Nová americká vojna

Sme na pokraji novej studenej vojny? Na oboch stranách Atlantiku vidia mediálni komentátori ukrajinskú krízu ako porovnateľnú s berlínskou, ktorá držala v napätí celý svet. V tejto predpokladanej dráme utláča vynárajúci sa Kremeľ vedený bývalým dôstojníkom KGB slobodu vlastných ľudí a siaha na bývalé sovietske republiky okolo svojich dlhých hraníc. Americké víťazstvo v studenej vojne neviedlo k žiadnemu mieru. Už v roku 1992 vytvorili úradníci Pentagónu vedení Paulom Wolfowitzom a podporovaní vtedajším ministrom obrany Dickom Cheneyom (pod prezidentom Georgeom Bushom starším) doktrínu, ktorá mala zabrániť akejkoľvek mocnosti získať „možnosti“ spochybniť v budúcnosti americkú dominanciu. Podriadenými nemali ostať len potenciálni nepriatelia, ale aj spojenci. Mier nepriniesol zisk. Americké výdavky na zbrojenie rástli a dnes míňa Pentagon na zbrojenie viac ako EÚ, Rusko a Čína spolu. Jeden môj priateľ z ministerstva obrany mi nedávno povedal: „Nové preteky v zbrojení prebiehajú medzi dnešnou americkou armádou a americkou armádou, ktorá by s ňou mohla bojovať v budúcnosti!“ Vojenská technológia Ruska zaostáva a expanzia NATO (a s ňou základne USA) zasahuje hlboko do vnútra bývalého ZSSR. Schopnosť Kremľa konať je oslabená aj na okrajoch menšieho Ruska, ako ho poznáme od roku 1991. Čečensko je v chaose a severný Kaukaz sa chveje. Ak nie je Rusko vojenskou hrozbou ani len pre svojich susedov, rozdelenie prvej éry studenej vojny je minulosťou. V čase falklandskej vojny Henry Kissinger povedal: „Žiadna veľmoc neodchádza navždy.“ Rusko možno túto tézu spochybní. Ak Ukrajina prejde do orbitu NATO, Moskva stratí prístup k námorným základniam v Čiernom mori a exportné trasy ruskej ropy budú musieť prechádzať cez americkú pevnosť. V tejto súťaži je však Rusko len malým hráčom. Svojou snahou získať strategické územia okolo Ruska mieri Pentagón na Čínu. Tá prekvitá, no jej Achylovou pätou je energia. Ekonomicky a technologicky je 1,3 miliardy Číňanov pravdepodobne pripravených prevziať úlohu superveľmoci, no Peking zatiaľ nemôže riskovať konflikt s USA. Len prístup k ruskej a stredoázijskej rope môže Čínu oslobodiť od neistých dodávok ropy prichádzajúcich po mori, a tak skutočná „veľká hra“ prebieha medzi Pekingom a Washingtonom. Skutočnou strategickou obavou Ameriky je rast Číny a Indie. Ani v Latinskej Amerike nejde všetko podľa predstáv Washingtonu. Nejde len o to, že venezuelský Hugo Chávez odvrátil „ukrajinský scenár“, ani Brazília a Argentína nie sú ochotné hrať podľa washingtonských pravidiel. Veľkí regionálni hráči vykazujú znaky obzerania sa po čínskych a juhoázijských trhoch a investíciách. Ak začne Južná Amerika, južná Ázia a Čína úzko spolupracovať, budú USA konfrontované s alternatívnou osou, aká tu nebola od čínsko-sovietskeho rozchodu zo začiatku 60. rokov. Mao a Brežnev však predstavovali ekonomické slepé uličky, zatiaľ čo nová Čína a jej potenciálni partneri majú na svojej strane dynamizmus. Možno sú India a Čína obchodnými rivalmi, no ich staré pohraničné spory v Himalájach sú zmrazené. Latinská Amerika sa nemá čoho obávať ani od jednej z týchto možných superveľmocí, jej pocity voči nim nie sú ani porovnateľné s hlboko zakoreneným antiamerikanizmom. Americká snaha dominovať v priestore bývalého Sovietskeho zväzu je hrou jedinej dnešnej superveľmoci o získanie najhodnotnejších kúskov ešte predtým, ako sa k hráčom pripojí Čína a India. Ak Čína pridá k svojim kartám prístup k postsovietskym zdrojom energie, bude to skutočná nová studená vojna. Pôvodný článok bol uverejnený na internetovej stránke Z-mag www.zmag.org Redakčne krátené