Právo na vanilkové Vianoce
Blížia sa Vianoce. My, vzorné gazdinky, sme už túto adventnú sobotu piekli koláčiky. Okrem toho sme robili aj tisíc iných vecí. My, vzorné gazdinky, toho stíhame až, až... Vstaneme o piatej ráno, do šiestej umyjeme okno. Mráz nám síce nivočí pokožku na rukách, nehovoriac o hnusných čistiacich humusoch, ale okno je krásne čisté. Za čisté okno nás pochváli manžel, a možno aj deti si všimnú. Keď skončíme s oknom, vyberieme sa na trh, nakúpiť zeleninu, dobrý chlieb zo Šenkvíc, a samozrejme, horský med a vianočné oplátky. Pobeháme všetky stánky, jedna noha sem, druhá noha tam, aby sme vedeli, čo sa oplatí. Dnes sa oplatí napríklad vanilkový cukor. Stojí len dve päťdesiat, v našom obchode je za tri. Aby sme viac ušetrili, nekúpime si len päť balíčkov, čo by bohato stačilo na vianočný koláč, ale hneď desať, bude aj na Veľkú noc. Spokojné s výhodným nákupom prídeme domov, navaríme obed, umyjeme riady, hodíme prať staré koberce, aby všetko bolo na Vianoce tiptop a pustíme sa do pečenia. A o pečenie nám na tomto mieste ide. O vanilkové rožky. O vanilkový cukor. A nielen o vanilku. O práva našich chuťových pohárikov na ozajstnú vanilku. O právo na tradičný vianočný koláč. O právo spotrebiteľa na kvalitný tovar. O právo na kultúrnu identitu. O samozrejmý, vanilkový rozmer Vianoc. Namelieme hory orechov, vymiešame doly mäsa, všetko to spolu pospájame, múka, cukor, vanilkový cukor na obaľovanie. My, slovenské gazdinky, pečieme totiž najlepšie vanilkové rožky v strednej Európe, no teda, okrem rakúskych a maďarských gazdiniek, tie sú minimálne rovnako dobré. Poviem to takto, my stredoeurópske gazdinky pečieme najlepšie vanilkové rožky v celej únii a možno na celom svete. Tak sa teda dáme do pečenia, všetko to odsýpa, cesto je zarobené, odležané v chlade, tvarované, vsunuté do rúry, strážené v rúre, na silnom ohni, na slabšom ohni, vytiahnuté z rúry. Rožteky voňajú maslom, sú jeden ako druhý. Už ich teraz len vyváľať vo vanilke a jeden z najväčších zázrakov je na svete. Lenže čosi tu nepasuje, vanilkový cukor nevonia ako vanilkový cukor. Vonia všetkým možným, len nie tou starou dobrou vanilkovou vôňou, vonia ako koncentrovaný Doktor Oetker. Iný vanilkáč však nie je a rožky treba obaľovať za horúca. Povieme si, možno si len nepamätáme vôňu vanilky, máme od rána znecitlivené zmysly, možno nás pri umývaní okna v tom mraze ofúklo a nie sme si isté. Veď ako sa to dá, nabaliť namiesto vanilkového cukru čosi, čo chutí a vonia ako krém na topánky. Koláče ostanú do rána v kuchyni. Darmo sa s čerstvými chuťovými pohárikmi snažíme zachytiť aspoň stopu vanilkovej kôry. Nemožné. Napiekli sme tradičné vanilkové rožky podľa receptu našej skvelej starej mamy, prísne sme dohliadli na receptúry, odvážili každý gram orechov a masla a výsledok je fabrikát, umelá vôňa umelej náhradky, čohosi, čo nájdeš vo všetkých lacných keksoch tohto regiónu, Ameriku nevynímajúc. Päť hodín práce a prípravy hand made koláčikov sme si mohli ušetriť. Stačilo kúpiť kartón, povedzme, diskokeksov, (konečne som prišla na to, ako vonia vanilkový cukor z Miletičovej, mimochodom, výrobcom tohto unikátu je nejaká žilinská fabrika) a mohli sme sa spokojne nechať hypnotizovať Dievčaťom za milión. Kto nás, vzorné stredoeurópske gazdinky ochráni pred takýmto sklamaním, kto má záujem zrušiť originalitu vianočného pečiva v našom regióne? Prisluhovači, globalizácie a nivelizácie, fickovia zločineckého kapitalizmu, podnikania v potravinárskom priemysle a expandujúceho trhu s vanilkovými rožkami? Kto sa tu snaží opiť nás rožkom? Rožkom bez vanilky. Kto nám k nemu podsúva vanilku-nevanilku? My, stredoeurópske gazdinky, nie sme celkom blbé. Vieme, o čo im ide. Kto sa snaží vylepšovať naše potraviny nenápadnými galónmi surovej ropy? Namiesto vanilky dajte si pastilky... Autor je spisovateľ
