Predohra „studenej vojny“

Jaltskú konferenciu niektorí historici vykresľujú ako „kapituláciu“ prezidenta Roosevelta pred Stalinom, ktorú vraj predovšetkým zapríčinila smrteľná choroba amerického lídra. V skutočnosti to bolo zložitejšie.
Počet zobrazení: 1495
10_1-m.jpg

Jaltskú konferenciu niektorí historici vykresľujú ako „kapituláciu“ prezidenta Roosevelta pred Stalinom, ktorú vraj predovšetkým zapríčinila smrteľná choroba amerického lídra. V skutočnosti to bolo zložitejšie. V dnešnej dobe sa prejavuje tendencia znižovať podiel ZSSR na porážke mocností Osi. Minule som písal o nemeckej ofenzíve v Ardennách. Tá jasne ukázala západným politikom i generálom, že bez Červenej armády nebude Hitler porazený. Navyše USA potrebovali vstup ZSSR do vojny proti Japonsku. Báli sa totiž, že čím bližšie americká armáda postúpi k Japonsku, tým tvrdší odpor bude japonská armáda klásť a americké straty neúmerne narastú. Hoci USA vyvíjali atómovú bombu, ešte nebola vyskúšaná. O výsledku úspešného pokusu s touto zbraňou, ktorej existencia znamenala revolučný prevrat vo vedení vojen, informoval Stalina Rooseveltov nástupca Truman až na Postupimskej konferencii. Jalta 4. – 11. februára 1945 Konferencia Veľkej trojky, ktorá sa konala 4. – 11. februára 1945 v Jalte na Kryme, mala kódový názov Argonaut. Stalin, Roosevelt a Churchill riešili tri okruhy problémov: povojnovú politiku voči Nemecku a európskym krajinám, vytvorenie OSN a účasť ZSSR vo vojne proti Japonsku. V otázke Nemecka sa dohodli nielen na rozdelení krajiny na okupačné zóny, ale pripustila sa aj možnosť odsunu Nemcov z východnej Európy. V otázke Poľska západné mocnosti akceptovali Stalinom vytvorenú bábkovú vládu a uverili jeho sľubu, že v Poľsku sa budú konať „slobodné voľby“. V OSN získal Sovietsky zväz tri hlasy, pretože za členské krajiny boli uznané aj Ukrajina a Bielorusko. Za účasť vo vojne s Japonskom mal ZSSR dostať nielen ruské územia stratené na začiatku storočia, ale aj kontrolu nad dvoma čínskymi prístavmi a mimoriadne práva v Mandžusku. Stalin už v úvodnom slove nezabudol pripomenúť, aká bola situácia na európskych frontoch. Angloameričanom sa zatiaľ nepodarilo získať podstatnejšie úspechy, kým Sovietska armáda postúpila až k Odre. Neskôr, keď Roosevelt a Chruchill odpovedali na Stalinove doplňujúce otázky, nemohli vylúčiť možnosť, že Nemci budú môcť presúvať svoje sily zo západného frontu na východný. Sovietske požiadavky Prvým problémom, ktorý musela sovietska vláda po vojne riešiť, bola obnova spustošených území na západe krajiny. Išlo o nevyčísliteľné škody, boje postihli najmä územie Ukrajiny, Bieloruska, Litvy, Lotyšska a Estónska. Až Nikita Chruščov dávno po vojne zverejnil straty na obyvateľstve, ktoré ZSSR utrpel – malo ísť o dvadsať miliónov ľudí. Lenže počas Gorbačovovej perestrojky sa ozvali hlasy, že aj toto číslo bolo znížené a že počet mŕtvych mohol presiahnuť aj tridsať miliónov. ZSSR potreboval na obnovu zničených území zdroje. Stalin na konferencii vyslovil požiadavku, aby Nemecko uhradilo časť týchto strát reparáciami. Výšku reparácií navrhol na dvadsať miliárd dolárov, z ktorých by ZSSR dostal polovicu. V tejto dobe (mimo konferencie) sa medzi ZSSR a USA viedli rokovania, že by po vojne mohol Sovietsky zväz dostať na obnovu zničenej krajiny pôžičku. Okrem príspevku na úhradu vojnových škôd Stalin tiež požadoval, aby dostal záruky proti budúcemu opakovaniu protisovietskej agresie. Jednak sa hranice ZSSR mali posunúť podstatne na západ a za nimi mohli po vojne existovať iba také režimy, ktoré by mali k Sovietskemu zväzu priateľský vzťah. Budúcnosť Nemecka K otázke Nemecka na konferencii Stalin vyslovil názor, s ktorým súhlasili Roosevelt i Churchill, že krajiny protihitlerovskej koalície budú musieť po vojne uskutočňovať takú politiku, aby sa nemecké územie znova nestalo ohniskom ďalšej svetovej vojny. Zhodli sa aj na tom, že politika víťazov voči Nemecku po prvej svetovej vojne bola mylná, pretože fakticky umožnila, aby sa k moci dostali nacisti. Na Teheránskej konferencii Veľká trojka diskutovala o tom, či zábezpekou mierumilovnosti Nemecka zbaveného nacizmu bude jeho rozdelenie. V Jalte Roosevelt hovoril o tom, že sa má najprv prerokovať rozdelenie Nemecka na okupačné zóny. Churchill tvrdo trval na tom, aby svoju okupačnú zónu dostalo aj Francúzsko. Stalin i Roosevelt boli najprv proti. Sovietsky líder argumentoval bleskovou porážkou Francúzska v roku 1940 a tým, že Petainov kolaborantský režim mal spočiatku značnú podporu zo strany Francúzov. Nakoniec Roosevelt i Stalin ustúpili. Stalin si možno uvedomil, že v oslobodenom Francúzsku mala tamojšia komunistická strana po oslobodení veľmi silný vplyv, a Roosevelt uznal Churchillov argument, že ak sa splní jeho sľub, že americké vojská odídu z Európy už po dvoch rokoch, iba silné Francúzsko bude môcť pomáhať Británii dávať pozor na vývoj v Nemecku. Nakoniec sa prijalo iba rozhodnutie o rozdelení Nemecka na štyri okupačné zóny. Najvyšším orgánom okupačných mocností mala byť Kontrolná rada, ktorej sídlom sa mal stať Berlín. Churchill však za žiadnu cenu nechcel ustúpiť Stalinovým požiadavkám, čo sa týka reparácií. Darmo Stalin argumentoval, že pod sovietskou okupáciou bude vlastne najchudobnejšia časť Nemecka a že reparácie chce ZSSR v naturáliách, v dodávkach strojov a surovín. Churchillov odpor spôsobil, že značnú časť reparačných nárokov ZSSR uspokojil na úkor svojej okupačnej zóny. Prejavilo sa to v čoraz viac sa prehlbujúcich rozdieloch medzi východnou a západnou časťou Nemecka, čo vidno aj dnes, hoci je už Nemecko zjednotené. Poľská otázka Podľa Churchillových slov bola otázka Poľska „skušobným kameňom konferencie“. Poľsko a Československo patrili medzi dve krajiny východnej Európy, ktoré Veľká Británia a USA považovali za spojencov. Poľské jednotky boli tiež súčasťou síl západných spojencov. Stalin argumentoval, že územie Poľska bolo nástupným priestorom proti Rusku nielen počas dvoch svetových vojen, ale ešte dokonca aj za čias Napoleona. Nik sa neodvážil Stalinovi pripomenúť, že Poľsko bolo z mapy Európy vymazané nielen vďaka cárskemu Rusku, ale aj Stalinovmu Sovietskemu zväzu, takže nevraživé pocity väčšiny Poliakov voči Rusku majú nepochybné opodstatnenie. Pravda, Churchill predsa len podotkol, že jeho krajina išla do svetovej vojny kvôli Poľsku. Situácia bola komplikovaná tým, že diplomatické styky medzi Moskvou a poľskou emigrantskou vládou v Londýne zanikli po tom, čo Nemci v Katynskom lese pri Smolensku v roku 1943 objavili hromadné hroby poľských dôstojníkov, ktorých zajala na jeseň 1939 Červená armáda. Poľská vláda vyhlásila, že sovietske vysvetlenie celej záležitosti bolo prinajmenšom chabé. ZSSR vytvoril potom zo „svojich“ ľudí orgán, ktorý neskôr dostal názov Lublinský komitét a ktorý uznali za jedinú prijateľnú poľskú vládu. Na Jaltskej konferencii Stalin dával jednoznačne najavo, že poľské územie je pod výlučnou kontrolou armády ZSSR. Navrhol Poľsko odškodniť tak, že na úkor Nemecka dostane značné územia. Churchilla v Jalte znepokojovalo, že rozloha územia, ktoré malo Poľsko dostať, je veľmi veľká, no nakoniec ustúpil. Neuvedomil si, že vlastne takto chcel Stalin pripútať Poľsko k ZSSR, pretože na zvyšnom nemeckom území by sa napokon nachádzali obyvatelia území, ktoré Nemecko stratilo, a v prípade nemeckých vyhrážok by Poľsko mohlo žiadať o pomoc iba Sovietsky zväz. Konferencia nakoniec prijala sovietsky návrh, že sa utvorí nová poľská vláda, ktorej základom bude síce Lublinský komitét, no bude doplnená o členov emigrantskej vlády v Londýne. Jediný člen londýnskej vlády, ktorý sa chcel domov vrátiť cez Moskvu, bol Mikolajczyk. Stalin sa zaviazal, že na oslobodenom poľskom území sa uskutočnia „slobodné voľby“. Až neskôr sa ukázalo, že to boli rovnako slobodné voľby, aké sa konávali v Sovietskom zväze. Stalin presadil svoju koncepciu riešenia poľskej otázky vďaka Rooseveltovej podpore. Už sme naznačili prečo, za ústupky v poľskej otázke si Roosevelt želal, aby ZSSR vstúpil do vojny proti Japonsku. Pravda, bolo to nielen na úkor poľského, ale aj čínskeho ľudu. Rooseveltovými prísľubmi bol znechutený nielen nacionalistický čínsky líder Čankajšek, ale, ako sa ukázalo neskôr, aj čínski komunisti. Nacistické komentáre k Jaltskej konferencii Väčšina nacistických komentátorov hodnotila výsledky Jaltskej konferencie ako „sprisahanie svetového židovstva voči ľudstvu a nemeckému národu“. 25. februára 1945 uverejnil v liste Das Reich nacistický minister propagandy Goebbels článok Rok 2000. Vyslovil tu názor, že ak nacistické Nemecko bude porazené, cez stred Európy bude prebiehať železná opona, ktorá ju rozdelí na americkú a sovietsku časť. Pozoruhodné je, že mnohé myšlienky z tohto článku zopakoval Churchill v americkom mestečku Fulton o rok neskôr, keď už ako bývalému britskému premiérovi udelila tamojšia univerzita čestný doktorát. Niekedy sa tento Churchillov prejav označuje ako štartový výstrel „studenej vojny“. Goebbels síce vo svojom článku vyjadril počudovanie, ako sa mohli spojiť také protikladné sily, ako Angloameričania a ZSSR, no sám naznačil aj odpoveď. Už od napoleonských čias bolo tradíciou britskej politiky nepripustiť zjednotenie Európy a mocnosť s podobnými ašpiráciami poraziť. Stalo sa to nielen v prípade Napoleona, ale aj prvej svetovej vojny. Lenže Churchill si neuvedomil, že po druhej svetovej vojne prestala byť Veľká Británia vedúcou svetovou mocnosťou. Hoci ZSSR zaznamenal najväčšie víťazstvo, aké kedy Rusko v dejinách dosiahlo, jeho vplyv nenarástol tak, ako by si to bol napríklad želal Stalin. V Jalte bola ZSSR prisúdená zaostalejšia časť Európy, kde jedinou výnimkou bolo hádam iba Československo. Pre radikálne sociálne premeny, ktoré tam začali neskôr pod vplyvom ZSSR presadzovať tamojšie krajiny, aj podľa marxistickej teórie, neboli zrelé; prevládalo tam poľnohospodárstvo, robotníctvo tvorilo malú časť obyvateľstva. Navyše v Poľsku a Maďarsku panovali mimoriadne silné protiruské tradície. Goebbels vo svojom článku písal o historickej úlohe, ktorú má mať nemecký národ pri zjednocovaní Európy. Aby ju však mohol realizovať, musel sa zbaviť vplyvu nacistickej ideológie, ktorej prominentným predstaviteľom bol práve ríšsky minister propagandy. Patrí k irónii dejín, že kým víťazstvo v druhej svetovej vojne bolo pre Britániu začiatkom úpadku, pre Nemecko, naopak, znamenala porážka nacizmu predpoklad budúceho vzostupu krajiny, hoci to najprv vyzeralo tak, že Nemecko čakajú zlé časy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984