Sviatky pokoja a radosti
Tešiť sa vraj máme z maličkostí. Z milého úsmevu, vrelého podania ruky či priateľského objatia. Niekedy je však tých maličkostí tak neuveriteľne veľa, až človek nevie, na ktorú sa skôr upriamiť. Stráca sa v záplave drobných radostí, je zmätený, toľké šťastie naraz predsa neunesie. Človek nie. Ten je zvyknutý trápiť sa. Trápime sa po celý rok. Trápime sa, čo budeme raňajkovať. Trápime sa, čo si oblečieme. Trápime sa, či pôjdeme autobusom, alebo pešo. Trápime sa, kedy si urobíme obednú prestávku. Trápime sa, čo nakúpime na večeru. Trápime sa, či pôjdeme v sobotu do kina, alebo do divadla. Trápime sa, či hlasovať za, alebo proti. Trápime sa, či zaparkovať pozdĺžne, alebo kolmo. Trápime sa, kto poutiera prach. Trápime sa, či v zime dostaneme chrípku. Trápime sa, koľko zajtra budú stáť pomaranče. Trápime sa, či povedať áno, alebo nie. Trápime sa, nad čím sa dnes budeme trápiť. Je to skrátka v nás. Neustále sužovanie a trápenie sa. Našou najobľúbenejšou činnosťou je vyrábať si dôvody na to, aby sme sa mohli trápiť a zožierať. A pridávam nové slovo. Hundrať. V tom taktiež nezaostávame. Každý, koho stretávame, sa pre nás stáva potenciálnym spovedníkom. Či už o to stojí, alebo nie. Posťažovať sa na prácu, na školu, na deti, na manžela, svokru alebo predavačku v novinovom stánku, to všetko patrí k našim každodenným „povinnostiam“. Sebeckým a egoistickým. Pretože ak sa niekomu vyžalujem, pomôže to len a len mne. Ba navyše svojím žalovaním spustím (i keď možno nevedome) nezastaviteľnú lavínovú reakciu. Ten, komu som sa vyžalovala, bude taký plný mojich hriechov a trápení, že ich musí predať ďalej. Svojmu susedovi, sused známej, známa manželovi, manžel milenke, milenka sestre, sestra poštárovi, poštár synovi, syn spolužiačke, spolužiačka matke a tak ďalej... Pár šťastlivcom sa lavíne podarí utiecť, naozaj ich je však len pár. Tých, čo mali rýchle lyže a pevné nervy. Navrhujem, aby sme si pod stromček kúpili všetci obetného „hundracieho pajáca“, ktorého ráno pred odchodom do práce (prípadne do školy) vyfackáme za to, že musíme tak skoro vstávať, a večer mu požalujeme všetky neprávosti, ktoré boli na nás počas dňa napáchané. Tak potom svojimi hundravými rečami nemusíme otravovať iných. A ani oni nás. O deväť dní sú Vianoce. A tak by sme sa konečne mali prestať sužovať. Ale, ako to už býva, najviac sa trápi(me) práve počas týchto „sviatkov pokoja a radosti“. Tie v úvode spomínané maličkosti odrazu nemôžeme vidieť pre rastúce zoznamy darčekov, litre vareného vína, davy v nákupných centrách, autá na križovatkách. Áno, všetky tieto frázy sú klišé, čo však urobiť pre to, aby to tak nebolo? Aby sme každý rok nemuseli zas a znova kritizovať predvianočné nákupné horúčky, komerčné vianočné akcie, gýčovú vianočnú výzdobu? Asi nič. Je to v povahe. A tentoraz nielen v tej našej. Tešiť sa vraj máme z maličkostí. Rannej hmly, hustého sneženia, námrazy na oblokoch. Tak sa tešme. Iba sa jednoducho tešme. Vychutnávajme si všetko, čo sa vychutnávať dá a necíťme sa pri tom vinní. Veď sú predsa Vianoce!
