Pod-krčmové poznámky
Peter Macsovszky má nehynúcu zásluhu: „krčmovú reč“ povzniesol na úroveň vznešeného spôsobu písania. V jednej zo svojich „krčmových rečí“ (vznešene povznesenej) zničil „post-modernizmus“ a postmodernistov a rôznorodé mody ich účinkovania. Trafenej husi sa chce zagágať: lebo aj mne sa pritrafilo gágať aj spôsobom, ktorý som považoval za „post-moderný“. Zagáganie, ktoré sa prezentuje tu a teraz, je obranné. Ľudia, ktorí gágajú alebo rozprávajú alebo píšu, umiestňujú svoje myšlienky nejednotne. Myslia NAD, („nadrealizmus“, „nad listami divákov“), ZA, („meta-fyzika“, „meta-logika“), PO, („post-štrukturalizmus“, „post-komunizmus“), VEDĽA, („para-logizmus“, „para-psychológia“), PRED, („pre-rafaelizmus“, „pre-koncepcia“), ale POD je akési menejcenné, („pod-pichovanie“, „pod-rývanie“), hoci implicitne funguje v tvorbe „základov“. Pre svoje gáganie som si vyvolil pozíciu „pod“. Nemieni sa tvoriť fundamenty, ale trochu vyrývať. Ale do vyrytej jamy sa občas podarí urobiť akýsi fundament. Keď gágame, (teda „myslíme“), nevieme, ako to vypáli. Ak napodobníme myšlienkový proces Petra Macsovszkého, spozorujeme, vyberieme si príklady. Prvý príklad: marxizmus. Kedysi bol horúcou, ba všetko spaľujúcou masou myšlienok, ktorá sa tvorivo valila kultúrou. Ale akademici, politrukovia a imitátori prispeli k rýchlemu chladnutiu. Láva sa zrážala na ťažký, nepohyblivý kameň. „Marxizmus“ politických školení a osláv prvého mája bol neživý. Dnes iba kde-tu ktosi tuší, že pod hrubiznou vrstvou nerastu sa EŠTE skrýva tekuté teplo. Druhý príklad: kresťanstvo. Kristova revolúcia pohla svetom ako máločo. Jej idey sa šírili s energiou sopečného výbuchu. Fascinovalo ľudské teplo, žeravé, neodolateľné teplo myšlienok. Ale profesori teológie, cirkevní hodnostári, teoretizujúci mudrci schladili magmu na nerast. Iba hlboko, kam inteligencia a sila vykladačov nedosiahnu, zachováva sa pôvodné teplo, ktoré trochu mátožne vyžaruje teplotu. Ani presne nevieme: je „teplo“ ešte „pôvodné“? Dva príklady sú v dosahu nášho prežívania: pozorujeme ich nielen ako mudrujúci intelektuáli, ale aj osobne. Našli by sme, keby sa nám chcelo, aj iné príklady. Zovšeobecnime. Začiatkom KAŽDEJ myšlienkovej revolúcie je BIG BANG: erupcia energie, ktorá prezentuje nadšenie aj zúrivosť živlu. Myšlienky sa šíria: nad, pod, dopredu, vedľa, za. Ukazuje sa disipatívna štrukturácia: ako keď sa zo žiarenia robia atómy a z atómov svety. Ale tvary chladnú a tuhnú. Čierne hmoty myšlienok sa tupo a takmer neviditeľne vznášajú v prostredí: približuje sa termické zomieranie, dlhodobá degenerácia a degradácia. Každé štádium (prečo by sme nehovorili o štádiách?) má svojich robotníkov: stvoriteľa, povolaných a vyvolených žiakov a samozvaných epigónov, epigónov epigónov a epigónov epigónov epigónov. Ale: aj epigón n-tého poradia sníva o malej dieročke, ktorú sa mu podarí vyvŕtať do hrubej škrupiny, dieročkou vyvrie vriaca masa a zažiari v tme. Príde SMALL BANG. Ale nemôže sa dieročka zväčšiť na obrovský kráter? Nádej zomiera posledná. Post-modernizmy rôzneho druhu, Peter Macsovszky ich pomenúva s malým rešpektom, sú príkladom všeobecného procesu. Veľkým post-modernistom bol Rabelais. Nežiaril ako čosi neslýchané a nevysvetliteľné? Ale ani Derrida a Foucault nie sú na zabudnutie. Príde zostup, chladnutie, zmenšovanie. Napokon sa postmodernistíci hemžia ako marxistíci, kresťančekovia: ale aj ako každý človiečik, ktorý sa pechorí so svojím „životom“. Sú malí aj veľkí, ale vo svete je viac malosti ako veľkosti a treba sa k nej skloniť. Kto z nás nie je malý, nech prvý hodí kameň. Autor je psychiater a spisovateľ
