Ukrajina – nové rozdanie kariet
Porazený prezidentský kandidát Viktor Janukovyč sa snaží za každú cenu predlžovať obdobie interregna. Hoci vie, že nemôže zabrániť nástupu Viktora Juščenka na post hlavy štátu, snaží sa spochybniť jeho legitimitu. Čas totiž pracuje proti Juščenkovi, ktorý je v očiach občanov prezidentom už teraz, hoci nemá možnosť prijímať akékoľvek rozhodnutia, a nesie tak zodpovednosť aj za narastajúce ekonomické problémy. Zväčšujú sa tiež rozpory v jeho tábore, týkajúce sa zásadných otázok budúcnosti krajiny po odchode Leonida Kučmu. Súboj o premiéra Pred druhým kolom prezidentských volieb sa na Juščenkovu podporu zjednotili aj protichodné sily od národných demokratov a liberálov cez predstaviteľov stredného biznisu a bývalých oligarchov až po radikálnych nacionalistov. Juščenka podporili aj niektoré sociálnodemokratické zoskupenia a postkomunistickí socialisti Oleksandra Moroza. Štrukturálne a názorovo heterogénny je aj Juščenkov blok Naša Ukrajina. Spájalo ich v prvom rade želanie zmeny korupčného, ba priam až kriminálneho Kučmovho režimu. Omnoho ťažšie ako získanie volebného víťazstva však bude rozdelenie politickej moci po inaugurácii nového prezidenta. O kreslo premiéra súperí viacero politikov. Juščenko počas „oranžovej revolúcie“ striedavo sľuboval tento post rozličným politikom z tábora svojich spojencov. Najhorúcejšími kandidátmi na premiérsky post sú charizmatická bývalá vicepremiérka Julia Tymošenková a „čokoládový kráľ“ Petro Porošenko, ktorý bol označovaný za hlavného sponzora Juščenkovej volebnej kampane. Silná žena útočí Tymošenková sa prejavila ako schopná organizátorka demonštrácií. V jej neprospech hovorí oligarchická minulosť a doposiaľ neuzavreté trestné stíhanie. Predstavitelia veľkého biznisu sa obávajú jej pomsty za zničenie koncernu JESU, nemusí byť prijateľná ani pre veľkú časť Našej Ukrajiny. Ak by sa však stala premiérkou, zmiernilo by to síce radikalizmus, ale posilnilo jej pozície potenciálnej Juščenkovej konkurentky. Mohla by si vybudovať solídne politické zázemie, ktoré momentálne nemá. Blok, na ktorého čele stojí, je totiž iba voľným zoskupením viacerých menších strán, ktoré spája radikálny odpor voči „kučmizmu“ a osoba charizmatickej líderky. Tymošenkovej zoskupenie združuje Baťkivščyna, niekoľko menších nacionalistických strán vrátane krajnej pravice, ale aj umiernených nacionalistov a sociálnych demokratov. Tymošenková vyvíja priam horúčkovité úsilie o premiérsky post. Navštívila doménu Janukovyča Doneck, kde vystúpila v tamojšom televíznom štúdiu. Údajne sa jej podarilo získať podporu jedného z najvýznamnejších predstaviteľov doneckých podnikateľov, šéfa Industriálneho zväzu Donecka Rinata Achmetova, je však pravdepodobné, že jej iba prisľúbil svoju neutralitu. Symbolický význam má, že jej kandidatúru podporili aj poslanci Ľvovskej samosprávy. Prezentuje sa tak ako politička, ktorá je schopná spojiť západnú i východnú časť Ukrajiny. Pokúša sa aj o zlepšenie svojho imidžu v Rusku. Vo svojom článku v ruskom ekonomickom denníku Vedomosti nečakane zdôraznila príslušnosť Ruska a Ukrajiny k spoločnému civilizačnému priestoru, uviedla, že Ukrajina vstúpi do NATO v rovnakom čase ako Rusko. Dokonca urobila analógiu medzi postojom Juščenka a Putina voči oligarchom, hoci ruskému prezidentovi na kyjevskom Námestí nezávislosti práve ona sľubovala zopakovanie „oranžovej revolúcie“ v Moskve. Napokon deklarovala, že práve spoločné vnútropolitické a zahraničnopolitické ciele Ruska a Ukrajiny sú dôvodom, prečo chce Juščenko uskutočniť svoju prvú návštevu v Moskve. V Moskve však nemusia uveriť, že práve ona bude v Kyjeve garantovať dobré vzťahy s Ruskom. Ani Juščenkovi nemusí byť po srsti, ak by práve ona mala interpretovať jeho zámery.
Agresívny Moroz Druhým silným kandidátom je Petro Porošenko. Hoci je podnikateľom, jeho impérium Ukrprominvest ani zďaleka nedosahuje vplyv a rozmery koncernov troch najväčších finančno-priemyselných skupín (doneckej, kyjevskej, dnepropetrovskej). Vlastní však televízny kanál TV5, ktorý počas prezidentských volieb ako jediný podporoval Juščenka. Jeho výhodou, ale rovnako dobre aj handicapom môžu byť úzke kontakty s bývalou mocou. V súčasnosti v rámci Našej Ukrajiny vedie malú stranu Solidarita, ktorá sa hlási k sociálnej demokracii. Juščenko je krstným otcom jeho dvoch dcér. Prisľúbil, že v prípade nominácie na premiéra sa vzdá všetkých podnikateľských aktivít. O post premiéra prejavil záujem aj líder Socialistickej strany Ukrajiny (SPU) Moroz. Očakáva podporu komunistov, časti zjednotených sociálnych demokratov a menších politických frakcií. Hoci počas volieb podporoval Juščenka, v súčasnosti nevylučuje prechod do opozície a pokúša sa o získanie ruskojazyčných voličov juhovýchodných oblastí. Keďže má poslednú šancu zohrať významnejšiu úlohu v ukrajinskej politike, postupuje značne agresívne. Problémom nie je iba jeho vek, ale hlboká vnútorná kríza SPU, ktorej voliči neraz rozmýšľajú inak ako postkomunistický funkcionársky aktív. Na mnohé zásadné programové otázky má iný názor ako jeho partneri (postavenie ruského jazyka, ekonomická a sociálna politika, privatizácia, poľnohospodárska politika, členstvo v NATO, budúcnosť politickej reformy). Ako premiér prichádza do úvahy aj málo výrazný Anatolij Kinach, ktorý má zázemie v podnikateľských kruhoch, ale takisto poslanci Našej Ukrajiny Viktor Pynzenyk a Jurij Jechanurov. Sporadicky sa objavuje aj meno podpredsedu parlamentu Oleksandra Zinčenka. Juščenko zaviazaný oligarchom V novom „rozdaní kariet“ nejde iba o súboj personálnych ambícií. Po tom, ako vstúpi do platnosti „politická reforma,“ sa stane pozícia premiéra kľúčovým postom v krajine. Od neho bude do značnej miery závisieť štýl ukrajinskej politiky. Nominácia Tymošenkovej by znamenala posilnenie konfrontačného kurzu voči bývalej moci i voči veľkopodnikateľom. Argumentačne by posilnila opozíciu proti Juščenkovi. Porošenko zas ako jediný hovoril aj o svojich programových prioritách. Jeho cieľom je oddeliť biznis od politiky, na druhej strane chce chrániť domácich podnikateľov pred zahraničnou konkurenciou. Takisto chce zlepšiť výber daní, a zvýšiť tak príjmy štátneho rozpočtu. Je proti politickým odvetám. Nominácia Porošenka by mohla vyvolať nespokojnosť radikálov zoskupených okolo Julie Tymošenkovej, časti národne orientovaných strán, ale aj socialistov. Juščenko tvrdí, že budúci premiér by nemal byť podnikateľom ani lídrom žiadnej strany. Jeho meno však zatiaľ nechce zverejniť. Dáva tak najavo, že si chce ponechať podstatný vplyv na rozhodovanie o vládnej politike, ktorý však najmä po realizácii politickej reformy bude mať skôr neformálny charakter. V tom prípade sa zvyšujú šance kompromisných kandidátov alebo ekonómov, akými sú Pynzenyk a Jechanurov. A v tom prípade možno očakávať, že prinajmenšom do parlamentných volieb 2006 sa Juščenko bude snažiť vyhnúť zásadným krokom a udržať jednotu svojho tábora, aby dokázal získať pohodlnú, ale najmä spoľahlivú parlamentnú väčšinu. Veľa bude závisieť od postupu opozície. Janukovyčova Strana regiónov a progresívni socialisti Natalie Vitrenkovej zatiaľ postupujú konfrontačne. Môžu však stratiť podporu ostatných opozičných síl a skončiť v politickej izolácii. Časť oligarchov, napr. Kučmov zať Viktor Pinčuk a Achmetov, by akceptovali oddelenie politiky a biznisu, ak nová moc nepristúpi k revízii privatizácie vrátane kontroverzného predaja najväčšej ukrajinskej oceliarne Krivorožstaľ, ktorú získali aj napriek výhodnejším cenovým ponukám západných a ruských záujemcov. Podrobnosti ukrajinského „okrúhleho stola“ v novembri a decembri 2004 zatiaľ nie sú známe, na verejnosť však prenikli informácie, že na nekrvavom a ústavnom zvládnutí krízy mali podiel aj spomínaní dvaja oligarchovia. To by znamenalo, že Juščenko je im do značnej miery zaviazaný. Až budúcnosť ukáže, do akej miery sa „oranžová revolúcia“ stane východnou a postmodernou obdobou britskej „slávnej revolúcie“, alebo Juščenka postihne osud srbského premiéra Zorana Djindjiča, ktorý sa stal obeťou dohôd s exponentmi „ancien régime.“ Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO
