Afganistan – pokračujúca dráma

27. decembra 1979 obletela najprv svet správa, že sa v Afganistane uskutočnil štátny prevrat. Až neskôr sa ukázalo, že na územie tejto krajiny vstúpili sovietske vojská na pozvanie novej afganskej vlády. Dodnes existuje niekoľko teórií, ktoré vysvetľujú túto sovietsku intervenciu.
Počet zobrazení: 1986
10-m.jpg

27. decembra 1979 obletela najprv svet správa, že sa v Afganistane uskutočnil štátny prevrat. Až neskôr sa ukázalo, že na územie tejto krajiny vstúpili sovietske vojská na pozvanie novej afganskej vlády. Dodnes existuje niekoľko teórií, ktoré vysvetľujú túto sovietsku intervenciu. Vyskytli sa tvrdenia, že americká tajná služba podvrhla Leonidovi Brežnevovi informácie, na ktorých základe sa rozhodol pre čo najrýchlejšiu intervenciu. Možno je dezinformácia, no vtedajšia sovietska propaganda vydávala vstup sovietskych vojsk na afganské územie za akési krátkodobé, dočasné opatrenie, ktoré malo iba napomôcť stabilizáciu pomerov v krajine. V skutočnosti sa sovietske vojská zaplietli do vojny, v ktorej museli bojovať desať rokov. Británia kontra Rusko Od 19. storočia súperili o vplyv nad Afganistanom Rusko a Veľká Británia. Pre Rusko by znamenalo dobytie Afganistanu otvorenie vytúženej cesty k teplým moriam. Pre Veľkú Britániu zasa kontrola nad afganským územím znamenala vytvoriť nepriestupnú priehradu proti týmto ruským ambíciám a prípadne vlastníctvo odrazového mostíka pre možné dobývanie Strednej Ázie, ktorá sa ocitla pod ruskou nadvládou. Lenže Britom sa nikdy nepodarilo dostať afganské územie pod plnú kontrolu a v roku 1918 dosiahol Afganistan vytúženú nezávislosť. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že práve táto krajina patrila medzi prvé, ktoré medzinárodne uznali sovietsku vládu v Rusku. Už som v inej súvislosti spomínal, že ZSSR viedol v strednej Ázii v istom období dlhoročnú vojnu proti tamojším moslimským povstalcom, ktorých sovietska propaganda nazývala „basmačmi“ (lúpežníkmi). Časť povstalcov nakoniec našla útočisko na afganskom území, no afganská vláda im nedovolila, aby podnikali hocakú činnosť proti ZSSR. Po druhej svetovej vojne, keď sa svet rozdelil na dva tábory, afganská vláda sa usilovala mať priateľské vzťahy s oboma vtedajšími superveľmocami, no zároveň si predovšetkým dávala dobrý pozor, aby niečím nepopudila Sovietsky zväz. Nakoniec musela robiť politiku, ktorá bola analogická s politikou Fínska v Európe, Afganistan v roku 1955 podpísal zmluvu so Sovietskym zväzom o priateľstve a vzájomnej pomoci, na ktorej základe prišli do krajiny poradcovia, ktorí predovšetkým reorganizovali a modernizovali afganskú armádu. Komunisti sami proti sebe V rokoch 1953 – 1963 bol predsedom afganskej vlády princ Muhammad Daud. On osobne napríklad prispel k tomu, že vzniklo Hnutie nezúčastnených krajín. Jeho politika však musela rešpektovať sovietske záujmy, hoci sa usiloval o zblíženie s USA. Afganský panovník Záhir Šach Dauda v roku 1963 odvolal a sám sa ujal vlády. V rokoch 1963 – 1973 sa pokúšal zmeniť dovtedajšiu absolútnu monarchiu na konštitučnú. V krajine mohli vzniknúť politické strany a v rokoch 1965 a 1969 sa konali parlamentné voľby. Pravda, prechod k demokracii západného vzoru nebol jednoduchý a ktovie, či aj možný. V Afganistane pretrvávala kmeňová štruktúra a politika sa nedala a vlastne ani dodnes nedá robiť mimo vôle kmeňových náčelníkov a kmeňovej aristokracie. V roku 1965 z ilegality vyšli aj afganskí komunisti. Ich strana prijala názov Demokratická strana afganského ľudu (DSAĽ). Je pravda, že navonok vystupovala vždy jednotne, ale v skutočnosti prebiehal v jej radoch neľútostný boj medzi dvoma frakciami: Chalk (Ľud) a Parčam (Zástava). Hoci som sa stretol s tvrdeniami, ktoré sa usilujú hľadať korene rozporu medzi týmito frakciami v ideologických rozdieloch, reálne príčiny budú skôr v niečom inom. Obe frakcie proti sebe postavili jednak osobné ambície a v neposlednom rade aj rôzna kmeňová príslušnosť. DSAĽ sa podarilo vo voľbách v rokoch 1965 a 1969 získať niekoľko mandátov v afganskom parlamente, no nemala žiaden priamy vplyv na politiku. Parlament používala predovšetkým ako tribúnu na šírenie svojich názorov. Hádka s Brežnevom V roku 1973 princ Daud zvrhol panovníka Záhira Šacha a krajinu vyhlásil za republiku. V štátnom prevrate kľúčovú úlohu zohrala (ako to vždy v podobných situáciách býva) armáda. Keďže ju vycvičili sovietski poradcovia, niekedy sa tvrdí, že Daudov prevrat inšpirovala Moskva. V novej vláde dostali viacero kresiel aj reprezentanti afganských komunistov. Ďalší vývoj však ukázal, že Daud chcel iba využiť spory medzi komunistickými frakciami pre svoje vlastné mocenské ciele. Do vlády napríklad začlenil iba príslušníkov Parčamu. V roku 1975 sa Daud komunistov zbavil úplne a odvtedy sa usiloval robiť „vyváženú“ politiku medzi oboma svetovými blokmi. Lenže vzťahy so Sovietskym zväzom sa zákonite začali zhoršovať a Daud sa dokonca na jednej štátnej návšteve Moskvy dostal s Leonidom Brežnevom do ostrého sporu. Zakladateľ DSAĽ Mir-Akbar Kachajbar bol podľa všetkého na začiatku roku 1978 zavraždený. Hoci dodnes nie je jasné, kto túto vraždu zosnoval, stala sa podnetom na komunistické demonštrácie a na konci apríla 1978 bola vláda princa Dauda zvrhnutá. 30. apríla 1978 sa moci ujala vláda na čele s Nurom-Muhamadom Tarakim. Ako prvý uznal túto vládu Sovietsky zväz. Biľak: Karmala chceli podrezať Taraki inšpiroval radikálne reformy, ktoré predovšetkým podlamovali moc rodovej aristokracie. Boli zrušené dlhy drobných poľnohospodárov. Zaviedla sa povinná školská dochádzka, ktorá sa týkala aj dievčat. Spoločenské vrstvy, ktoré boli postihnuté reformami, začali zdôrazňovať, že ide o narušovanie základných princípov islamského náboženstva. Taraki vzápätí rozpútal ostrú protináboženskú kampaň. Jeho prívrženci pálili na námestiach výtlačky Koránu a moslimskí duchovní sa dostali do väzení. Je však veľmi zvláštne, že Taraki nevedel, že aj tie najumiernenejšie prúdy islamu pripúšťajú svätú vojnu džihád, ak sa moslimské náboženstvo stane terčom prenasledovania. Lenže prenasledovanie sa tentoraz netýkalo iba moslimov, do Izraela musela emigrovať tamojšia židovská komunita. V krajine sa postupne rozširovala občianska vojna. Afganská vláda mohla za týchto okolností hľadať podporu iba v Moskve. Tam si neuvedomili, že sa spúšťa podobný mechanizmus, do akého sa dostali USA v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vo Vietname. Vojenská pomoc sa musela stále rozširovať, až napokon neostávalo nič iné – iba intervencia. Napriek narastajúcej občianskej vojne sa vnútri DSAĽ zostrovali frakčné spory medzi Chalkom a Parčamom. Lídrov Parčamu najprv poslali na diplomatické posty do krajín východnej Európy, vodcu tejto frakcie Babraka Karmala do vtedajšieho Československa. Konflikt sa zavŕšil začiatkom septembra 1979, keď sa generálnym tajomníkom DSAĽ a predsedom vlády stal Amín. Ten dal vzápätí zavraždiť Tarakiho. Vasil Biľak na jednej schôdzi, ktorá sa konala na Univerzite Komenského, rozprával, že sa naň obrátil Amín s prosbou, aby mu vydali Karmala. Keď sa ho Biľak spýtal, čo chce s Karmalom spraviť, Amín mu odpovedal, že na letisko pošlú auto a Karmala v ňom podrežú. Keď to Biľak rozprával Karmalovi, ten to okomentoval slovami, že aj on je pripravený spraviť to isté s Amínom. Vojnové zverstvá Amín bol 27. decembra 1979 naozaj fyzicky zlikvidovaný, no podľa všetkého to nebola Karmalova robota, ale práca špeciálneho sovietskeho komanda. Sovietska intervencia v Afganistane pripomínala čoraz viac americkú vo Vietname. ZSSR musel zväčšovať počet svojich vojakov a zintenzívňovať charakter vojenských operácií. Najprv sovietska propaganda tvrdila, že proti povstalcom nebojujú sovietske vojská, ale afganská armáda. Sovieti vraj iba strážia strategické body. Čoskoro sa však ukázalo, že sovietska armáda preberala čoraz väčšiu ťarchu bojov na svoje plecia. Najprv v sovietskych vojskách bojovali príslušníci stredoázijských etník, ktoré sa hlásia k islamu. Lenže po viacerých dezerciách k povstalcom týchto vojakov nahradili príslušníci slovanských a pobaltských národov. V každej vojne sa dejú zverstvá. Dnes sa spomína to, čo robili sovietski vojaci v Afganistane, no tamojší mudžahedíni ich v krutosti prekonali. Nedá sa ani napísať o tom, čo robili s vojakmi, ktorí im padli do rúk. Ak boli sovietski vojaci zranení a neschopní prepravy, spolubojovníci ich radšej zabíjali, aby ich uchránili pred nepredstaviteľným mučením. V roku 1985 nastúpil v ZSSR Gorbačov. Ten vyhlásil novú politiku, a preto musel začať brať do úvahy odpor verejnosti voči vojne v Afganistane. Od roku 1986 sa začali sovietske vojská z krajiny postupne sťahovať. Tento proces sa skončil v roku 1989. Po Gorbačovovom nástupe k moci Karmala vystriedal v Afganistane Nadžibulláh. Ten začal uskutočňovať politiku národného zmierenia. Pri moci sa mu podarilo udržať až do zániku ZSSR v roku 1992. USA pomohli Talibanu Podobne ako Vietnam sa aj Afganistan stal priestorom, kde sa obe superveľmoci – ZSSR a USA – dostali do konfrontácie. Američania zasahovali asi tak ako svojho času Sovietsky zväz vo Vietname: vyzbrojovali tých, čo bojovali proti druhej superveľmoci. Je tu však predsa len podstatný rozdiel. Dokonca aj Hočiminovi boli už v čase druhej svetovej vojny sympatickejšie Spojené štáty americké než Sovietsky zväz a dnes sme svedkami, ako sa jeho nasledovníkom konečne podarilo nadviazať dialóg s USA. Lenže Američania si neuvedomili, že vojna v Afganistane prebudila a ich vojenská pomoc posilnila tie islamské sily, ktoré za povestného diabla považovali nielen Sovietsky zväz, ale aj samotné USA. Po období chaosu bola v Afganistane nakoniec nastolená diktatúra Talibanu. K moci sa nedostali tí, čo niesli ťarchu bojov proti Sovietskej armáde, ale tí, čo poväčšine zotrvávali v pakistanskom exile a čakali na koniec vojny. Nakoniec jedna diktatúra vystriedala druhú. Za diktatúry Talibanu boli zakázané filmové predstavenia, muži sa nesmeli holiť a povinne nosili brady, ženy museli chodiť absolútne zahalené a nesmeli navštevovať školy. Taliban dokonca prikázal zničiť umelecké pamiatky, ktoré pochádzali z doby, keď ešte v Afganistane nebol rozšírený islam. Moslimskí fundamentalisti sa Spojeným štátom za pomoc „odvďačili“ veľmi originálne. V septembri 2001 došlo k strašnému útoku na budovy v New Yorku a vo Washingtone. Stopy viedli k Talibanu. Na sklonku roku 2001 do Afganistanu vstúpili americké vojská a ich intervencia stále pokračuje. Irónia dejín?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984