Pre koho sa píšutieto pekne smutné príbehy zo starých (dobrých? zlých?) čias?

Julia Franck (1970, východný Berlín) debutovala v roku 1995 ako víťazka anonymnej súťaže Open-Mike LiteraturWERKstatt Berlin románom Der neue Koch. V roku 1988 vydala román Liebediener, v roku 2000 zbierku poviedok Bauchlandung a minulý rok svoj zatiaľ posledný román Lagerfeuer.
Počet zobrazení: 1015
16_franck_portret-m.jpg

Julia Franck (1970, východný Berlín) debutovala v roku 1995 ako víťazka anonymnej súťaže Open-Mike LiteraturWERKstatt Berlin románom Der neue Koch. V roku 1988 vydala román Liebediener, v roku 2000 zbierku poviedok Bauchlandung a minulý rok svoj zatiaľ posledný román Lagerfeuer. Je držiteľkou ceny v súťaži Ingeborg Bachmannovej v Klagenfurte (1998) a ceny Marie Luise Kaschnic (2004). V októbri čítala Julia Franck z románu Lagerfeuer v Goetheho inštitúte v Bratislave a v Banskej Bystrici. Román Lagerfeuer (Táborák) sa odohráva koncom sedemdesiatych rokov v utečeneckom tábore v západnom Berlíne. Hlavnou postavou je mladá žena Nelly Senf, ktorá pod zámienkou sobáša s občanom západného Nemecka s dvoma deťmi emigruje a okamžite sa stáva predmetom vyšetrovania tajných služieb rôznych štátov: americkej, nemeckej, francúzskej. Okrem Nelly Senf je v tábore aj herec, ktorého Západ vykúpil z východonemeckého väzenia, stará Poľka, bývalá čelistka, ktorá za peniaze utŕžené za predaný hudobný nástroj kúpila doklady pre seba, otca a na rakovinu chorého brata, ktorý bude mať, ako dúfa, „na Západe“ lepšiu starostlivosť, ktorý však zakrátko na to v nemocnici umiera, a mnohé iné viac či menej periférne postavy a postavičky, ktoré spia na železných posteliach, pijú pivo v špinavých erárnych kuchyniach, fajčia, kupujú si prostitútky alebo sa, naopak, prostitútkami stávajú, tak ako Nellyna spolubývajúca, ktorá si pod zámienkou práce na smeny vybaví z tábora nočné priepustky. Druhú stranu, opačný tábor, reprezentuje John Bird, fanaticky oddaný zamestnanec CIA, ktorý sa s Nelly zoznámi na výsluchu a ktorý neustále dúfa v skoré povýšenie. John Bird je snáď v príbehu na to, aby ukázal mieru fanatizmu druhej strany, fanatizmu, ktorý sa v tomto kontexte pripisuje zvyčajne komunistickým režimom. Podľa vysvetlenia samej autorky, ktoré nachádzame aj v jednej zo záverečných pasáží knihy, sústredila sa na život emigrantov, ktorí unikli spoza berlínskeho múru do slobodnej krajiny, aby tu opäť žili v tábore obkolesenom múrom, v meste obkolesenom múrom, v krajine obkolesenej múrom. Knihu Julie Franck hodno označiť za „dobrú“. Je pekne smutná, „pekne“ smutná, „pekne“ „smutná“. Postava Nelly Senf je nejasná: Na jednej strane cieľavedomá mladá slobodná matka, ktorej partner (ruského pôvodu) síce zahynul za nejasných okolností (a práve preto sa Nelly stáva v tábore pre najrôznejšie tajné služby nadpriemerne zaujímavou), ktorého smrť však pre ňu samu stráca politický podtón (no ktorý je práve pre príbeh charakteristický) a ostáva jednoduchou ľudskou smrťou otca jej detí (takže smútok je dvojnásobný, „ľudský“ i „politický“) . Preto je Nelly na jednej strane cieľavedomou mladou slobodnou matkou, poučenou ťažkou životnou skúsenosťou, snažiacou sa aj v neštandardných podmienkach utečeneckého tábora o dokonalú starostlivosť o deti, o život nezúčastnený na každodennom táborovom dianí, o čo najusporiadanejší život v akejsi kapsule, spóre, ktorá má ju a jej rodinu preniesť ťažkými dňami do matne prítomnej lepšej budúcnosti. Keď John Bird uvidí Nelly (ktorú si ako atraktívnu ženu pamätá z výsluchu) prechádzať sa na mieste, kde čakávajú prostitútky, a keď ju pokladá za jednu z nich a ponúkne jej chvíľu strávenú v hoteli, pokladá to čitateľ za trápne nedorozumenie a dal by ruku do ohňa za to, že Nelly odmietne, či už prudko alebo jemne, určite však ponížene. Ale Nelly neodmieta a celkom samozrejme spolupracuje, hoci ostáva nejasné, či len neočakávane využila príležitosť, alebo sa na ulici skutočne predávala. Rovnako ako Nelly je celý príbeh nejasný, akoby ho čitateľ pozoroval spoza mokrého skla, spoza okna autobusu, keď vonku prší: Mnohé sa len mihne, ostáva nedopovedané, mnohé si protirečí, o mnohom nevieme, čo si máme myslieť, na koho strane treba stáť, na koho strane stojí autorka a čo očakáva od čitateľa, resp. akého čitateľa autorka očakáva. Všeobecne: Pre koho sa píšu tieto pekne smutné príbehy zo starých (dobrých? zlých?) čias? V obligátnom small-talku pred začiatkom bratislavskej prezentácie hovorí Julia Franck o výbere hercov pre filmovú adaptáciu románu, na ktorej sa práve pracuje. Autorka hovorí, ako ťažko vybrať spomedzi súčasných mladých herečiek také, ktoré by typovo zodpovedali ženám z ost-blocku konca sedemdesiatych rokov. Staršie herečky z tých čias sa ešte nájdu, ale napríklad Nelly Senf, ktorá v čase príbehu nemá ešte ani tridsať rokov, nemôže stvárniť žiadna zo súčasných mladých moderných herečiek. Kto však bude divákom takéhoto filmu? Kto bude posudzovať, či filmová Nelly Senf zodpovedá predstave ženy socialistického tábora konca sedemdesiatych rokov? Čej predstave takejto ženy má teda herečka zodpovedať? Kto je cieľovou skupinou týchto diel? Ide o nostalgiu? V súvislosti s nostalgiou spomeniem knihy kolegu Julie Franck Thomasa Brussiga, analógia s ktorým je určite na mieste: Brussig je (východo)nemecký spisovateľ, pochádzajúci rovnako ako Julia Franck z (východného) Berlína, s Juliou Franck sú takmer rovesníci a zaraďujú sa k rovnakej spisovateľskej generácii súčasnej nemeckej literatúry, tzv. generácii Golf. Spoločné majú aj to, že Thomas Brussig postavil svoju kariéru (dokonca oveľa výraznejšie ako Julia Franck) na príbehoch z (bývalého) Východu: Helden wie wir (Hrdinovia ako my, preložený aj do češtiny) je komickým rozprávaním pádu berlínskeho múru pričinením chlapca v puberte, novela Am kürzeren Ende der Sonnenallee je nostalgickým príbehom skupiny stredoškolákov žijúcich na ulici, ktorej jeden koniec leží vo východnom, druhý v západnom Berlíne. Kým západné publikum číta príbeh snáď predovšetkým ako kritiku či paródiu, Brussigove knihy vyvolávajú vo východnom čitateľovi predovšetkým nostalgiu: Že je nostalgia pre Thomasa Brussiga skutočne relevantnou témou, vyplýva aj z toho, že sa jej na niekoľkých miestach (predovšetkým v rozhovoroch) venuje a vlastne sa za ňu ospravedlňuje: Vysvetľuje, že nostalgia neznamená túžbu po návrate niekdajšieho zriadenia, vyplýva skôr z prirodzenej všeľudskej tendencie spomínať na (ľubovoľné) staré časy v dobrom. Je to však práve tento nostalgický element, ktorý sa dotkne východného čitateľa a ktorý príbehu Julie Franck takmer úplne chýba. Možno práve preto je kniha akoby skôr určená západnému publiku, akoby napísaná prostredníctvom pohľadu zvonku, hoci vychádza z osobnej skúsenosti autorky, ktorá v utečeneckom tábore Berlin-Marienfelde sama strávila niekoľko mesiacov. Toto však kvalitu románu Lagerfeuer nijako neznižuje. Kým Thomas Brussig je milo veselý a jeho príbehy vyvolávajú pocit, že opisujú šibalstvá školákov, ktoré sa končia prinajhoršom trestom vo forme príspevku na pionierskom zhromaždení, dej románu Julie Franck je temne smutný a tresty také vážne, že ostávajú nevyslovené (čitateľ sa napríklad nikdy nedozvie, ako zomrel Nellyn partner a či mala jeho smrť skutočne politické pozadie). Oba príbehy však dokazujú, že „východné“ témy sa ešte stále nosia a predávajú, že (hoci určite z rôznych dôvodov) sú žiadané západným aj východným publikom, z čoho vidno, že táto téma v ľuďoch (autoroch i čitateľoch oboch blokov) ešte stále pracuje. Autorka je spisovateľka (Julia Franck: Lagerfeuer. DuMont, Kolín, 2003)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984