaslúži, je to preto, lebo tu nevzniká nič lepšie? - V predstavení, na ktorom teraz robíme so SkRATom hovorí Ľubo Burgr asi toto – ja už začínam byť unavený z takých tých všelijakých teórií, vážnych a ťažkých, ja chcem takú jednoduchú primitívnu pravdu! On to tam hovorí v inej súvislosti, ale mne sa to zdá dosť prízračné pre dnešný spôsob vnímania umenia. Väčšina ľudí chce počuť, toto je dobro a toto je zlo, toto je láska, toto je nenávisť, toto je takto a toto je takto. Je to asi aj prirodzené. A keďže je tá spoločenská objednávka taká výrazná, vždy sa nájdu obchodníci, ktorí im to radi ponúknu. Potom príde niekto, kto sa im snaží naznačiť, že napríklad hranica medzi dobrom a zlom nie je tvorená neprekonateľnou priepasťou, ale tenkou čiarou, ktorú možno kedykoľvek prekročiť. Votrelec, ktorý sa im snaží nabúrať ilúziu, ktorú si objednali. Dnes sa už ale takí nekameňujú. Našla sa omnoho ničivejšia zbraň, ignorácia. Keďže patrím k ľuďom, ktorí sa snažia nevnímať svet čiernobielo, dokážem síce za seba jednoznačne povedať, ktoré dielo si zaslúži „výrazný mediálny ohlas“ a čo je to „niečo lepšie“ podľa mňa, ale zároveň si uvedomujem, čím je môj tenký upišťaný hlások oproti mohutnému vox populi? Inak, keď si to tak zoberieš, veď už len v tom samotnom obskúrnom slovnom spojení „výrazný mediálny ohlas“ je niečo nanajvýš podozrivé... K úpadku divadla už nejaké to storočie dosť prispieva aj vynález filmu... - Divadlo je živé umenie, prežíva svoje vzostupy aj pády, preto by som o nejakom dramatickom úpadku nehovoril. Ak aj u nás možno z rôznych príčin prežíva svoje horšie obdobie, nemusí to znamenať, že je to tak všade. Prazáklad divadla našťastie tvorí niečo, čo nedokáže sprostredkovať ani film, ani iné umenie, a to je živý kontakt medzi hercom a divákom, niečo, čo sa deje tu a teraz a už sa nikdy nemusí zopakovať. Filmy, knihy, obrazy prežívajú svojich tvorcov, sú zakonzervované a prenášateľné v čase. Záznamy divadelných predstavení sú už len akýmisi neúplnými dokumentmi, ktoré nikdy nemôžu nahradiť atmosféru bezprostredného kontaktu. V tom je sila aj krehkosť divadla. Okrem toho film a divadlo sa môžu vzájomne inšpirovať a ono sa to aj deje v obidvoch smeroch, na to existuje množstvo príkladov, napríklad Formanove Vlasy, alebo najnovší film Larsa von Triera Dogville, k tomu rôzne scénické projekty s projekciami a podobne. Horšie je to s televíziou, pretože tam už to, povedané dnešným slovníkom, zaváňa nekalou konkurenciou, pretože televízia vlastní doslova zbraň hromadného ničenia. Dokáže prísť za divákmi do ich zateplených hniezd (škrípanie neidentifikovateľného murárskeho náčinia) a tá predstava, že po celodennej šichte mi stačí vybrať si pivo z chladničky, zvaliť sa do kresla... bez toho, aby som sa musel niekam trepať... to je príliš šťavnaté sústo pre ľudskú pohodlnosť... Myslím si, že nech sa udeje čokoľvek, aspoň malé divadlá prežijú. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí sú zvedaví na divadlo, na osobné, konkrétne výpovede, ktoré sú zároveň výpoveďami aj o nich samých. A práve v komornom prostredí je kontakt medzi hercom a divákom oveľa... sugestívnejší... Film ťa nepriťahuje? Nechcel by si niečo nakrútiť? - Kto by nechcel nakrútiť film...

Máš v šuplíku nejaký filmový scenár? - Máme úvodnú scénu pod titulky. To je veľká vec, ako klaňačka v divadle. Niekedy sme položartom, polovážne začali prípravu predstavenia skúšaním klaňačky. Ono to má racionálne jadro, pretože tie posledné fázy skúšania predstavenia sú vždy dosť hektické a nervózne a na klaňačku nezostane čas, alebo sa na ňu zabudne a herci po predstavení pobehujú po javisku ako ovce. My o tom zatiaľ iba rozprávame, sú to také krčmové reči, ale presne tak isto som začínal s divadlom. Ešte na Orave, kde som vyrastal, sme sa s partiou ľudí asi dva roky v krčmách a na chatách rozprávali, že raz založíme divadlo. A nakoniec sme to ani neviem ako dokázali a malo sa celkom slušne k svetu. Možno sa niečo podobné podarí aj teraz, vzhľadom na vývoj techniky to nevidím ako utópiu. Nehovorím o radikálnom prielome do zlatého fondu slovenskej kinematografie, ale o nízkorozpočtovom filme nakrútenom ručnou kamerou, ktorý by bol akousi predĺženou rukou toho, čo robíme v divadle, tém, ktorými sa zaoberáme, nášho uvažovania o človeku, jeho intimite, všetkých tých zákutiach, ktoré v sebe skrýva... Myslíš, že taký človek, ktorého zaujíma nízkorozpočtový film o nuansách intimity, ešte nevyhynul? - Pár ich poznám. Chodia k nám do divadla, nezvážajú ich autobusmi, ale... chodia. Ďalších občas stretávam na rôznych klubových projekciách... napriek všetkému, ešte žijú... V menšinovom žánri sa diváci väčšinou necítia najlepšie. Nastavené zrkadlo nikoho nepoteší... - Od januára 2004 funguje scéna A4 na námestí SNP v Bratislave, ktorá je aj domovskou scénou nášho divadla a tam je priestor aj na premietanie takýchto menšinových filmov. Väčšinou vídavam divákov odtiaľ vychádzať svojím spôsobom potešených. Po všetkých tých povrchnostiach, ktoré sa na ľudí zo všetkých strán valia, môže aj ponor do kalných vôd pôsobiť oslobodzujúco. Rád spájaš hudbu s divadlom? Máš vlastné hudobné nápady? - Kedysi, keď som sa ešte túlaval po horách, som hrával na gitare, také tie trampské veci... Nuž ale divadlo a trampská hudba... - V divadle už boli zrejme použité všetky druhy hudby, aké len existujú. Ja hudbu skladať neviem, kedysi som si vyberal cudzie hudby a používal ich v predstavení. Často bola hudba aj inšpiráciou k scénickým nápadom. Pustil som si hudbu, zavrel som oči a naskakovali mi obrazy. Teraz mám to šťastie, že súčasťou divadla SkRAT je aj komorný orchester Požoň sentimentál, ktorý tvoria nielen výborní muzikanti, ale aj skladatelia. Režíroval som komornú operu Mareka Piačeka Posledný let a to bola presne tá nádherná práca s hudbou, kde on mi dodal libreto a hudbu a ja som si zapisoval a zakresľoval obrazy, ktoré mi pri nej naskakovali. Marek spolu s Ľubom Burgrom dnes už robia hudbu do väčšiny predstavení, na ktorých tvorbe sa nejakým spôsobom zúčastňujem. To je dar, pretože sa poznáme, zatiaľ si rozumieme aj ľudsky aj umelecky a netreba zbytočne plytvať slovami na opísanie neopísateľnej predstavy o hudbe, ktorá by sa k tej ktorej scéne hodila. V roku 1997 si vydal knihu poviedok Homo joga. Vznikli medzitým nejaké prózy? - Musím povedať, že nie som ktovieako plodný autor a už vôbec sa nepovažujem za spisovateľa. Som voči sebe kritický, navyše som dosť zaneprázdnený a prirodzene lenivý, tak mi dlho trvá, kým niečo dotiahnem do konečného tvaru. Vtedy v deväťdesiatom siedmom som sa nejako vzopäl, zozbieral som texty, našiel som vydavateľa, vlastne on našiel mňa a dali sme knižku dohromady. Viac času som venoval písaniu divadelných hier a robeniu inscenácií. Ak budú hviezdy priaznivo naklonené, je celkom možné, že v tomto roku vyjde kniha s tromi textami mojich divadelných hier. A ak ich to ani potom neomrzí, možno aj kniha prozaických textov, ktoré som si zadefinoval ako fragmentárny román, čo by nemala byť ani kniha poviedok, ani klasický román, ale jeden príbeh, ktorý sa spája z fragmentov osudov jednej postavy. To by som sa tomu musel ale začať venovať omnoho sústredenejšie, zatiaľ je hotová len časť, ostatné je len v rovine skíc a náčrtov a je celkom možné, že v istom momente zistím, že je to celé hovadina a zmietnem to zo stola. Možno, že by si sa vpasoval aj do románového súbehu, čo povieš? - Nikdy nie je zlé stať sa klasikom (ženský smiech od druhého stola), ale mňa teraz napĺňa práca v divadle. Možno ak raz zistím, že mi už divadlo nedáva to, čo teraz, vrhnem sa z márnosti jedného počínania do márnosti druhej, prebudím v sebe svoje grafomanské ego a zaplavím knižný trh ďalším výtvorom, ktorý nikto nečíta. Materiálne sa slovenský film asi nemá najlepšie. Pokiaľ ide o divadlo, zdá sa mi, no možno ma zmysly klamú, že nabralo druhý dych, teda, neviem, či druhý, ale nejaký dych určite. Niektorí divadelníci z malých nezávislých divadiel sa celkom pohodovo presúvajú na scény národných divadiel... - Možno niekde vo svete sa to deje, ale ak hovoríme o situácii u nás... pre mňa osobne by znakom „druhého dychu“, ako si to nazval, bolo skôr vznikanie nových nezávislých scén a projektov. A aj keď sa stále nájdu ľudia, ktorí sa do takýchto samovražedných podnikov púšťajú, zdá sa mi, že tu stále skôr chýba kyslík... Keď si spomenul ten slovenský film... počul som, že jeho problémom je aj málo kvalitných scenárov. No ale môžeme sa čudovať, že sa ponúka málo sadeníc v krajine, ktorá sa premenila na jedno veľké golfové ihrisko? Som presvedčený, že keď sa vytvoria aspoň minimálne podmienky a tlak, objavia sa aj scenáre. (ženská vrava od vedľajšieho stola, detský plač) Písanie scenárov do šuplíka je skôr demotivujúca úchylka, ako podhubie, v ktorom sa rozvíjajú talenty. V divadle sa začína objavovať diskusia o stave súčasnej slovenskej drámy. Máme súčasných dramatikov, ktorí získavajú ceny v československej súťaži dramatických textov, čo je, možno nie absolútna, ale predsa aspoň istá známka kvality, ale na javiskách sa to príliš neprejavuje. Niekde je chyba. Aj keď v poslednej dobe, ako by sa tieto ľady pomaly začali lámať... aby sme neskončili tak deprimujúco... Zhováral sa Peter Macsovszky Narodený v roku 1966 na Orave. Absolvent Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a VŠMU Bratislava, odbor divadelná réžia. Autor rozhlasových hier Bezvýznamný príbeh a Nechcite ma rozplakať, voľných divadelných dramatizácií Geniálna epocha podľa Schulza (spolu s V. Jančekom), Kauza Bvlgakoff, divadelných hier Potkan alebo Nie sme žiadni kanibali a Forhaus. Za hru ...pohlaď psa... /apoteóza prázdna/ získal prestížnu Cenu Alfréda Radoka za najlepšiu českú a slovenskú divadelnú hru. Je tiež laureátom Ceny Ivana Kraska za zbierku poviedok Homo joga /Oravské itinerárium/, ktorú vydalo vydavateľstvo Solitudo v Námestove. Ako režisér, spoluator a príležitostný herec spolupracoval s viacerými divadelnými súbormi, v súčasnosti predovšetkým s divadlom Disk Trnava a SkRAT /združenie Pre súčasnú operu/.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama