Reklama
Reklama

Hudba a emigrácia - I.

Keď som na jar roku 1989 navštívil Londýn, dobrá duša československej hudby, Graham Melville-Mason zariadil, aby rozhlasové vysielanie BBC odvysielalo rozhlasový rozhovor so mnou. Pri tejto príležitosti som spoznal dvoch zamestnancov tejto inštitúcie – skladateľa Karla Janovického a redaktorku Gabrielu Streatfield.
Počet zobrazení: 779

Keď som na jar roku 1989 navštívil Londýn, dobrá duša československej hudby, Graham Melville-Mason zariadil, aby rozhlasové vysielanie BBC odvysielalo rozhlasový rozhovor so mnou. Pri tejto príležitosti som spoznal dvoch zamestnancov tejto inštitúcie – skladateľa Karla Janovického a redaktorku Gabrielu Streatfield. Obaja boli oveľa lepšie informovaní o situácii v Československu ako ja, avšak nijako som sa nevedel ubrániť dojmu, že emocionálne v nich ostalo Československo také, aké bolo vo chvíli ich rozhodnutia opustiť svoju vlasť. Skladateľ Janovický si so sebou v srdci odniesol demokratickú 1. republiku, pani Streatfield zasa žila v spomienkach na Pražskú jar 1968. Emocionálnu bariéru vytvorenú vo chvíli svojho odchodu nemohli nijako prekonať. Európska hudba je v obrovskej časti výtvorom emigrantov. Hudobníci či skladatelia vždy migrovali, hľadali si prácu tam, kde ju potrebovali, a so sebou si nosili svoje poznatky. Veľká európska hudba je zakaždým syntézou týchto lokálnych východísk a nadobudnutých skúseností a ideálov. Štýlová syntéza charakterizuje všetky vrcholy európskych štýlových premien a je takmer zakaždým výtvorom migrujúcich hudobníkov. Renesančné „le goűt réunis“ či predklasicistický „zmiešaný štýl“ predstavujú vrcholové hodnoty, ktoré by nikdy nevznikli bez onej výmeny skúseností. Aj dnešná jednota interpretačného štýlu je výdobytkom hudobníckej migrácie, vytvorili ju permanentne cestujúci sólisti a dirigenti, ktorých činnosť znamená predovšetkým šírenie ich ideálov v kultúrnom priestore. Podobná syntetická potencia charakterizuje, samozrejme, aj populárnu hudbu, ktorej univerzálnosť je dôsledkom univerzálnosti dnešných médií. Ideál národnej hudby, s ktorým prišlo 19. storočie, stojí len zdanlivo v rozpore s oným univerzálnym ideálom. Aj táto vysnívaná „národná hudba“ bola zakaždým syntézou univerzálneho jazyka doby a lokálnych prvkov, spoznania európskej skutočnosti a jej lokálnej rekonkretizácie. Tvorili ju migrujúci skladatelia; poľskú národnú hudbu vytvoril Chopin – vo Francúzsku, ideály maďarskej hudby nastoľoval svetobežník Liszt, základy českej národnej hudby sú dielom Smetanu, prebývajúceho vo Švédsku a infikovaného Wagnerom, Berliozom a Lisztom, a Dvořáka, ktorý položil nielen základy českej národnej hudby, ale aj americkej. Slovenský romantizmus vytvoril Ján Levoslav Bella, ktorý viac ako polovicu svojho dlhého života prežil v emigrácii – v sedmohradskej nemeckej Sibini a vo Viedni. Až domáci českí a slovenskí dejatelia realizovali jeho repatriáciu v snahe dať slovenskej hudbe zakladateľskú osobnosť na spôsob Smetanu, Dvořáka, Chopina, Griega či Liszta. Jednu z najperverznejších častí komunistickej politiky predstavovala politika voči emigrantom. Komunistická ideológia bola direktívna, isté typy umeleckých výpovedí vyzdvihovala a odmeňovala, isté likvidovala a zakazovala. Negatívne ocajchovanému umelcovi dovoľovala sebakriticky zmeniť vlastné názory alebo veľavýznamne mlčať. Ak sa však umelec rozhodol uchovať si umeleckú integritu a nemlčať, mohol to robiť len v zahraničí. Pre komunistov sa však emigrácia stávala tým najčervenším súknom a emigrujúci umelec vedel, že nielenže si dlhodobo ničí svoje väzby na rodnú zem, ale vystavuje aj osobnému teroru všetkých svojich neemigrujúcich príbuzných. Emigrácia sa tabuizovala, a to i emigrácia Karla Gotta, ktorého náš súdruh prezident osobne požiadal o návrat do vlasti. Vrcholom tohto postoja komunistického Československa k svojim emigrantom boli súdne procesy a majetkové konfiškácie. Jan Werich kedysi napísal: „Každá doba má róbu a tá róba má vlečku.“ S postkomunistickou dobou sa vlečie negácia emigrantských osudov a emigrantskej tvorby. Na našom dnešnom minimálnom poznaní diela emigrantov má svoj podiel nielen celkový úpadok významu umenia v našej spoločnosti, ale aj – a možno predovšetkým – naša osobná aj inštitucionálna neschopnosť zbaviť sa pút tabuizácie, ktorou komunisti stigmatizovali emigráciu. Nasledujúcimi riadkami, venovanými našim hudobným emigrantom, by som chcel otvoriť toto tabu. Bratislavský rodák Yehoshua Lakner (1924 – 2003) sa rozhodol pre emigráciu v čase prijímania prvých zákonov tzv. Židovského kódexu a stihol ju uskutočniť skôr, ako boli Židom odobrané pasy. Spočiatku vyštudoval kompozíciu v Palestíne a v USA, kde bol žiakom Aarona Coplanda v Tanglewoode. Záujem o nové médiá ho čoskoro priviedol do nemeckého Kolína, kde študoval v tamojšom rozhlasovom Štúdiu elektronickej hudby. V rokoch 1950 – 1963 učil v v izraelskom Tel Avive. Roku 1963 sa usadil v švajčiarskom Zürichu, kde pôsobil ako pedagóg i ako skladateľ. Yohoshua Lakner patrí k priekopníkom syntetických mediálnych projektov vo svetovom meradle. Vo svojich dielach spájal počítačové technológie, tvoriace náradie pre formovanie zvukových i vizuálnych procesov, vytvárajúcich pôsobivé syntézy. Svoje AVTD (Audio-Visual-Time-Design) či AVTS (Audio-Visual-Time-Structures) uvádzal počas festivalových podujatí a výstav na celom svete, predovšetkým vo Švajčiarsku, v Nemecku, Anglicku a USA. Svoje bohaté skúsenosti s novými technológiami odovzdával aj svojim študentom. Množstvo cien, ktoré si jeho tvorba získala, svedčí o mimoriadnom ohlase jeho diel. Lakner sa venoval všetkým médiám, hudobnej tvorbe, javiskovej tvorbe i svojim multimediálnym projektom, ktoré mu získali najväčší ohlas. Jeho diela sú u nás celkom neznáme, nespomeniem si, žeby boli niekedy na Slovensku predvedené. Táto absencia je pochopiteľná za komunistov – išlo o politického emigranta (hoci ušiel pred smrťou z fašistického priestoru) a umeleckého novátora. Dnes už natoľko pochopiteľná nie je – najmä ak sa pýšime festivalmi, ktorých cieľom je uvádzanie „etickej“, novátorskej a politicky nonkonformnej hudby. Nasledujúci predstavitelia hudobnej emigrácie sú súčasťou poaugustovej emigrácie, teda doby najväčšieho vývozu domácich mozgov do európskeho i amerického priestoru. Išlo o predstaviteľov domácej umeleckej avantgardy, ktorej hlas normalizácia na dlhé roky umlčala a ktorej úspechy a výsledky, dosiahnuté v šesťdesiatych rokoch, sa spoločensky tabuizovali. Pavol Šimai (nar. 1930) študoval hudbu v Budapešti, v Bratislave a v Berlíne (Kadosa, Cikker, Dessau). Priťahovali ho javiskové diela, komorné i orchestrálne kompozície, ako aj práca pre film. Bol vyhľadávaným autorom filmovej hudby, k jeho najväčším úspechom patril stále aktuálny Prípad Barnabáš Kos Solana a Karvaša, Muž, ktorý luže Robbe-Grilleta ako aj prvé Kubalove animované filmy. Na ruské tanky reagoval panikou, usadil sa s rodinou vo Švédsku, kde prešiel rozmanitými hudobníckymi zamestnaniami, no jeho pero nikdy nezmĺklo. Enfant terrible slovenskej avantgardy Ladislav Kupkovič (nar. 1936) bol kľúčovou osobnosťou najodvážnejších hudobných projektov šesťdesiatych rokov. Roku 1969 emigroval do Nemecka a po radikálnej premene svojej poetiky a ideálov patrí k najplodnejším nemeckým skladateľom. Peter Kolman (nar. 1937) je zakladateľskou osobnosťou slovenskej elektroakustickej hudby. Jeho nekompromisné ponímanie hudby bolo tŕňom v oku domácich normalizátorov a jeho hudba bola od začiatku normalizácie zakázaná. Roku 1977 sa usadil v Rakúsku, kde pôsobil predovšetkým ako redaktor a skladateľsky sa venoval najmä revíziám svojich starších diel. Istá idealizácia umenia šesťdesiatych rokov i zlé svedomie spôsobili, že jedinými emigrantmi, o ktorých má domáca verejnosť aké-také povedomie, sú práve normalizáciou zakázaní skladatelia – Šimai, Kupkovič a Kolman. Najväčší priestor si u nás našla tvorba Kolmana, ktorý sa stal ťažiskovým skladateľom festivalu Melos-Étos. Obraz jeho osobnosti je pomerne komplexný vzhľadom na jeho tvorivé odmlčanie v rakúskej emigrácii, Kupkovičova tvorba je menej známa už vzhľadom na jej rozmery a Šimaiova hudba ostáva stále na pokraji domáceho záujmu. (Pokračovanie nabudúce.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama