Oživená ľudská tvár Ladislava Novomeského

Veľkosť a neopakovateľnosť osobnosti Ladislava Novomeského narástla v našich spoločenských podmienkach do nebývalej výšky a dôležitosti. Aj s odstupom času možno potvrdiť, že ešte stále rastie. Potvrdzujú to početné knižne vydané zväzky o jeho tvorivej umeleckej činnosti, o jeho mysliteľskom a názorovom prínose, všestrannej spoločenskej aktivite.
Počet zobrazení: 1536
22_novomesky-m.jpg

Veľkosť a neopakovateľnosť osobnosti Ladislava Novomeského narástla v našich spoločenských podmienkach do nebývalej výšky a dôležitosti. Aj s odstupom času možno potvrdiť, že ešte stále rastie. Potvrdzujú to početné knižne vydané zväzky o jeho tvorivej umeleckej činnosti, o jeho mysliteľskom a názorovom prínose, všestrannej spoločenskej aktivite. V každodennom spolunažívaní sme si ani neuvedomovali, akú zovšeobecnenú cenu majú jeho myšlienky, názory, postoje, ale aj tomu zodpovedajúce činy, aj keď sme obdivovali, či s prekvapením prijímali jeho podnetné úvahy, ktoré smerovali k novátorstvu, k posúvaniu nášho myslenia. Novomeský bol synom svojej doby, nemožno ho vytrhnúť zo súkolesia, do ktorého vstupoval dobrovoľne. Bol účastný zložitých i rozporných udalostí, ale mal dostatok vôle a odhodlania vymknúť sa z nich podľa vlastného uváženia. Svoje predstavy presadzoval najmä v oblasti kultúrnosti národa, humanizácie spoločnosti. Jeho priatelia mu často vyčítali zdržanlivosť, váhavosť. Lenže Novomeský neváhal preto, že by nevedel, ako daný problém riešiť, ale preto, že hľadal najschodnejší spôsob, aby veci pomohol a nikomu neublížil. Mnohých si svojimi názormi získal, niektorých vedúcich funkcionárov väčšinou provokoval, bol s nimi v spore, ba v poznateľnom rozpore. Veď tí mu to v príhodný čas spočítali! S Novomeským som úzko, priateľsky, ba možno povedať dôverne spolupracoval prvých päť povojnových rokov. Mal som možnosť sledovať jeho literárnu činnosť už ako vysokoškolák v medzivojnovom období, pri vystúpeniach v bratislavskej Umeleckej besede, ale osobne sme sa spoznali až po jeho príchode do Bratislavy v začínajúcom sa vojnovom období. Skoro každodenné stretávanie v kaviarni Luxor s uznávanými koryfejmi slovenskej kultúry bolo pre môj osobnostný rast nezabudnuteľnou školou. Ján Smrek i Emil Boleslav Lukáč mi umožňovali prispievať do ich časopisov, väčšinou ladených proti fašizmu, lebo Elán i Tvorba si uchovali nepodplatiteľnú demokratickú tvár. Novomeského osobnosť nebola v prebiehajúcich diskusiách v strede pozornosti, väčšinou sa zúčastňoval svojimi poznámkami akoby na okraj, dosť ironicky podfarbenými, zato vždy zaujímavými a myšlienkovo obsažnými. Postupom času som sa s Novomeským zblížil až natoľko, že došlo práve na pôde Luxorky k nášmu neočakávanému stretnutiu. V tom čase som pracoval ako civilný zamestnanec spoločne s Mikulášom Bakošom na Ministerstve národnej obrany v Predpisovom a názvoslovnom oddelení, pričom sme mali možnosť stretávať sa s viacerými dôstojníkmi. O tejto našej činnosti vedel Novomeský. Roku 1943 ma prekvapil prosbou o dôverný rozhovor. V izolovanom kaviarenskom posedení ma požiadal, aby som si všímal na Ministerstve národnej obrany postoje a osobné správanie niektorých dôstojníkov, ktorí sa prejavujú ako stúpenci demokracie a československej orientácie. O Novomeského zámeroch som nemal ani tušenia, ale poverenie som prijal vďačne a ochotne. Po určitom čase som mu doniesol menný zoznam niekoľkých dôstojníkov, ktorých som mohol označiť požadovanými prívlastkami. Bol medzi nimi aj podplukovník Mirko Vesel, ktorý zohral už v príprave Slovenského národného povstania i pri jeho počiatkoch významnú úlohu. Nebola iste náhoda, že tento dôstojník čítal v povstaleckom rozhlase prevolanie k národu a stal sa spoločne s Novomeským a Ursínym členom delegácie, ktorá navštívila roku 1944 exilového prezidenta Edvarda Beneša v Londýne. Novomeský zohral pri rokovaniach s Benešom veľmi významné poslanie, lebo ho bolo treba presviedčať o zmysle a význame povstaleckej Slovenskej národnej rady a o jej úlohe v budúcom usporiadaní Československej republiky. Som presvedčený, že voľba Novomeského nebola náhodná, ale dôkladne premyslená, aby ako predstaviteľ Komunistickej strany Slovenska bol schopný a ochotný pristúpiť pri budúcom usporiadaní štátu na občiansky prijateľnú platformu. Posledné stretnutie sme pri začiatku povstania strávili ešte 30. augusta v bujarom viechovskom posedení, keď Novomeský nedal znať, o čom rozmýšľa a ako sa v danej chvíli rozhodne. Až po Povstaní sme sa dozvedeli o jeho nekonvenčnom a utajovanom príchode do Banskej Bystrice. Naše náhodné stretnutie na ulici v oslobodených Košiciach v apríli 1945 bolo mimoriadne priateľské, ale aj symbolické. Jeho roztvorená náruč a radostný výkrik, u Novomeského nezvyčajný, akoby predznamenával jeho osobnostný postoj k nastávajúcemu slobodnému životu nielen v našej vlasti, ale na celom svete. Ak som mal možnosť sledovať a osobne zažívať v nasledujúcich piatich rokoch jeho premyslenú a rozvetvenú činnosť, žiada sa mi zdôrazniť, že svoju ľudskú a humanistickú podstatu nikdy neopustil, ba svojimi skutkami potvrdzoval a zveľaďoval. Dokázal to očividne pri podnetnom koncipovaní 1. zjazdu umelcov a vedeckých pracovníkov, ktorý sa mal usporiadať na prvé výročie Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Ako podpredseda Prípravného výboru som mal možnosť sledovať výmenu názorov, pričom Novomeský udával základný obsahový tón i naliehavosť problémov. V tejto súvislosti sa nechcem šíriť o jeho požiadavkách z oblasti kultúrnej politiky, skôr mám na mysli jeho precítený občiansky postoj, keď sa v Novom slove ešte pred zjazdom zamýšľal nad pocitom našej „malosti“: Prekonávať ju môžeme “pravda, nie velikášstvom, márnomyseľnosťou, ale šírením povedomia, že sme takí veľkí, ako hocikto iný vo svete, ak vyznávame s ním spoločné myšlienky, ak s ním spoločné sú naše nároky i povinnosti voči životu a spoločnosti”. Znie to aj v našej súčasnosti veľmi povzbudivo! Zjazd však riešil aj neobyčajne závažnú skutočnosť z oblasti mravnej statočnosti. Niektorí spisovatelia podpísali v období Povstania propagačný “manifest”, ktorým sa vyslovovali proti povstaleckému hnutiu. Novomeský nástojil na tom, aby zjazd hľadal prijateľný spôsob, ako túto nepríjemnú záležitosť urovnať. Vo svojom obsiahlom referáte zaujal v závere stanovisko a načrtol riešenie nie v politickom odsúdení, ale v ľudskom, čestnom vyrovnaní, keď uvádza: „Priznať sa k omylu znamená počiatok jeho prekonávania. Ide o to, aby mýlka bola mýlkou nazvaná, pretože by sme otriasli dôverou našej verejnosti ku každej čiarke našej kultúrnej tvorby, ak by sme sa prenášali ponad pokleskami a omyly zatušovali.“ Aj tieto slová určite povzbudili básnika Jána Kostru, ktorý v úprimnej sebakritike oľutoval svoj nerozvážny a neuvážený čin, mysliac tým aj ďalších podpisovateľov manifestu, čo zjazd zobral s úľavou na vedomie a predsedajúci Michal Chorváth ukončil diskusiu na túto tému ako naďalej bezpredmetnú. Novomeský naznačil na tomto zjazde, v akom duchu bude pokračovať ako zodpovedný činiteľ v oblasti kultúrnej politiky. V tejto súvislosti si spomínam na nie celkom ojedinelé prípady, ktoré bolo nutné doriešiť spoločensky i zamestnanecky. Išlo o budúce začlenenie do vývinu kultúrnych pomerov dvoch významných divadelných režisérov, Janka Borodáča a Jána Jamnického. Na Borodáčovej činnosti bol tieň z prvotnej kolaborácie so Slovenským štátom, no a Jamnický tápal vo svojich návrhoch, ako sa vmestiť do nového povojnového života. Novomeský zasiahol v obidvoch prípadoch s ľudským porozumením, bez predsudkov a ku spokojnosti obidvoch umelcov. Mimoriadnu odvahu prejavil v ďalšom prípade, keď sa odvážil pozvať na Slovensko dirigenta Václava Talicha do novozaloženej Slovenskej filharmónie napriek nežičlivému postoju ministra Zdenka Nejedlého. Na tejto ceste zotrval až do roku 1950, keď zlovôľa „tých druhých“ pretrhla násilne jeho humanizujúcu alternatívu. Takzvané februárové udalosti treba nazvať vo vývine nášho povojnového spoločenského usporiadania zlomovým obdobím. Okolnosti i z nich vzniklé dôsledky sú známe a dostatočne osvetlené. Na ich pozadí možno charakterizovať postoje Laca Novomeského ako pozoruhodné a veruže aj výnimočné. Je známe, že v tom období prebiehali celoštátne preverovania nielen vo vnútri Komunistickej strany Československa, ale aj vo všetkých verejných inštitúciách. Dotýkali sa skoro každého aktívne pôsobiaceho človeka. Na jednotlivých pracoviskách boli zriaďované „akčné výbory“, ktoré mali posúdiť činnosť a náhľady jednotlivcov, najmä z hľadiska postoja k politickým udalostiam vo „Februári“. Na centrálnu koordináciu rozhodnutí z jednotlivých kultúrnych zariadení bol zriadený výbor na čele s Ivanom Horváthom. Novomeský prejavil eminentný záujem na výslednom riešení a svojím postojom zásadne ovplyvnil našu činnosť. Vyžiadal si pozbierané návrhy na posúdenie, pričom svoje odporúčanie zdržal celé tri týždne, aby umožnil zmiernenie neprimeraných vášní, rozhodnutia so závažnými dôsledkami. Výsledkom jeho posúdenia, skôr rozhodnutia bola ochrana významných osobností, ktoré mali ostať aj naďalej vo svojich funkciách, či konkrétnej kultúrno-spoločenskej práci. Išlo napríklad o Milana Pišúta, Jána Cikkera, Rudolfa Brtáňa, Štefana Hozu, Ferdinanda Gabaja a ďalších. V tom čase to bolo čosi nevídané, ale Novomeský sa zachoval ako skutočný demokrat, ktorý si váži každý tvorivý čin. Považoval by za nenapraviteľnú chybu, za neprípustný omyl, keby sa tvorivým ľuďom bránilo vyjadrovať svoje pocity, túžby, nádeje, aj keď názorovo odlišné alebo rozporné. V ovzduší politického napätia sa konal „Zjazd národnej kultúry“ v Prahe 10. – 11. apríla roku 1948. Zjazd mal v koncepcii ministra informácií Václava Kopeckého a ministra Zdenka Nejedlého nielen potvrdiť nové politické smerovanie našej spoločnosti, ale aj zásadne prijať príklon umelcov k „socialistickému realizmu“, importovanému zo Sovietskeho zväzu na základe takzvanej „ždanovovskej estetiky“. Slovenskí reprezentanti, ktorí vystúpili v diskusii, sledovali odchodné ciele, zamerané na možnosti rozvoja našej národnej kultúry. Umelecká a vedecká rada zosnovala návrh progresívnych opatrení, pričom sa z početných bodov dostali do záverečnej rezolúcie iba dva. Neočakávaný rozruch vyvolal prejav Ladislava Novomeského. Zameral sa na zdôraznenie pokroku, lebo podľa neho „od úspechov zápasu o pokrok v slovenskom živote závisí prekonávanie a prekonanie dlhého radu najrozmanitejších zjavov“. A v nadväznosti na uvedenú myšlienku uvádzal charakteristiku „modernej kultúry“, ktorá má byť „národne jednoliata, nerozbíjajúca výchovu konfesijnými hľadiskami a opierajúca sa o nepopierateľné výdobytky vedy“. Jeho ďalšie slová boli nepriamou polemikou s názormi Kopeckého i Nejedlého, keď formuloval „obsah kultúrnych statkov“, ktoré nemajú vylučovať „pokrokové hodnoty, ktoré socialistické nie sú“. A ďalej pokračoval: „Preto na ne upozorňujem pri našej kultúrnej práci nielen z úcty k tradičnej minulosti, ale preto, lebo sú dobrým príspevkom pre našu prítomnosť a priamo pre našu socialistickú budúcnosť.“ Bola to priamo hodená bojová rukavica zásadne sledovanému tónu zjazdu, čo určite podráždilo viacerých politických funkcionárov. Novomeského slová sa nápadne zhodovali s prejavmi dvoch prítomných západných avantgardných umelcov, Tristana Tzaru a Louisa Aragona. To asi nebola náhoda! Základná črta kultúrno-politickej práce Ladislava Novomeského nespočívala v direktívnych príkazoch pri spravovaní rezortu školstva, osvety a umenia, ale v častých rozhovoroch s príslušnými predstaviteľmi. Mnohých si pozýval sám, ale viacerí ochotne vyhľadávali jeho priateľskú a neskonale invenčnú poradu. Mal som možnosť sa zúčastniť na niektorých posedeniach, takže môžem vydať autentické svedectvo. Tak isto sa pamätám, ako jeho spolupracovníci dostávali od neho desiatky, ba stovky lístočkov, na ktorých načrtával svoje nápady, návrhy na riešenie, upozornenia, požiadavky, ale aj výstrahy. Bola to pre mnohých škola dobrovoľnej a nenásilnej účasti pri koncipovaní princípov a zásad novovznikajúcej kultúry nie na obraz dajakej dogmy, ale na prospech pokroku a zdravého vývinu. Škoda, že sa táto niť bez účasti Novomeského neskoršie násilne pretrhla. Vo svojom zanietení nepredpokladal, že sa okolo neho vytvára nepriestupná zlovestná pavučina, z ktorej nebolo úniku, ako ukázala najbližšia budúcnosť. Stalinská podozrievavosť ničila životy nevinných ľudí nielen v Sovietskom zväze, ale rozprestrela svoje chápadlá aj na spriatelené ľudovo-demokratické krajiny. Sovietski osnovatelia pripravili na Slovensku za pomoci domácich pomáhačov politické procesy s takzvanými buržoáznymi nacionalistami, v Čechách so sionistami. Novomeský iba náhodne pobadal, že sa niektorí stranícki funkcionári správajú voči nemu rezervovane, aj keď ho zjavne neodmietali. Ba dokonca je známe, že predseda Viliam Široký, určite nie jeho priaznivec, odmietal na Predsedníctve ÚV KSS rokovať o otázkach kultúry bez prítomnosti Novomeského. Tušenú situáciu mi naznačil pri osobnom rozhovore, keď som ho požiadal, aby stratil slovo v mojej nevyjasnenej kádrovej veci na ÚV KSS. Vtedy mi roku 1949 naznačil obavu, že už podobnú možnosť asi nebude mať. Nepriateľská predzvesť sa postupne napĺňala až po konkrétnu kritiku na straníckom zjazde a pozbavením funkcie povereníka školstva. Odsunuli ho dočasne do Slovenskej akadémie vied, kde sa mal podieľať na príprave nového koncepčného usporiadania. Ale to bol iba zastierací manéver, lebo v skutočnosti pripravovali drastické opatrenia voči vytypovaným osobnostiam, medzi ktorými bol aj Novomeský. O svojom nezvratnom osude sa dozvedel priamo od Klementa Gottwalda. Bol som prvým človekom, ktorému sa Novomeský zdôveril s touto jóbovou správou. Na rezorte informácií sme pripravovali rozpočet, ktorý musel odobriť vtedajší minister informácií Václav Kopecký. V tom čase išlo o podriadenosť slovenských povereníctiev príslušným celoštátnym ministerstvám. Bolo to v máji roku 1950, keď som požiadal Novomeského, aby mi pomohol u Kopeckého vymôcť rozpočtové peniaze pre Maticu slovenskú a Slovenský ľudový umelecký kolektív, lebo Kopecký ich chcel zrušiť. Vedel som totiž, že Novomeský mal s ním dávnejšie priateľské vzťahy a pomôže mi vhodnou argumentáciou. Svoju účasť ochotne prisľúbil, lebo práve na ten deň mal dohodnutú návštevu u Klementa Gottwalda. Čakali sme na neho do ôsmej večer, keďže Kopecký nechcel rokovať bez jeho prítomnosti, čo mne veľmi vyhovovalo. Po jeho príchode sme problém vybavili v priebehu pol hodiny. Pamätám sa, že Novomeský mu žartom pohrozil, že jeho odmietnutie by mohlo vyvolať na Slovensku „nové národní povstání“. Po porade ma Novomeský dôverne oslovil: „Rudo, prejdime sa po Prahe,“ čo som s radosťou privítal, netušiac, že budem svedkom jedinečnej udalosti. Ocitli sme sa v pražskej nočnej osamelosti, v ktorej zneli nasledujúce slová Laca Novomeského ako prízrak tej doby, lebo mi rozpovedal obsah i ovzdušie návštevy u Gottwalda. Oznámil mu totiž bez okolkov ortieľ, ktorý ho čaká v najbližšej budúcnosti týmito lakonickými slovami: „Laco, budeš sedět a já Ti nemohu pomoci.“ Bola to pre neho najstudenejšia sprcha, lebo takúto krutosť neočakával. Keď sa Gottwalda pýtal na príčiny, z jeho úst zaznelo znova iba lakonické vyjadrenie: „To tento“, a ukázal na vedľajšie dvere, v ktorých sedel sovietsky poradca prezidenta, údajne generál Lichačov. Prechodili a predebatovali sme skoro celú noc, až do tretej hodiny nadránom, pričom z mojej strany odznievali skôr otázky, kým Novomeský sa potreboval vyhovoriť, vyžialiť, vyspovedať zo svojho životného údelu, o ktorom si myslel, že sa ho zhostil poctivo, ľudsky, čestne. Dokázal by niekto aspoň načrtnúť vtedajšie duševné rozpoloženie takto raneného človeka, ktorý ešte musel tajiť spomínaný rozhovor a vnútorne dusiť až do svojho zatknutia vo februári roku 1951? Len na okraj pripomínam, že v tom čase obchádzali rozličné podozrenia aj moju osobu a vyústili do rozhovoru, na ktorý ma pozval generálny tajomník ÚV KSS Štefan Bašťovanský. Z jeho úst som sa dozvedel: „Súdruh Mrlian, z rozhodnutia vedenia strany nemôžeš ďalej vykonávať funkciu prezidiálneho šéfa na Povereníctve informácii.“ Jeho oznámenie som prijal bez námietok, lebo som vedel, že proti takémuto rozhodnutiu nebolo možné namietať a už vôbec nie protestovať, hoci som bol v práve. Podľa overených informácií som sa ocitol spoločne s Mikulášom Bakošom a Michalom Chorváthom ako najbližší spolupracovníci Novomeského v druhej vlne buržoáznych nacionalistov. Takto sa splietali moje osudy s oveľa krutejšími dôsledkami u Laca Novomeského. Nemožno na ne zabúdať, nosili sme ich v sebe, hoci utlmené a každý svojím spôsobom, po celý ďalší život. Ladislav Novomeský bol vo svojej dobe na vrchole mysliteľských úvah, ktoré pretavoval do výstižnej poézie, do nespočetných literárnych i spoločensko-politických analýz a námetov, ale aj do svojej konkrétnej, koncepčne novátorskej každodennej činnosti. Stal sa nepochybne uznávaným Európanom, demokratom, človekom. Nikdy však nezradil svoje socialistické presvedčenie. Uvádzanie osvojených ideálov do praktického života malo svoje zákruty a výhybky. Jednostranne orientovaný výskumník jeho činnosti by mohol nazbierať mnoho izolovaných citátov, ktoré by sa dali označiť ako neklamná poplatnosť politickému kurzu vtedajšej moci. Ale v skutočnosti ide naozaj iba o povinnú daň, ktorej sa nemohol vyhnúť, ak chcel realizovať svoje duchovné predstavy a spoločensky progresívne zámery. Podobné výhybky nemajú dostatočnú silu, aby prekryli principiálnu všeľudskú podstatu jeho názorov, ktoré smerovali jednoznačne k pokroku a k reálnej vízii o povznesení pozitívneho vývinu ľudskej spoločnosti. Patrí k jedinečným osobnostiam slovenského národa, ktorí potvrdzovali jeho životaschopnosť i miesto medzi vyspelými národmi sveta. Uvedené riadky sú skromným príspevkom pri spomienke na jeho nedožitú storočnicu, ktorú by sme mali potvrdiť úctou a vďakou veľkej osobnosti našich dejín, stále živému a nezabudnuteľnému odkazu Ladislava Novomeského. Autor je akademik

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984