Reklama
Reklama

Ako sa nestať spisovateľom II.

Podľa dohody som poslal texty do knihy, na moje prekvapenie Bagala neodpovedal. Nedalo sa s ním vôbec spojiť, tak som to napokon vzdal. Predtým, ako prejdem k ďalším prozaickým krokom, zmienim sa o poézii, ktorú som písal paralelne s prózou.
Počet zobrazení: 1106
11_titulka1-m.jpg

Podľa dohody som poslal texty do knihy, na moje prekvapenie Bagala neodpovedal. Nedalo sa s ním vôbec spojiť, tak som to napokon vzdal. Predtým, ako prejdem k ďalším prozaickým krokom, zmienim sa o poézii, ktorú som písal paralelne s prózou. Niečo vyšlo aj v súťaži Archa Snívavcov. O poézii som mal aký-taký prehľad, veľmi som ju však nečítal, poznal som akurát útržky z Préverta, Smreka, Mistralovej či Baudelaira. Podvedome na mňa väčšmi vplývali zhudobnené texty Válka, Depeche Mode, U2, neskôr Doors, Portishead, Štrpku a iné. Aj keď som časom prekonal naivitu, a aj keď nie všetky obrazy boli zlé, kvalita nebola vyvážená. Strácal som odstup, nevidel som pokrok, čím som logicky stratil motiváciu. Navyše poézia sa mi oproti próze zdala ľahšie vyčerpateľná, a príliš subjektívna. K poslednému, už nechcenému, návratu k poézii ma prinútila osobná skúsenosť smerujúca tok voľných asociácií niekde do útrob podvedomia. Riadky som písal do štyroch novinových stĺpcov na každú stranu, vynorili sa aj obrazy, názov bol Noviny: NOVINY, úryvky (1997) Odkáž prosím Ponáhľaj sa Spadni na ústa Rozmláť si ich Aj tak iba klamú Z nutnosti z vôle Nerob sa alebo tvár sa Je to tak lepšie Nemusí každý vedieť o tvojej polohe O tvojom plači zúfalstve šťastí Drogy všade sú drogy Musia byť Nikto by to bez nich nevydržal Načo? Zotroč niekoho Nebudeš otročiť sám Na druhých Na tebe samom Na mne ... TRAGÉDIA V ... nič sa nestalo iba nerastú kvety ... Hnus otras necitlivosť ... Miluj ma kúpim ti kožuch Zderiem z kože prvého človeka Pre tvoju lásku Pre tvoju ľahostajnosť Pre zábavu ... Tvárou nadol Zakryté oči aby nevideli Sviatok ktorý vraždí ... Spadol som no robím sa že stojím To všetko kvôli druhým Kvôli tebe NEZABUDNI Musím si umyť ruky no špina zostáva Stretli sme sa po rokoch znova všetko po starom NIČ NIČ Nič podstatné len hlúpe reči o láske O peniazoch o hudbe o športe o politike Kde som? nepoznám to tu Žijem tu dlho no chápem všetko čoraz menej ... Nová próza Písanie prózy vo mne zabrzdila skúsenosť z nevydanej knihy. Cítil som sa podvedený, a to, že neprišlo žiadne vysvetlenie, som považoval za nehorázne. Nie, nemyslel som si, že moje texty sú dokonalé (i keď ktovie, možno boli...), naopak, predpokladal som, že úpravy sú nutné. Nemal som problém zbaviť sa starých textov, kritika ma neurážala, napokon sám som hľadal spätnú väzbu. Ignorácia ma však zaskočila. S pobavením som neskôr čítal, ako pán Bagala v rozhovoroch rozpráva o tom, že sa s autormi snaží nadviazať priateľský vzťah... Celá záležitosť časom zapadla. Písanie mi bolo čoraz vzdialenejšie, čo ešte umocnil odchod do Prahy. Až raz, keď som bol doma na Vianoce, dostal som poštou avízo o Poviedke 99. Po krátkom váhaní som sa rozhodol, že to skúsim. Napísal som 20 epizód prepojených putovaním vyzlečeného nahého anjela bez kože. Text sa dostal až do finále, medzi 34 z 1204 poviedok - www.lca.sk/ poviedka-1999-osutazi.htm. Medzi prvých dvadsať sa nakoniec nedostal: Vyzlečený Nahý Anjel Bez Kože, výber (1998) II. Magický večer Júlia s Paľom šli po meste, ktoré zvláštne svietilo, akoby všetky svätojánske mušky boli duševne choré. Nedržali sa za ruky v obave, že si niekto pomyslí, že sa držia za ruky. Po meste šla liliputánka so psom, ktorý pribehol k Paľovi. Liliputánka podišla k Paľovi a hovorí: „To je čudné, tento pes nikdy k nikomu neprišiel.“ Paľo nevedel, čo povedať, a tak strúhal grimasy, aby ju oklamal, že niečo hovorí. Liliputánka nasadla na psa a odcválala. Júlia si v ten večer do denníka paličkovým písmom zapísala: „Magický večer.“ XVII. Lekár so zlým srdcom Nikto nechápal príčinu chladného rozhodovania lekára. Ani ťaživá ekonomická situácia nevysvetľovala jeho cynickosť. Vážne chorým pacientom prikázal nosiť čierne veci, aby ich, keď zomrú, nemuseli prezliekať, a tak plytvať peniazmi. Anjel si poranil palec a musel navštíviť tohto smutne známeho lekára. Zuzana ho do poslednej chvíle odhovárala: „To je nič, vopchaj si palec do snehu a prejde to.“ Bolesť prevážila nedôveru. Anjel s ťažkým srdcom zaklopal na ambulanciu lekára so zlým srdcom. Vo dverách mu ukázal krvavý palec, na čo lekár určil diagnózu: „To je nič, vopchaj si palec do snehu a prejde to.“ Táto skúsenosť nútila Anjela hlbšie skúmať príčinu zlého správania lekára. Skryl sa za záves a nemo pozoroval, čo bude. Akurát prišla sestrička oznámiť výsledky testov: „Neviem, neviem, pán doktor. Vaše srdce zasa zle funguje, je na ňom šelest. Musíte sa zmieriť, že už navždy budete lekár so zlým srdcom.“ XIX. Surrealistické blues Anjel sa dohodol s rušňovodičom, že ho 30 minút počká, kým dočíta inzerát na konkurz. Až potom si prečítal inzerát na prestížne miesto zvárača. Personalista sa pýta: „Rusky viete?“ „Áno, rusky, španielsky, anglicky, nemecky, poľsky, čínsky, švédsky...,“ hovorí Anjel. „A slovensky?“ „Nie,“ odvrkol Anjel. „Tak až sa naučíte po slovensky, príďte znova.“ Keď sa Anjel vrátil, hodinu meškal, kvôli čomu cestujúci nadávali rušňovodičovi do magorov. Ten sa, kvôli pomste, slovensky pýtal Anjela: „Kde si bol?“ Do koľajiska schádzali skupiny zváračov z okolitých krajín. Slovensky sa pýtali: „Kto si?“ Podchodom na operačnom stole dorazil aj André Bretón, v jednej ruke mal dáždnik, v druhej šijací stroj. Dáždnikom podčiarkol pasáž, ktorá sa mu ľúbila a prikázal Anjelovi: „Neľúbim nepodčiarknutú pasáž, zmaž ju prosím z pamäte sveta!“ Anjel to neurobil, hoci vedel, že príbeh je ohavnejší ako všednosť dňa. V Prahe ma navštevoval Jozef B., ktorý chcel dakedy byť spisovateľ, neskôr vydavateľ. Jednu jeho poviedku uviedol Slovenský rozhlas. Povedal mi: „Keď som začal písať, uvedomil som si, že spisovateľ musí byť kripeľ, pretože ak niečo chceš, vezmeš si to.“ Trochu ma tým zaskočil. Nie že by som nepoznal tento pohľad psychoanalýzy. Veď osudy Prousta, Joyca, Dostojevského naznačujú, že ich dielo vyšlo z utrpenia. Nedostatok, teda komplex možno vymedzí tému, talent však nenahradí. Sám osebe umením nie je, pomyslel som si. No čo je potom umenie, ak nie iba náhrada za niečo hmotné, zmyselné? Je to niečo, čo je v danom okamihu večné, nenahraditeľné? Ako „diamant“ v Sládkovičovej Maríne, čo „v hrudi nezhnije“? A nie je práve výklad „umenia ako komplexu“, prejavom komplexu? Ktorý krásu popiera, špiní, len preto, že si ju nedokáže predstaviť? Môj posledný literárny pokus sa volal Záblesky modrého šialenstva a písal som ho pre súťaž Poviedka 01. Do príbehu vstupujú absurdné opisy, reklamné šoty, slovné hračky, prerušené telefonáty, tlačiarenský škriatok dištancujúci sa od preklepov. V príbehu ďalej vystúpia: Jozef K., pán Modrý, modrý škriatok a panák, mračno mravčiacich mravcov, belasý kôň. V závere sa objaví aj Wittgenstein, aby tancom a spevom propagoval dokonalosť vety. Dej má viacero viac či menej súvisiacich línií. Pán Modrý chce napríklad uzákoniť nový jazyk v súlade s českým prekladom Wittgensteina (1933). Modrý škriatok mu v tom zasa bráni, pričom použije novú zbraň: farbu. Ani táto poviedka sa do knihy nedostala. Netvrdím, že som zámer vyjadril ideálne, vtedy sa mi to ale páčilo. Záblesky Modrého Šialenstva, výber (2001) Útek Modrého Zabuchol som dvere na pomyselnom kočiari. Popritom som stláčal posilňovač zápästia, aby som natrénoval pevný stisk ruky a zamestnal tak pozornosť pri zoznámení s nejakou významnou osobnosťou. Úspešne unikám prevládajúcej mienke, podľa ktorej by mi viac pomohlo, keby mi brada menej smrdela kyslým mliekom. Oči som zapichol do zadnej pneumatiky džípu idúceho predo mnou. Zhodou okolností sa v ňom viezol Modrý. V jeho vypasených dlaniach sa mykal besný holub s belasými krídlami, ktoré ma v cyklických fázach oslepovali. Skôr ako galuska vyfučala, Modrý, s úškrnkom jemu vlastným, si nasadil zváračskú kuklu a nebadane šliapol na pedál. Stretli sme sa až na stanici. Vystúpil som a míľovými krokmi bežal za ním, no na mieste, kde pred zlomkom sekundy obsmŕdal džíp, nebol už ani modrý fľak. Bezducho som stál na stanici, uväznený vlastnými preludmi, a preklínal celý svet. Duševný stav mi znenazdajky znemožnil znemožniť útek pána Modrého. Navyše som neuvážene prehliadol belasú mašľu škrtiacu strojvodcov hrtan, nápadne podobný hrtanu pána Modrého. Zradný Tátoš Každé ráno sa budím s vedomím, že som exhibicionista. Ustavične hľadám vhodné útočisko len preto, aby som bol tým, čím som. Akurát som odišiel z domu, lebo priatelia závideli moju údajne lacnú originalitu. S veľkými očami som sa nasťahoval do Modrého mesta, kde sa žiaľ všetko do bodky opakovalo. Kamkoľvek som vkročil, všetci mali rovnako ošúchané šaty, zhodné otlačky prstov, tie isté dotieravé otázky. Jozefovi K., môjmu novému poštárovi, rástol uprostred hlavy na vlas rovnaký vlas ako susedovi oproti. No najviac ma nasrdila zrada okrídleného tátoša, ktorý sa nechal zlákať plachými vtákmi (tých na to naviedli záblesky motýlích krídiel) a odcválal za nimi smerom k modrej oblohe. Jedinou pamiatkou na falošného tátoša ostala stará šachovnica s pokrivenými figúrkami. Čierny bežiaci jazdec ma sotil zo schodov a strelec zo šachovnice mi na margo vystrelil oko. Uplynulé udalosti ma prinútili spochybniť všetko, čomu som predtým bezvýhradne dôveroval. Dozrel čas rozhodnúť sa pre rozhodne rozhodné rozhodnutie. Homo Economicus Verziu Nahého Anjela som poslal do časopisu Vlna. Peter Šulej mi odpísal, že je to veľmi zaujímavé a že to môžem pokojne poslať aj inde. Spojil som sa aj so Stanislavou Chrobákovou z Romboidu, mal som jej poslať text, že sa uvidí. Začínalo mi to však byť jedno. Zdalo sa mi čoraz smiešnejšie niekam niečo vypisovať, a potom čakať na Godota. Navyše som mal (a stále mám) pocit, že literatúra, a umenie vôbec, je už vedľa. Dnes sa zdá, že na obsahu už nazáleží, akoby bolo úplne jedno, čo bude na výslní, hlavne nech to niekomu vynesie balík peňazí. Zamestnávalo ma už viac postgraduálne štúdium ekonómie. Zistil som, že ekonomické modely, ako ekonómia Robinsona Crusoa, Lucasov model stromu sú založené na príbehu. Sformuloval som teda príbeh Edisona, ktorý má úžitok nielen z peňazí, ale aj zo špekulovania. Inak by nešpekuloval, pretože to nie je, aspoň na začiatku, výhodné. Musí však existovať šéf, čo tiež „špekuluje“, inak by Edisona prepustil skôr, ako by niečo vymyslel. Čiže vynález je produkt vynálezcu a spolupráce. Pod názvom Mikroekonómia Edisona text uverejnil týždenník Kultúra (1998). Na škole ma učil aj Gérard Roland, „otec“ teórie transformácie. Zaujal ho môj model Trestanie lepších (Domino-Fórum, 2000) s dvomi stratégiami spoločensko-ekonomického súťaženia: predstieraním a odmietaním predstierania. Predstierajúci konvenčnými kritériami vylučujú odmietajúcich, napriek tomu, že tým spoločnosť poškodzujú. Presmerovanie talentu do šachu a rekurzie (šialenstva) v zlých pomeroch, bola ďalšia téma. Je evidentné, že zaostalejšia Východná Európa bola/je lepšia v šachu, zatiaľ čo na Západe vzniklo viac technológií. Neskôr mi vyšli články o obmedzenej racionalite, teórie hodnoty a maximalizácie originality v mesačníku OS a inzine.sk. Poznatky z ekonómie ma priviedli k sklamaniu, keď som zisťoval, že ekonómovia o ekonómii takmer nič nevedia, a že vedieť pre uplatnenie ani nie je podstatné. Dodnes napríklad neviem, o čo sa opierajú slovenskí „transformátori“, pretože teória trhu nehovorí, že privatizácia verejného sektoru je efektívna. Je viac ako trápne, keď sa „ekonómovia“, po päťročnom štúdiu, zmôžu akurát na mechanické opakovanie fráz typu „reformu treba“, „trh to vyrieši“, či „štát je najhorší vlastník“. Žasol som, keď som navštívil web „veľkých“ analytikov Mesa 10 a videl, čo všetko sa vydáva za odbornosť... Pripadalo mi to, akoby za najväčšieho gitaristu vyhlásili človeka brnkajúceho na dvoch strunách – za nadšeného potlesku médií... Iste, v úzadí je viac moc ako „odbornosť“, no veril som, že známi „ekonómovia“ majú aspoň elementárne znalosti a etiku. Mýlil som sa. Reformy síce musia byť praktické, no musia sa opierať o realitu. Do čoho budú vlastne „investovať“ súkromné penzijné a zdravotné fondy, aby si na účtoch udržali trvalý „rast“? Tak či onak, nazbieral som dosť materiálu a povedal som si, že z toho môže byť kniha, ktorá nebude iba reprodukciou či kompilátom. Napísal som Bagalovi, či si ma pamätá a či by v priebehu cca 2 rokov nevydal knihu Homo Economicus. Odpísal, že si ma samozrejme pamätá, a že vtedy na tú knihu (Archa Snívavcov) neboli peniaze. Dodal, že uverejňuje už iba kvalitnú slovenskú prózu. Keďže som vedel, že vydal knihu o premiérovi Dzurindovi, napísal som mu: „Odkedy patria Dzurindove pamäti medzi kvalitnú slovenskú prózu?“ V odpovedi ma Bagala (4. 6. 2003) zaradil medzi „jebnutých pseudointelektuálov“. Chápem, podnikať na knižnom trhu v slovenských podmienkach je ťažké... Prečo by som sa ale mal vciťovať do niekoho, kto poruší dohodu, nepovie ani „sorry“, v médiach tára, že s autormi je priateľ, a ešte k tomu nemá ani zmysel pre humor? Namiesto Záveru Možno sa dá text nahradiť filmom, hudbou, životom. No čo ak sa všetko, celá realita, skrýva v jednom a tom istom texte? A ten, kto verí, že textom vyjadril čosi osobné, formálne či autentické, len číta scenár, podsunutý tým istým (osobným, formálnym, autentickým) textom? Ale veď je predsa možné začať čítať iný scenár, aký podsúva text. Porušiť jeho pravidlá, čítať „z“ ako „a“, a „a“ ako „z“. Vyjadrím však týmto spôsobom naozaj to, čo chcem vyjadriť? Je vyjadrovanie vôbec nutné? Čo ma vlastne núti písať tento text? A prečo práve týmto, a nie iným spôsobom? Autor je programátor

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama