Nie som vyhľadávač ľúbostných dobrodružstiev
Santiago de Compostela je tretie najvýznamnejšie pútnicke mesto kresťanského sveta. Akiste nejeden Slovák sníva o ceste do Santiaga, najmä po prečítaní Coelhovho románu Pútnik do Compostely. Ty teraz žiješ v Compostele? - Už nie. Je tomu asi rok, čo som sa z Compostely odsťahoval a teraz žijem vo väčšom a oveľa škaredšom meste, vo Vigu, asi hodinu cesty diaľnicou od Compostely. Aký je vlastne život v Compostele? Je cítiť atmosféru posvätnosti, alebo sa na také čosi neberie ohľad a aj tam sa žije na plný plyn? - Skôr je to turistická atmosféra ako posvätná. Okrem toho je Compostela univerzitným mestom, takže život je rušnejší možno viac v noci ako cez deň. Architektúra historického centra je nádherná, myslím si, že v každom návštevníkovi zanechá silné impresie. Hemingway, ktorého nemáš rád, považoval námestie Obradoiro pred hlavným vchodom katedrály za najkrajšie námestie na svete. Posvätnosť som v Compostele nikdy nedokázal cítiť, miernu klerikálnosť áno, a najmä tú klasickú gýčovú religiozitu ako všade tam, kde sa hrnú putujúce davy. Ale ináč je to kozmopolitné mesto, v ktorom tvoria polovicu obyvateľov študenti. Ako si sa vlastne do Compostely dostal? - Verzií o mojej ceste do Compostely je niekoľko. Jedna z nich je, že som sa chcel zdokonaliť v španielčine, a preto som si vybral jazykový kurz na compostelskej univerzite. Tvoj román Démon svätosti sa odohráva v Compostele. Má to nejaký symbolický význam? Jedinečnosť miesta z tejto prózy veľmi necítiť, zdá sa, že pre niečo nebolo pre teba dôležité podať plastickejšiu „fresku“ o živote v Compostele... - Teraz, keď sa pozriem na Démona, mám pocit, že som asi chcel napísať egocentrický román. A zrejme sa mi to čiastočne aj podarilo. Váhal som nad textom, či nerozbehnúť nejaké opisy okolia a prierezy compostelskou spoločnosťou, ale nakoniec som sa sústredil väčšmi na protagonistu a mesto som nechal tak. Compostela je možno iba trochu špecifickým pozadím a keby šla viac do popredia, román by výraznejšie viac vzdialil od toho, čím chcel prvotne byť. Jedným z oporných pilierov románu Démon svätosti je tvoja skúsenosť z augustiniánskej rehole v Taliansku. Priblíž, prosím, čitateľom Slova, ako sa vníma katolicizmus v Taliansku. Veľmi sa to odlišuje od slovenského chápania a aplikovania katolíckych hodnôt v cirkevnom i svetskom živote? - Mám pocit, že to, čo má v rukách na Slovensku katolícka cirkev, nie je katolicizmus, ale akási regionálna fundamentalistická sekta. Je absurdné, ako manipulujú so životmi naivných a menej naivných veriacich takí ľudia, ako je napríklad Ján Sokol alebo Alojz Tkáč. Také esá by sa nechytili v Taliansku ani v tých najkonzervatívnejších kruhoch. Slovenskí biskupi zabúdajú, že centrom katolíckej cirkvi je Rím a nie Kábul či Teherán. Cirkev aj pätnásť rokov po páde režimu ešte stále ťaží z toho, že bola relatívne prenasledovaná, ale že cirkevná hierarchia si už koncom osemdesiateho deviateho roku osvojila niektoré dobre vyskúšané boľševické metódy, to nezaujíma zrejme ani tých pár katolíckych disidentov, čo tu boli. Tých pár aktívnych katolíkov, čo si v chorom prostredí slovenskej cirkvi uchovalo zdravý rozum a elementárnu ľudskosť, je zo strany tupej hierarchie neraz priamo šikanovaných, najmä ak ide o kňazov. Ťažko potom na Slovensku hovoriť o hodnotách, keď ani tí, čo sa nimi oháňajú, nemajú ani poňatia, o čo v skutočnosti ide. Ozaj, prečo si sa nakoniec rozhodol z kláštora odísť. Prečo si tam šiel, to je dostatočne zjavné a pochopiteľné z tvojho románu. - Pred vstupom do kláštora som si myslel, že na rehoľný život treba mať silnú vieru a neskôr som prišiel na to, že predovšetkým treba mať silný žalúdok. Určité veci sa dali ťažko stráviť a nemyslím tým na kláštornú kuchyňu. Koniec koncov, ja som tiež nebol typickým príkladom rehoľníka, aj keď to medzi mnou a kláštorom celkom klapalo. Pozitívna spomienka na rehoľnú minulosť vo mne ostala aj vďaka tomu, že v reholi bolo dosť progresívne zmýšľajúcich, otvorených, no najmä „ľudských ľudí“. Pri rozhodnutí odísť u mňa asi najviac zavážilo, že som sa nie vždy dokázal stotožniť s tým, čo sa dnes všeobecne od rehoľníka vyžaduje. Považuješ sa za nábožensky cítiaceho človeka? - Na takú otázku mi je ťažko odpovedať. Tajne obdivujem tých, čo majú v náboženských témach jasno, či už ide o veriacich alebo ateistov. A teraz sa chcem spýtať na sexualitu. Môžem? - Dnes áno... V Démone svätosti je jej habadej. Gustiózna šťavnosť jej naozaj nechýba. Na neúspechy u žien sa ponosovať nemusíš. Jednak dobre vyzeráš a jednak ti chuť na dobrodružstvá nechýba. Nenudia ťa heterosexuálne ľúbostné avantúry? - Ďakujem za lichotenie. Čo sa týka ľúbostných dobrodružstiev, nikdy som sa nepovažoval za ich vyhľadávača. Tie chvíľkové dotyky a úteky boli síce zmyslovo nie nepríjemné, ale nakoniec som sa vždy cítil ako ich obeť. Každý môj doterajší pokus o ozajstnejší vzťah bol prehrou, a hoci takéto nechcené stroskotania nenudia, mal som ich už plné zuby. Teraz mám prvý trvalejší vzťah, tak dúfam, že sa už ľúbostných dobrodružstiev báť nemusím. Hlavná postava tvojej románovej prvotiny je značne autobiografické. Predsa by mi však nenapadlo stotožňovať ťa s ňou. Kto je väčšmi rozpálený sexom – protagonista alebo autor? - Skôr ako rozpálený je znepokojený. Aj protagonista, aj autor. Sex pre mňa ostáva vzrušujúcou, ale ambivalentnou otázkou bez jasných odpovedí. Aký druh literárnej sexuality sa ti nepáči? - Neviem, či som sa doteraz stretol s niečím, čo by ma nejako odpudzovalo. Koniec koncov, ani nie som veľmi zbehlý v sexliteratúre. Priznám sa ti, že ešte stále obchádzam príležitosť na prečítanie si takých veličín ako bol Millerov Sexus. Asi by ma nebavilo čítať nejaké vyslovené nechutnosti, hoci by boli literárne na vysokej úrovni. Zatiaľ mi však do rúk nič podobné neprišlo, alebo sa na to už nepamätám. S čím nie si spokojný, pokiaľ ide o cirkevný a politický život na Slovensku? - Čo sa týka politického života na Slovensku, o zamotaných špagátikoch toho bábkového divadla sa môžeme pozhovárať radšej inokedy, lebo mám pocit, že dnes by môj názor pochopilo päť ľudí, aj to asi zle. A čo sa týka slovenského cirkevného života, môžem sa iba spýtať, s čím sa v ňom vlastne dá byť spokojný. A čo slovenský literárny život? Je pre teba príťažlivejší ako ten španielsky či taliansky, alebo to vyjde u teba narovnako? - Ľudskej hlúposti sa všade dobre darí, aj v literárnych kruhoch. V Španielsku mi zatiaľ nevyšla kniha, tak by som s názorom priveľmi predbiehal, aj keď je zrejmé, že aj španielska literárna scéna má svoje vlastné predsudky. Čo v literatúre neznášam, sú zamindrákovaní snobi. Na Slovensku som ich mohol spoznať dostatok, tak teraz sa už pomaly budem tešiť aj na tých španielskych. Tvojmu románu predchádzali dve básnické zbierky. Viem, že Démon svätosti bude mať svoje voľné pokračovanie. Chystáš sa na básne úplne zanevrieť, alebo na čomsi lyrickom už pracuješ? Chcem trochu počkať, kým sa moja poézia pohne o čosi ďalej, a potom znovu vyjdem na svetlo s novými básňami. A čo tvoja prekladateľská činnosť? Čítal som tvoje preklady Sanguinettiho a Pasoliniho básní. Vyslovil si sa, že by si sa celkom rád „vrhol“ na prekladanie Lorcu. Platí to ešte? - Z Lorcu som preložil cyklus voľných veršov, ktorý dávnejšie uverejnil časopis RAK. V posledných mesiacoch som nechal prekladanie bokom, najmä kvôli časovej tiesni. K Lorcovi a k iným autorom by som sa ešte rád ako prekladateľ vrátil, ale teraz je to pre mňa nemožné. Peter Bilý (1978). Od júna 1998 do októbra 2000 žil v Taliansku, kde zložil dočasné rehoľné sľuby ako augustiniánsky mních. Krátko pred ich vypršaním rehoľu opustil a zanechal aj štúdium filozofie v Ríme. Za svoje ďalšie pôsobisko si zvolil Španielsko, kde popri práci študuje psychológiu. Vydal tri básnické zbierky, za Spomalené prítmie získal cenu Rudolfa Slobodu Rubato a prémiu Ceny Ivana Kraska za debut. Do slovenčiny prekladá z viacerých jazykov, za Apollinairov Zvieratník získal ocenenie v súťaži o Cenu Perly Bžochovej. V roku 2004 vydal vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ román Démon svätosti.
