Stotisíc bezbranných obetí (cynického systému)
Desaťtisíce hladných, chronicky chorých, často invalidných a úplne bezvládnych ľudí. Toto – a nie západoeurópski turisti – je väčšina obetí hroznej tragédie v juhovýchodnej Ázii. Ľudia, ktorí luxusné hotely a turistické centrá vidia len z diaľky. Chudobní, ktorí často nemajú ani vlastnú strechu nad hlavou alebo bývajú v chatrčiach z ľahkého plechu či dokonca lepenky. Takmer 150 tisíc úplne bezbranných ľudí, o ktorých osudoch médiá mlčia. Veľké katastrofy sú vždy vhodným pozadím pre príbehy individuálnych hrdinov. Nie je to len zvyk vypestovaný hollywoodskou kultúrou, ale omnoho staršia štruktúra príbehu, ktorú možno nájsť v mytológii mnohých kultúr. Podobne to je aj s katastrofou, ktorú vyvolali vlny tsunami. Zo všetkých strán sa nás valia príbehy ľudí, ktorí prežili a ešte niekoho zachránili, príbehy záchranárskych tímov, ale aj príbehy „neobyčajných“ celebrít a „obyčajných“ ľudí, ktorí svoju účasť dokazujú finančnými darmi či inou pomocou. Možno je to trochu cynické, ale prírodný živel si z tohto hľadiska vybral „vhodnú dobu“. Vianočné sviatky robia ľuďmi citlivejšími na volania o pomoc i na hrdinské príbehy obetujúcich sa jednotlivcov. Ak sa k tomu pripočíta obrovský rozsah katastrofy, je len prirodzené, že pomoc plynúca takmer z celého sveta presahuje všetko, čo tu bolo doteraz. Pred tsunami ukrytí v chatrčiach Lenže pri tom všetkom hrozí, že svet zabudne na katastrofu, ktorú ľudia v postihnutých krajinách prežívajú každý deň bez ohľadu na to, či ich príroda nechá na pokoji alebo nie. Stovky, ba i tisíce mŕtvych nie sú v tejto časti sveta až také výnimočné. Predstavte si obrovské sústredenie ľudí na malom mieste, v otrasných životných podmienkach. Malé chatrče, postavené zo stavebného odpadu, kúskov použitého plechu či dosiek, ktoré už nikto nepotreboval. Jedna chatrč vedľa druhej, celé chatrčové sídliská. V takých podmienkach žijú ľudia, ktorých každý rok sužujú záplavy, veľké prílivové vlny alebo dlhotrvajúce dažde. Vlny tsunami si vybrali tie najbezbrannejšie obete. Ľudí, ktorých domy sa rúcajú už pri silnejšom vetre, ľudí, ktorí nemajú kam ujsť ani pred svojou chudobou. Často žijú na pobreží práve preto, lebo tam majú aspoň nejakú šancu získať obživu. Za pár drobných pomáhajú v turistickom ruchu, občas niečo odnesú či prinesú turistom, pokúšajú sa im predať, čo s veľkým rizikom ulovili na mori alebo v jeho hlbinách. Život na pobreží v chatrčiach, ktoré len tak-tak držia pokope, je pre nich každodenným riskovaním, a predsa nemajú inú možnosť. Úbohý život týchto ľudí nie je výsledkom prírodnej katastrofy. Sú to obete systému, v ktorom existujú priepastné rozdiely medzi bohatými a neuveriteľne chudobnými. V Bangladéši, na Srí Lanke či v Thajsku neexistuje spoločný systém varovania pred blížiacimi sa prírodnými katastrofami. Americkí vedci priznali, že niekoľko hodín pred tým, než ničivé vlny dorazili na pobrežie, zaznamenali podmorské otrasy. Lenže nemali komu túto správu oznámiť. V najviac postihnutých krajinách na to nie sú inštitúcie a keby aj boli, ako by sa správa včas dostala medzi obyvateľov chudobných „chatrčových“ štvrtí? Spočítať mŕtvych, uživiť živých Samozrejme, nikto nechce spochybňovať prínos každého daru, každej pomoci. Môže sa to však skončiť tak, že elita bohatého sveta sa bude ešte chvíľu kúpať v lesku vlastnej dobročinnosti a verejne súťažiť o titul najväčšieho humanistu. Chudobnejúca stredná trieda si zas popri novoročných výkupoch splní svoju „ľudskú povinnosť“ a pripojí sa k dobročinným zbierkam. No a vlády bohatých štátov sa budú pretekať, ktorá sľúbi viac. Po pár týždňoch sa však všetko vráti do starých koľají a keď „pomoc Ázii“ prestane byť politicky výnosnou témou, ujmú sa toho úradníci a pár vytrvalých mimovládnych a medzinárodných organizácií, ktorí už nebudú môcť dať viac. Takže budú len hľadať spôsoby, ako čo najviac spomaliť pokles dostupných zdrojov. Zatiaľ to tak bolo vždy: v Bangladéši postihnutom záplavami, v Etiópii postihnutej suchom, Strednej Amerike postihnutej hurikánom. Vlády bohatých krajín, ich „elita“ i zvyšky strednej triedy sa vrátia k svojim starostiam a budú premýšľať, či aj toho roku dať „na tú Afriku“, AIDS a iné veci, keď už tak veľmi pomohli obetiam tsunami. V Indonézii, Thajsku, Indii, na Srí Lanke a inde spočítajú a pochovajú mŕtvych a ostane im obrovská starosť, ako uživiť živých – nie dať im fľaše s pitnou vodou a balíčky jedla (ktorých bude prichádzať stále menej), ale dať im prácu a živobytie.
Cynický systém Tak sa zdá, že ak tretí svet chce, aby si niekto všimol jeho biedu, musí čakať na obrovskú prírodnú katastrofu, v ktorej zomrie rekordný počet ľudí, medzi ktorými bude aj dostatočné množstvo „západných“ turistov (čo posilní pocit spoluúčasti). Dlhodobým, a preto hlavným problémom tretieho sveta totiž nie je neprajná príroda, ale cynický systém, ktorý mu ani neumožňuje brániť sa nepriazni prírody. Chudobné krajiny musia veľkú časť svojich príjmov dávať na splácanie úverov, ktoré si v bankách bohatého sveta požičali ich bývalí vládcovia. Tí ich často použili len na to, aby od firiem bohatého sveta nakúpili zbrane a luxusné tovary či v lepšom prípade drahé stroje alebo technológie. Alebo tie peniaze rýchlo skončili na súkromných kontách v bankách, ako inak, bohatého sveta. Tretí svet musí otvárať svoje trhy dovážaným výrobkom, aj keď to znamená zničenie domáceho priemyslu, ktorý nedokáže konkurovať, keďže nemá prístup k moderným technológiám ani financovaniu ich vývoja. Zároveň sú však trhy bohatých krajín uzavreté potravinám či textilným výrobkom, z ktorých príjmy by pomohli zlepšiť život v chudobných krajinách. Ľudia v treťom svete umierajú na choroby, ktoré sa dajú liečiť alebo im vieme predchádzať, ale patenty na lieky sú v rukách iných, lieky sú pre vysoké ceny nedostupné, verejné zdravotníctvo (rovnako ako iné sociálne služby) prakticky neexistuje. Najlepšie „mozgy“ navyše utekajú, lebo chcú život zlepšiť aspoň sebe a blízkym. Prídu ďalšie tragédie Bremeno dlhov, nespravodlivý medzinárodný obchod a neexistujúca sociálna sieť v treťom svete spôsobujú, že chudobné krajiny ostávajú odkázané na naše „individuálne hrdinstvo“. Nemáme totiž „kolektívnu vôľu“ meniť systém. Chudobní ľudia tretieho sveta si (na rozdiel od úzkej elity) nemôžu postaviť pevné domy na bezpečnom mieste. Nepracujú v klimatizovaných kanceláriách, ale pod šírou oblohou, a tak sú najväčšími obeťami prírodných katastrof. Štvrte a dediny chudobných stoja najčastejšie na strmých svahoch, nepevných brehoch riek, pobreží mora či v polopúšti. Keď príde povodeň, zosuv pôdy, zemetrasenie alebo tsunami, provizórne príbytky nemajú šancu. A, samozrejme, ani ľudia v nich. Tí, čo prežijú, sa zas musia vrátiť na pôvodné miesto a žiť rovnako nebezpečným spôsobom ako predtým. Humanitárna pomoc bezprostredne po katastrofe im môže zachrániť život, no len zmena systému im môže dať šancu, aby už neboli tak často ohrození. V terajšej diskusii je skrytá nádej, že bude bodom obratu v našom postoji ku globálnej chudobe. Ak nie, bude len ďalšou z tragédií, pri ktorej sa niektorí (možno mnohí) ľudia zachovali hrdinsky a poskytli potrebnú krátkodobú pomoc, no väčšina nenašla kolektívnu vôľu hľadať dlhodobé riešenie.
