Záplava Turkov – realita či strašenie?

Jednou z principiálnych otázok pri rozhodovaní sa o vstupe Turecka do EÚ a jeho podobe, aj keď nie vždy otvorene priznávanou, je strach niektorých členských krajín, že ich trh práce zaplaví turecká lacná pracovná sila. Tento strach je, prirodzene, silnejší v členských krajinách, ktoré majú vyššiu životnú úroveň a v ktorých už žije veľká turecká komunita (čo potenciálnym novým migrantom uľahčuje príchod do krajiny). Podobné obavy boli časté aj pred minuloročným májovým rozšírením Únie a pod ich tlakom si európska pätnástka vytvorila možnosť obmedziť mobilitu pracovnej sily až na sedem rokov. Podobne, ako to bolo v prípade vstupu iných podstatne chudobnejších krajín (Portugalska, Grécka, Španielska), sa ukázali neodôvodnené – po 1. máji nezamierili vlny migrantov ani do tých krajín, ktoré žiadne ochranné opatrenia, nezaviedli. Ako vo svojej štúdii publikovanej Centrom pre európske politické štúdie dokazujú Refik Erzan, Umut Kuzubas a Nilufer Yildiz, rovnako neodôvodnené sú tieto obavy v tureckom prípade. Počas doterajších rokovaní o vstupe Turecka do EÚ sa objavili návrhy, aby bola vytvorená možnosť trvalého obmedzenia voľného pohybu tureckej pracovnej sily v EÚ. Takáto možnosť je v protiklade so štyrmi základnými slobodami EÚ (a preto ju dnešné pravidlá neumožňujú) a je hlavne absolútne nepotrebná (či neúčinná, z pohľadu tých, ktorí sa obávajú „záplavy tureckej pracovnej sily“). V spomenutej analýze sa píše: „Tí, ktorí sa stavajú proti členstvu alebo aspoň za permanentné obmedzenia ignorujú realitu, že dnes, so všetkými existujúcimi obmedzeniami migrácie pracovnej sily, existuje jej značný tok z Turecka do EÚ (hlavne Nemecka) rovnajúci sa asi 70 000 ľudí ročne. Ak bude trvať dnešná situácia, v nasledujúcich 20 rokoch možno očakávať celkový príchod asi 1,5 milióna Turkov – dokonca aj bez možnosti, že sa Turecko stane členom EÚ.“ Trvalé reštriktívne opatrenia či odmietnutie tureckého členstva (ak by neboli spojené s úplným uzavretím hranice a zastavením migrácie, čo nie je realistické a na čom nemá záujem ani väčšina odporcov tureckého vstupu do EÚ) teda nie sú efektívnym nástrojom na zastavenie prílivu ekonomických migrantov. Naopak, možno tvrdiť, že uviaznutie Turecka mimo EÚ by bolo práve dodatočným dôvodom na migráciu. Dnešná životná úroveň v Turecku (meraná v HDP na obyvateľa) je približne 30 percent priemeru Únie. Analýza upozorňuje na doterajšie skúsenosti, ktoré ukazujú, že keď dosiahne životná úroveň 50 percent (meraná v paritnej kúpnej sile) európskeho priemeru, emigrácia sa zabrzdí. A pravdou je, že „dynamická turecká ekonomika by urobila pre tureckých pracujúcich emigráciu omnoho menej atraktívnou – a mnohí sa môžu rozhodnúť vrátiť“. Je preto možné tvrdiť, že „z rýchlo rastúceho Turecka, ktoré je členom EÚ, bude menšia migrácia než z Turecka, ktoré je vylúčené z členstva v Únii, a má preto pomalší rast“. Z týchto dôvodov sú obavy z miliónov Turkov zaplavujúcich pracovný trh v EÚ (hlavne nemecký) značne prehnané. Okrem toho, do roku 2020 (ak by Turecko vstúpilo do Únie v roku 2015 a jej členovia sa rozhodli uplatniť prechodné obmedzenia voľného pohybu pracovnej sily na priemerne 5 rokov) bude Európa značne cítiť dosahy progresívneho starnutia obyvateľstva – a to nielen v starých členských krajinách, ale aj v trinástich nových (desať krajín, ktoré vstúpili v máji 2004, plus Rumunsko, Bulharsko a Chorvátsko), kde sa počas procesu transformácie ekonomiky, ktorý mal značné sociálne náklady, populačný prírastok výrazne spomalil. Tvrdenie spomínanej analýzy, že to bude znamenať „nedostatok pracovnej sily, a nie širokú nezamestnanosť ako dnes,“ nie je síce všeobecne pravdivé (vyššia nezamestnanosť môže zo štrukturálnych dôvodov pretrvať aj pri nedostatku pracovnej sily v niektorých odvetviach), každopádne však dopyt po pracovnej sile oslabí strach z „tureckej vlny“. Nakoniec je tu tvrdenie, že vstup Turecka do Únie bude tlakom na znižovanie ceny pracovnej sily, a preto ohrozí životnú úroveň obyvateľov. Ako už však bolo povedané, tureckí migranti budú do Únie prichádzať za každých okolností (ak vylúčime nerealistickú možnosť úplného uzavretia hraníc). Okrem toho, silným tlakom na znižovanie ceny pracovnej sily je aj delokalizácia priemyslu a s odstraňovaním prekážok voľného pohybu tovarov a kapitálu medzi EÚ a Tureckom (čo uľahčí firmám odchod do regiónov s nižšími nákladmi na pracovnú silu) sa počíta aj v scenári neprijatia Turecka do Únie. Obhajcovia životnej úrovne pracujúcich by sa preto mali koncentrovať na tlak na vytváranie sociálnych štandardov platných vo všetkých krajinách EÚ, a nie jej uzatváranie sa pred novými. Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO