Viac kvalitných filmov videlo menej divákov
V noci z 11. na 12. decembra skončil v Auparku projekciou filmu Život a smrť Petra Sellersa 6. Medzinárodný filmový festival Bratislava 2004. Ponúkol filmuchtivým divákom 170 snímok a 53 videoklipov v 7 kinosálach multiplexu Palace Cinemas. V desiatich sekciách sa tento rok skoncentrovala asi najkvalitnejšia ponuka v krátkej histórii festivalu. Najlepšie obsadené boli sekcie Proti prúdu Martina Ciela a Premiéry programového riaditeľa festivalu Petra Nágela. Ich dôležitou súčasťou sa stali najnovšie filmy z krajín, ktorých filmová tvorba sa v súčasnosti stáva stredobodom pozornosti na mnohých svetových festivaloch. Tento rok dominovala kinematografia Južnej Kórey. Asi najznámejšiemu kórejskému režisérovi Kim Ki-dukovi sa na festivale konala akási neplánovaná miniprehliadka. V dvoch sekciách premietli tri filmy: kontemplatívne Jar, leto, jeseň, zima, tragická Samaritánka a o niečo optimistickejšia Golfová palica. Postavy v Kim Ki-dukových filmoch často akoby konali v rozpore s akoukoľvek logikou. Avšak čím viac sa blíži záver filmu, tým viac začína divák chápať nezvyčajné konanie postáv a identifikovať sa s nimi. Ďalší juhokórejský film, Spomienky na vraždu, môžeme nazvať originálnym príspevkom do oblasti detektívneho žánru. Provinční detektívi sú pri vyšetrovaní série vrážd rovnako obmedzení a bezmocní ako ich nevinní podozriví, ktorých mučením donucujú k priznaniu. Minikolekciu juhokórejských filmov uzatvára postmoderne vykonštruovaný Old boy. Efektné obrazy, skoky v čase, tajomný príbeh so šokujúcim koncom. Násilie, sex, hypnóza. To všetko v jednom filme, ktorý nemôže zakryť (nakoniec sa o to ani nepokúša) vplyvy západu. Výber čínskych filmov ponúkol zaujímavú konfrontáciu s nedávnou prehliadkou tvorby tejto krajiny, ktorá sa konala pod záštitou oficiálnych štátnych orgánov ČĽR. Filmy roztrúsené po rôznych sekciách umožnili slovenskému divákovi nazrieť bližšie na ozajstnú realitu Číny a jej obyvateľov. V tomto smere boli asi najdôslednejšie filmy Plynutie debutujúceho režiséra Jang Čaa a Svet už skúseného Jia Zhangke. Každoročne je ponuka bratislavského festivalu obohatená o zaujímavé dokumentárne filmy. Jedným z nich bol jednoznačne hudobný dokument Festival Express, ktorého filmový materiál nájdený v Kanadskom národnom filmovom archíve spracoval známy režisér hudobných dokumentov Bob Smeaton. Pôvodný materiál je doplnený o komentáre ešte žijúcich účastníkov tejto jedinečnej akcie. Film je ozajstnou lahôdkou pre fanúšikov hudby éry hippies (vystupujú tu napríklad Janis Joplin, Buddy Guy, The Grateful Dead). Keďže Farenheit 9/11 mal u nás už dávnejšie premiéru, dokumenty Michaela Moora tento rok (myslím, že dôstojne) nahradil film The Yes Men. Antiglobalistická skupina si vytvorila webovú stránku, ktorá sa nápadne ponáša na stránku WTO. Členovia skupiny preto dostávajú pozvánky na rôzne ekonomické konferencie, ktoré sa snažia sabotovať absurdnými „zlepšovákmi“. *** Asi najproblematickejšou sa ukázala (ako inak) sekcia určená pre domácu tvorbu. Pred festivalom bolo v sekcii Nové slovenské filmy avizované premietanie deviatich slovenských filmov. Nakoniec ich bolo odpremietaných len osem. Film Pokrvné vzťahy sa kvôli sporom medzi producentom Milanom Urbanom a režisérom Olegom Harenčárom bratislavskému publiku nepredstavil. Najpočetnejšie zastúpenie malo Radošinské naivné divadlo, najmä teda umelecký šéf Stanislav Štepka a jeho syn, filmový režisér Juraj Štepka. Ten čelil pri nakrúcaní svojich filmov problému starému ako kinematografia sama. Filmová adaptácia literárnych diel a drámy prinášala vždy kvalitatívne rôznorodé výsledky. Juraj Štepka ostáva vo svojich adaptáciách divadelných textov v tieni svojho otca. Nedokáže sa zbaviť divadelnosti predlohy. Mladý režisér mal mimoriadne sťažené podmienky najmä pri dnes už zľudovenom texte zo sedemdesiatych rokov, Jááánošíkovi. Televízny film je pospájaný z jednotlivých výstupov divadelnej hry zasadených do prírody a nazeraných cez drevený rám obrazu. Otvorenie a uzavretie audiovizuálneho diela postavami mladých milencov, ktorí sa prišli pozrieť na divadelné predstavenie, ešte neznamená vytvorenie filmovej adaptácie. Zábery roztrasenou ručnou kamerou mimo javisko taktiež nepovyšujú záznam divadelného predstavenia na ucelené filmové dielo. Konečná stanica, ktorá mala mať pôvodne na festivale premiéru, sa nakoniec premietala len v betacamovom formáte ako súčasť otváracieho ceremoniálu. Réžia Jiřího Chlumského pripomínala v niektorých momentoch televíznu inscenáciu. V tomto smere rušili najmä divadelné konvencie, ako napríklad odchod a príchod postáv z a do priestoru. Dialógy boli (podľa slov Stanislava Štepku) na žiadosť STV prepísané do spisovnej slovenčiny. Tým stratili jeden zo svojich dôležitých atribútov – radošinské nárečie. K divákom sa tak v marci na budúci rok dostane bohužiaľ len ochudobnená verzia divadelnej hry. RND je však natoľko populárne, že by to nemalo ublížiť návštevnosti filmu. Osobité postavenie má krátkometrážny film Raňajky v tráve. Nevznikol totiž na základe divadelného textu, ale filmového scenára Stanislava Štepku. Pôvodne ho chcel koncom šesťdesiatych rokov realizovať s Dušanom Hanákom. Obrazová kompozícia voľne nadväzuje na slávny obraz Édouarda Maneta. Vo filme vystupujú tri postavy, ktoré hrajú Stanislav Štepka, Juraj Nvota a Lívia Sabolová. Film pripomína dialógové cvičenie. Stanislav Štepka v ňom vedie monológ o ženách, pri ktorom sa feministkám v obecenstve musel otvárať nožík vo vrecku. Už tradične je veľký záujem o projekcie filmov Pavla Barabáša. Tento rok predstavil svoj najnovší film Amazonia Vertical. Albert Vlk sa stredometrážnym filmom SUPPER-MAN pokúsil s nadhľadom uchopiť v našej spoločnosti ešte stále rozpačito prijímanú tému homosexuality a inakosti. Ponuku slovenských filmov dopĺňali, stredometrážnym tanečným filmom Deň, Jozef Vlk a Michal Krajňák (miestami až príliš) uletenou, takmer polhodinovou komédiou, Prirodzená smrť. V súťažnej sekcii predstavila svoj dlhometrážny debut vyštudovaná scenáristka Katarína Šulajová. Film O dve slabiky pozadu rozpráva o úspešnej dabingovej herečke Zuzane, ktorá je večne zaneprázdnená. Všetko preto stíha na poslednú chvíľu. Režisérke akoby nebolo jasné, čo chce divákovi povedať, respektíve akými prostriedkami. Výsledkom je rozpačitý mix komédie a melodrámy ozvláštnený pár filmovými citáciami a zachránený výbornou kamerou. Film má v titulkoch napísaných troch dramaturgov, avšak ani tí nedokázali zachrániť rozpadnutý príbeh pred nepravdepodobnými dejovými zvratmi typu deus ex machina a do uší bijúcou literárnosťou dialógov. Pozitívom je, že sa podarilo nakrútiť štandardný 35 milimetrový dlhometrážny film na profesionálnej úrovni so (skoro) všetkým, čo k tomu patrí. To, čo sa už dávnejšie nedarí slovenským profesionálnym filmárom, dokázali amatéri. Dokončili divácky film za minimálne finančné prostriedky (okolo 50 000 SK). Skupina študentov okolo združenia Metafora films nakrútila hororovú filmovú paródiu Nič nekrváca večne. Amatérske filmové dielo (v tom najlepšom zmysle slova) ocení najmä filmový fanúšik, alebo divák, ktorý ovláda základy dejín kinematografie. Napríklad postava upíra je očividne vytvorená podľa grófa Orloka z Murnaouvej klasiky Upír Nosferatu. Rozzáberovanie niektorých scén by mohol závidieť nejeden študent (alebo dokonca absolvent) VŠMU. Je obdivuhodné, ako si pár študentov bez akýchkoľvek skúseností s profesionálnou filmovou dramaturgiou poradilo so 75 minútovým žánrovým filmovým rozprávaním. Film sa určite nestratil v kvalitnej sekcii Radovana Holuba Voľná zóna: Mladosť bez limitov. Nakoniec to teda s filmom na Slovensku nie je také ružové, ako to naznačovalo vytvorenie osobitnej sekcie pre domácu tvorbu. Konala sa len jedna projekcia štandardného tzv. celovečerného hraného filmu pre kiná. Ostatné snímky sa do tejto charakteristiky nezmestia, či už kvôli formátu (Konečná stanica), metráži (Prirodzená smrť) alebo nepredvídateľným okolnostiam (Pokrvné vzťahy). *** Dve cesty, ako je prostredníctvom filmového média možné reagovať na súčasnú situáciu v našich zemepisných šírkach, ponúkli naši bezprostrední južní a severní susedia. Nepovšimnutý zostal v súťažnej sekcii film mladého maďarského režiséra Benedeka Fliegaufa, Díler. Sleduje mladého muža ako na bicykli jazdí vyprázdneným mestom, pričom postupne predáva drogy členom jednotlivých vrstiev spoločnosti. Vodcovi najväčšej náboženskej sekty v krajine prinesie kokaín. Svojmu bývalému súputnikovi, medzičasom už úspešnému podnikateľovi, umierajúcemu od popálením zo solária, pichne na jeho žiadosť smrteľnú dávku. Neskôr musí vyriešiť problémy s mafiánskou rodinou, ktorá si neželá, aby ich syn fetoval. Film v šedých farbách pomaly plynie neustávajúcimi jazdami kamery. Meditatívne tempo, spolu s miestami takmer nepostrehnuteľne bizarnými výjavmi (muž v pršiplášti kropiaci mokrú ulicu vodou), divákovi v malých dávkach naznačuje, pre niekoho viac a pre niekoho menej prekvapivý koniec. Poľský film Svadba je, čo sa týka obrazu a výstavby deja, omnoho tradičnejší. Dodržiava kánon zovretej formy antickej drámy. Odohrá sa behom jednej malomeštiackej svadby, ktorá stojí otca nevesty postupne stále viac peňazí. Takmer všetko, čo sa vopred naplánovalo, stroskotá. Preto je potrebné veľa improvizovať, piť odporne zapáchajúcu pašovanú slovenskú vodku a najmä veľa podplácať. Nechýbajú tu rôzne aktuálne postavy, ako sú uplatní úradníci alebo skorumpovaní policajti, ktorí za príslušnú sumu zabudnú na opitého vodiča alebo sfalšujú výrobné číslo na kradnutom Audi TT. V celom filme sa neobjaví ani jedna úplne kladná postava. Naopak. Negatívne vlastnosti sú často dohnané do grotesknej krajnosti. Na hrdinoch, ktorí majú svoj predobraz v každodennej postkomunistickej východoeurópskej realite, sa tak môže divák i zabaviť. Film by sa dal prirovnať k dielu, ktoré by vzniklo, keby Tajovský prepísal Chalupkovo Kocúrkovo. *** Divákov pritiahli do kinosál predovšetkým overené mená. Medzi najnavštevovanejšie patrili filmy už kultových režisérov, Jima Jarmuscha a Pedra Almódovar. V poviedkovom filme Káva a cigarety spojil Jarmusch do jedného celku niekoľko krátkometrážnych monotematických filmových scénok. Vznikol tak súbor viac i menej vtipných čiernobielych epizód – bielych ako dym a čiernych ako káva. Pedro Almodóvar zaujal divákov filmom Zlá výchova, nominovaným na niekoľko európskych cien. Možno prekvapivo sa medzi divácky najúspešnejšie filmy zaradila snímka Volanie mora Alejandra Amenábara. Film, ktorý na minulotýždňových „európskych Oscaroch“ získal ceny za réžiu a za mužský herecký výkon sa zaoberá citlivou otázkou eutanázie. Pomerne veľkú návštevnosť dosiahla aj snímka Mika Leigha Dve tváre Very Drake, ktorá sa zamerala na problematiku umelého prerušenia tehotenstva. Zvýšená kvalita filmov sa však neodrazila na návštevnosti ich projekcií. Festival zaznamenal aj vďaka bojkotu, vyhlásenom študentmi VŠMU, značný úbytok návštevnosti. Dôvody boli skôr pragmatické ako ideologické. Študenti si vstupenky jednoducho nemohli dovoliť zakúpiť. Reálna ekonomická sila študentov a ich rodičov je aj napriek optimistickým predpokladom Ministerstva školstva nízka. Situácii určite nepomohol ani čas konania festivalu. O cene vstupeniek sa potencionálni diváci dozvedeli iba asi mesiac pred zahájením festivalu, čo znamená asi mesiac a pol pred Vianocami. Zakúpenie neobmedzenej permanentky za zvýhodnenú cenu 1500 korún je za týchto okolností pre mnoho študentov (ako aj členov filmových klubov, ktorí sú taktiež väčšinou študenti) príliš veľká jednorázová investícia. Festival tak prišiel o svojich „skalných“ divákov, čo sa odrazilo na jeho celkovej atmosfére a samozrejme návštevnosti. Podľa organizátorov videlo festivalové filmy 22 000 divákov, to znamená úbytok o takmer 10 000 oproti minulému roku. Uvidíme, či sa do budúceho ročníka podarí organizátorom zladiť kvalitu premietaných filmov s ich prístupnosťou čo najširšej verejnosti. Autor je študent filmovej vedy Výsledky medzinárodnej súŤaŽe prvých a druhých hraných filmov: Grand Prix za najlepší film: Or (Môj poklad) (Izrael, Francúzsko) Cena za réžiu: Atiq Rahimi za film Zem a popol (Afganistan, Francúzsko) Cena za najlepší ženský herecký výkon: Lindsay Duncan a Paula Sage za film Život potom (Veľká Británia) Cena za najlepší mužský herecký výkon: Pietro Sibille za film Santiagove dni (Peru) Zvláštne uznanie poroty: Santiagove dni Cena FIPRESCI: Súkromné šialenstvo (Belgicko) Cena ekumenickej poroty: Zem a popol Cena divákov: O dve slabiky pozadu (Slovensko)
