Reklama
Reklama

Johann Nepomuk Hummel

Najvýznamnejším bratislavským muzikantským rodákom, ktorý sa nezmazateľne zapísal do dejín európskej hudby, bol nepochybne Johann Nepomuk Hummel. Jeho otec Johann Hummel prišiel do Bratislave z Viedne, v Bratislave vyštudoval u jezuitov a neskôr tu pôsobil ako huslista v orchestri Grassalkovichovcov, úspešne konkurujúcom haydnovskej kapele grófa Esterházyho.
Počet zobrazení: 1286

Najvýznamnejším bratislavským muzikantským rodákom, ktorý sa nezmazateľne zapísal do dejín európskej hudby, bol nepochybne Johann Nepomuk Hummel. Jeho otec Johann Hummel prišiel do Bratislave z Viedne, v Bratislave vyštudoval u jezuitov a neskôr tu pôsobil ako huslista v orchestri Grassalkovichovcov, úspešne konkurujúcom haydnovskej kapele grófa Esterházyho. Jeho schopnosti si všimol aj Karl Wahr, ktorý mu ponúkol miesto kapelníka vznikajúceho bratislavského divadelného orchestra. V Bratislave sa aj oženil s Margaretou Sommerovou, dcérou bratislavského mešťana; ich syn Johann Nepomuk bol pokrstený 14. novembra 1778. Domáce hudobné prostredie mu umožnilo skoro prejaviť svoj hudobný talent. Ako štvorročný vedel hrať z nôt, ako päťročný začal pod vedením otca študovať hru na husliach a ako päťročný sa začal venovať hre na klavíri, ktorá sa stala jeho osudom. Otec sa rozhodol naplno rozvinúť hudobný talent svojho zázračného dieťaťa a vo veku jeho ôsmich rokov sa celá rodina presťahovala do Viedne. Otec tu získal miesto huslistu a kapelníka v Theater auf der Wien a navštívil so svojím synom 30-ročného Mozarta, ktorý bol vtedy už päť rokov Viedenčanom. Mladý Hummel ho natoľko očaril (azda mu pripomenul jeho vlastné detstvo), že sa rozhodol vyučovať ho bez nároku na akúkoľvek odmenu. Hummel bol takmer dva roky stálou súčasťou Mozartovej domácnosti. Roku 1787 Mozart usporiadal ich spoločné vystúpenie a o rok neskôr poradil otcovi, aby urobil to isté, čo jeho otec s ním – ukázal svojho syna Európe. Európske turné Hummelovcov trvalo štyri roky. Cesta sa začala u Mozartových priateľov v Prahe, pokračovala v nemeckých centrách (Drážďany, Berlín, Magdeburg, Hannover, Hamburg a i.) a roku 1790 triumfovala dobytím anglického publika. Francúzske a španielske cestovné plány prekazila začínajúca vojna a Hummelovci sa cez holandský Hág a ďalšie nemecké centrá (Kolín, Bonn, Frankfurt n/M) vrátili začiatkom roku 1793 do Viedne. Viedeň naďalej ostávala hlavnou hudobnou metropolou; v čase návratu Hummelovcov bol už Mozart mŕtvy, no sídlil tu Haydn, Beethoven, Koželuh, Salieri, Rejcha – skutoční tvorcovia hudobných dejín. Hummel sa rozhodol zdokonaliť v hudbe, začal študovať kontrapunkt u Albrechtsbergera, v tom čase aj Beethovenovho učiteľa, a takisto ako Beethoven študoval u Salieriho vokálnu kompozíciu. Haydn ho zdokonaľoval v hre na organe. Hummel tu komponoval, vyučoval a namáhavo sa snažil v tvrdej konkurencii získať nejaké finančne stálejšie miesto. Napokon roku 1804 nastúpil na haydnovský post koncertného majstra (v skutočnosti kapelníka) do kapely Mikuláša Esterházyho v Eisenstadte s ročným platom 1 200 zlatých. Tu viedol orchester, vyučoval hru na klavíri, na husliach a na violončele, spravoval haydnovský archív a komponoval pre miestne potreby i pre viedenský hudobný život. Postupne získal zručnosti v komponovaní všetkých hudobných žánrov. Po ukončení zmluvy sa roku 1811 Hummel znovu vrátil do Viedne, tu sa aj oženil. Znovu sa prejavila dávnejšia rivalita s Beethovenom, s ktorým ho spájali spoloční objednávatelia a mimoriadna muzikalita a od ktorého ho oddeľovali odlišné hudobné ideály. Hoci im ich odlišnosť vytvorila dva nepriateľské tábory obdivovateľov, ich ostré strety nikdy neprerástli do otvoreného nepriateľstva či vzájomného intrigánstva. (Hummel napokon svoju úctu k Beethovenovi dokázal svojou návštevou umierajúceho kolegu i prítomnosťou na jeho pohrebe. Počas koncertu, konanom na počesť mŕtveho Beethovena, hral podľa jeho želania vlastné improvizácie na Beethovenove témy.) Roku 1814 sa Hummel v čase Viedenského kongresu vrátil na koncertné pódiá; hrajúc pred prominentmi rodiacej sa novej Európy sa stal celoeurópskou senzáciou. Onedlho si aj našiel pevné postavenie, primerané jeho schopnostiam. Po kratšom pobyte v Štutgarte sa roku 1818 stal kapelníkom weimarského veľkovojvodu. Pobyt vo Weimare prebiehal v Goetheho susedstve, Hummel sa tu stal nielen dokonalým meštiakom, ale aj turistickou atrakciou, všetci návštevníci Weimaru sa chceli stretnúť s Goethem a vypočuť si Hummelovu hru. Hummel mal na starosti najmä prevádzku dvorného divadla, uvádzanie operných noviniek, sprevádzanie hosťujúcich umelcov, usporadúvanie hudobných podujatí mesta. Táto práca mu pritom nebránila v koncertných cestách, počas ktorých sa s jeho umením zoznamovala celá Európa, ktorá ho ponímala ako vrcholnú hodnotu. Počas jednej zo svojich posledných návštev Viedne roku 1834 navštívil aj rodnú Bratislavu, kde mu miestny Cirkevno-hudobný spolok usporiadal koncert. Hummel zanechal po sebe obdivuhodné a rozsiahle dielo, ktoré zahŕňa tvorbu vo všetkých žánroch svojej doby. Počas jeho života sa z hudby stojacej v službách rozmanitých inštitúcií stalo slobodné umenie, ktorého objednávateľom bola nová dominujúca spoločenská vrstva, meštianstvo, a ktoré si svoj život muselo obhájiť prostredníctvom rodiaceho sa hudobného obchodu. Hudba, ktorá sa v 19. storočí postupne dostávala do centra záujmu nemeckých filozofov, ktorí pomocou nej a svojho vzťahu k nej formulovali tie najprotichodnejšie tézy, bola zároveň aj domestikovaným príslušníkom meštiackej society, ktorá ju obdivovala, milovala, počúvala i pestovala. Hummel umrel ctený celou Európou a Mozartovo Rekviem, znejúce počas jeho pohrebu, symbolizovalo koniec éry, ktorej základy vznikli vo Viedni. Hummel sa stal v čase rodiaceho sa virtuózneho prejavu jedným z najvýznamnejších klaviristov Európy, ktorý vyšiel z mozartovského dedičstva viedenského klasicizmu, a jeho klaviristické umenie predstavovalo popri Beethovenom najvýznamnejší most k novej, rodiacej sa hudbe 19. storočia. Kým Beethovenov odkaz mal svojich nadšencov i odporcov, Hummelovo umenie sa stretávalo so všeobecným nadšením a azda najväčším dôkazom jeho životaschopnosti je práve priamy vplyv Hummelovho pianizmu na mnohé rodiace sa koncepcie klavírnej hudby 19. storočia. Najpozoruhodnejší je azda priamy vplyv Hummela na Chopina, ktorý ho počul roku 1828 počas koncertu vo Varšave. Hummelovské alúzie nájdeme pritom nielen u raného Chopina, ale aj v jeho najzrelších dielach (koncerty, sonáty, etudy). Hummelove koncerty boli udalosťami, zodpovedajúcimi dobovej koncencii – spájali hru vlastných skladieb, improvizácie so sprevádzaním významných umelcov. Mimoriadne významná bola aj Hummelova pedagogická činnosť. Mnohí skladatelia a klaviristi nastupujúceho romantizmu boli ním nielen ovplyvnení, ale boli aj jeho priamymi žiakmi (Hiller, Mendelssohn). S bratislavským prostredím je spätý aj jeho trojzväzkový pedagogický spis Ausführliche theoretische practische Anweisung zum Piano-Forte Spiel (1828), ktorý čerpá z dávnejšej práce bratislavského pedagóga Františka Pavla Riglera (Anleitung zum Klavier für musikalische Privatlehrstanden, Viedeň 1779, Bratislava 1791, prepracované ako Anleitung zum Gesange, und dem Klaviere, oder Orgel zu spielen, Budín 1798). Hummelova učebnica, podobne ako jeho skladby, bola celoeurópskym hitom. V centre Hummelovho diela stoja nepochybne skladby pre klavír, sonáty, fantázie, variácie, ktorých komponovaniu a predvádzaniu sa venoval po celý svoj život. Najmä na ich základe býva považovaný za zavŕšiteľa klasicistického štýlu a predchodcu raného romantizmu. Významné sú však aj jeho koncertantné skladby pre sólový nástroj s orchestrom, medzi ktorými dominuje šesť klavírnych koncertov. Celkom mimoriadne čaro má Hummelova komorná hudba, najmä v nej rozvíja odkaz svojho veľkého učiteľa. Počas všetkých období svojho života sa venoval aj opernej tvorbe. Hummelova cirkevná tvorba pochádza najmä z viedenského obdobia, nemecký protestantský dvor nekládol na Hummela požiadavky v tomto smere. Hummelova tvorba je dnes všeobecne ctená a dostupná v nespočetných nahrávkach, medzi ktorými nechýbajú ani slovenské nahrávky. Bratislava si chcela uctiť svojho významného rodáka usporiadaním medzinárodnej klavírnej súťaže na jeho počesť – podobne ako má Moskva svoju Čajkovského súťaž, Varšava Chopinovu či Tel Aviv Rubinsteinovu s významnou tradíciou. Usporiadanie tejto medzinárodnej súťaže predstavovalo významný pokus vrátiť Bratislavu na mapu kultúrnej Európy. Napriek veľkému pozitívnemu ohlasu prvých ročníkov súťaže malo Kňažkovo ministerstvo kultúry na celú vec iný názor a svoju podporu súťaže zrušilo, čím, samozrejme, zrušilo aj súťaž. Chmelovo ministerstvo kultúry už len bezducho zopakovalo kňažkovskú aroganciu. Táto arogancia má len dve možné vysvetlenia, ktoré sa navzájom nevylučujú, ale umocňujú: 1. Bratislava nepatrí do kultúrnej Európy; 2. kultúrna Európa nepatrí do Bratislavy. Howg.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama