Reklama
Reklama

Voľby, ktoré boli a neboli

Určite ide len o náhodu, ale 25. decembra 1979 Sovietsky zväz začal svoju vojenskú avantúru v Afganistane. Hlavným logistickým priestorom bol Uzbekistan. Dnes už nikto nepochybuje, že to bol začiatok konca ZSSR, aj začiatok Talibanu...
Počet zobrazení: 659
8_karikatura-m.jpg

Určite ide len o náhodu, ale 25. decembra 1979 Sovietsky zväz začal svoju vojenskú avantúru v Afganistane. Hlavným logistickým priestorom bol Uzbekistan. Dnes už nikto nepochybuje, že to bol začiatok konca ZSSR, aj začiatok Talibanu... Uzbecké parlamentné voľby z 26. decembra 2004 mohli znamenať veľa. Mali uzavrieť komplikovaný rok v histórii krajiny. Rok, počas ktorého hlavným mestom dvakrát otriasli výbuchy. Samozrejme, že oficiálna moc tieto akty identifikovala ako teroristické, lenže... Lenže zúfalé pokusy udupaných ľudí zbaviť sa diktátora (občana č. 1) je veľmi ťažké transformovať na medzinárodný terorizmus, aj keď je Afganistan neďaleko. V zásade tieto voľby znamenali len toľko, čo všetky voľby a referendá v krátkej a tŕnistej histórii postsovietskeho Uzbekistanu. Na druhej strane, odštartovali život novému dvojkomorovému parlamentu, ktorého kreovanie nevie nikto v Taškente rozumne, okrem toho, že treba (lebo si to občan č.1 želá), vysvetliť. Rovnako nevie nikto rozumne zdôvodniť, prečo si starý jednokomorový parlament tak dlho udržal parametre socialistického, a to napriek tomu, že Uzbekistan – hrdo a opäť pod vedením svojho občana č. l – už od roku 1991 kráča po samostatnej ceste. Ako hovoria miestni ideológovia, „Uzbekistan je krajina s veľkou budúcnosťou“. Len smerovanie je hmlisté a rýchlosť nulová. Pre samotných občanov Uzbekistanu je vzorom a túžbou susedný Kazachstan. Žiaľ, taká je realita... Nový parlament a sovietske kádre Do Zákonodarnej (dolnej) komory nového uzbeckého parlamentu Olij Mažlisu sa volilo celkom 120 poslancov zo 489 zaregistrovaných kandidátov. Z nich 92,1 percenta boli Uzbeci, 1,2 percenta ruskej národnosti, 0,77 percenta tadžickej a 0,58 percenta kazašskej národnosti. V skutočnosti bolo zvolených len 62 poslancov. O zvyšných 58 mandátov sa bude „bojovať“ znovu. Podľa rozhodnutia Ústrednej volebnej komisie Uzbekistanu sa tak stane 9. januára 2005. Už bez prítomnosti zahraničných pozorovateľov, ktorí volebný deň hodnotili rôzne. Kocky sú vrhnuté. Limitovaná misia pozorovateľov ODIHR/ OBSE, ktorú viedol slovenský diplomat Ľubomír Kopaj, dala jasne občanovi č. 1 najavo, že ani tieto voľby neboli kóšer. Nezodpovedali demokratickým štandardom a volič bol systémovo zbavený možnosti výberu. Občan č. 1 totiž najskôr urobil selekciu, potom výber, až nakoniec predhodil občanom volebnú kosť. Naopak, pozorovatelia Spoločenstva nezávislých štátov, ktorí boli zväčša z Ruska, hodnotili voľby na „výbornú“. Skutočne existujú dvojaké pravidlá hry? Ak áno, tentoraz mal tím Ľ. Kopaja predstavujúci Európu pravdu. Totiž voľby nikdy neboli a nie sú len volebný akt, ale proces a nálada v spoločnosti. A tá je v Uzbekistane dlhodobo mizerná. Spokojnosť nadovšetko Predseda Ústrednej volebnej komisie, bývalý predseda Ústavného súdu a aj bývalý generálny prokurátor Uzbekistanu B. Mustafajev bol spokojný. Volebná účasť dosiahla 85,1 percenta. K urnám prišlo, zväčša ráno, hneď po pre moslimov štandardnej modlitbe 12 197 000 voličov a neboli žiadne excesy. Oficiálne a úplné výsledky budú k dispozícii najskôr 5. 1. 2005. Potom bude volebný maratón pokračovať (od 11. do 15. januára 2005) voľbami do Senátu (hornej komory) Olij Mažlisu. Voľných je zatiaľ 84 senátorských miest. K plnému stavu 100 senátorov 16 chýbajúcich dodá priamo prezident. Je to v súlade s uzbeckým zákonom. Lenže, ak má občan č. 1 k dispozícii uvedených 84 verných, načo treba zo zákona ešte 16 vernejších? Jednoducho na to, aby bol poriadok, pretože občan č. 1 sa bojí revolúcií. A revolúcie, tie okrem toho, že neskôr požierajú svoje deti, primárne likvidujú diktátorov či občanov č. 1. Ale vráťme sa k „voľbám“. Všetko sa v Uzbekistane skončí posledným dňom januára. Vtedy by mal byť na svete nový dvojkomorový parlament. Už dnes je však jasné, že v kreslách Zákonodarnej komory a Senátu budú sedieť výlučne ľudia bývalého 1. tajomníka ÚV Uzbeckej SSR, dnešného prezidenta, ktorý sa cíti byť občanom č. 1. Práve občan č. 1 v ekonomicky, sociálne a morálne sa potápajúcom Uzbekistane núti spoločnosť k zabúdaniu. Dlhodobo sa snaží, aby bol Uzbekistan bez histórie, aby bol len jeho. Vidí len svoju slobodu, z ktorej ťaží. Na úkor vyše 25,9 milióna obyvateľov, z ktorých je 41 percent vo veku do 15 rokov. Pre týchto je Sovietsky zväz už len historickým faktom (o ktorom doma od rodičov počuje len dobré správy), tak ako neskôr bude historickým faktom to, že Uzbekistan a jeho vláda na čele s občanom č. 1 (o ktorom doma nepočuje nič dobré) sa napríklad radí medzi najväčších nepriateľov Internetu a slobodného šírenia informácií. A predsa voľby Občana č. 1, ktorý je presvedčený o svojej absolútnej neomylnosti a rozumovom univerzalizme, sa novinári v deň volieb pýtali na predpokladané hodnotenie zo strany OBSE. Bez váhania odpovedal: „Pri posledných voľbách v USA bol ich vzťah k OBSE apatický. Dali nám skvelý príklad, keď niektorých pozorovateľov OBSE v USA nepustili do volebných miestností. Myslím si, že to bol veľmi dobrý príklad, ktorý treba nasledovať...“ A ešte, aby bolo jasné, dodal: „OBSE – to je Európa, a my sme v Ázii...“ To, že z Uzbekistanu húfne uteká biznis, ktorý nie je schopný prežuť opatrenia miestnych ekonómov podľa strihu občana č. 1, si občan č. 1 nechce pripustiť. Občan č. 1 a spol. aj v roku 2004 pevne držali kontrolu nad bezbrehou korupciou a keď bolo treba, s pomocou dynamitu likvidovali mosty k susedom, aby sa vlastným občanom nenaplnil sen – vidieť Kazachstan... Pritom most z Afganistanu, kde rastie produkcia drog, ostáva v prevádzke. Prečo? Hovorí Moskva Na rozdiel od Ukrajiny Moskva otvorene nezasahovala do politického procesu v Uzbekistane a ani dlhodobo nekomentuje regresívny vývoj v oblasti ľudských práv. Naopak, tesne pred voľbami 22. decembra 2004 Štátna duma RF vyslala signál – ratifikovala Dohodu o strategickom partnerstve medzi RF a Uzbekistanom. Taškent má teraz podpísané dva podobné dokumenty. Najskôr ho podpísal s USA, ale keď Washington začal požadovať plnenie toho, čo Taškent sľúbil, demokratizáciu a liberalizáciu, ten si našiel nového partnera. Plne v duchu postsovietskej reality, ktorá má po Gruzínsku a Ukrajine celkom iné kontúry. Preto je celkom normálne, že občan č. 1 hrdo vyhlasuje: „Som rád, že V. Putin je môj kolega...“ Inak Islom Karimov bol jeden z mála prezidentov, ktorý spolu s Vladimírom Putinom pozdravil Viktora Janukoviča ako víťaza, aj keď politická realita bola iná. Rýchlou gratuláciou sa líškal V. Putinovi a dal najavo, čo si myslí, keď si niekto (občan) dovolí tvoriť dejiny. Gruzínsko a Ukrajinu chápe opäť svojsky: „Vo svojej podstate sú to skúšobné polygóny, kde sa moc zákona mení na politický tlak, ktorý sa organizoval, pripravoval za ich hranicami a mimo záujmov národov týchto krajín.“ Koniec, či začiatok chaosu Z nervózneho správania občana č. 1 možno vydedukovať, že si začína uvedomovať, že voči vnútropolitickým praktikám a ekonomickému kolapsu nebude svet a ani samotný Uzbekistan dlhodobo indiferentný. Nehľadiac na to, že ide o Áziu. Napriek úspešnému stabilizovaniu svojej moci voľbami (samozrejme, že nepekným spôsobom) sa o tri – päť rokov režim zrúti. A na to sa treba v Európe zodpovedne pripraviť. Politicky, humanitárne a ekonomicky. Vzniká otázka, prečo tak dlho? Uzbecká opozícia (dnešná) nie je opozíciou. Bola občanom č. 1 zdegradovaná a zlikvidovaná. To, čo ostalo, je len (žiaľ) skupinou poberajúcou nekoordinované granty a iné nekontrolované finančné výhody, takže spoliehanie sa na jej politickú akčnosť je iluzórne. Skôr naopak. Špecifický je aj uzbecký volič. Je menej pružný, pod dlhodobým vplyvom totalitnej vládnej propagandy a žije tradičnými klanovými väzbami a stereotypmi. Na tomto občan č. 1 a spol. stavia svoju limitovanú budúcnosť a zvláštnu demokraciu. Ak ho niekto pokritizuje, s ľahkosťou hovorí o hrozbe islamskej alternatívy. Tej sa všetci boja. Lenže táto alternatíva je reálna len vďaka politickej a ekonomickej praxi občana č. 1. Pre normálnu demokraciu v širšom chápaní je nebezpečnejší občan č. 1. Osobne on a jeho rodina. Nehovoriac už o spol. Autor je spolupracovníkom týždenníka Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama