rozhovory

Pavol Koncoš, predseda SDĽ (1996 – 2001) Aké sú vaše pocity pri konci strany, po štrnástich rokoch jej pôsobenia v politike? - Nazdávam sa, že SDĽ nekončí dnes, na desiatom zjazde. Vývoj k tomu už dlho smeroval, preto sa zánik začal omnoho skôr. Bol to proces, v ktorom sa urobilo mnoho chýb, ale i mnoho krokov, ktoré treba oceniť. Ktoré považujete sa správne vy? - Predovšetkým to, že SDĽ dokázala po roku 1989 vytvoriť pre sociálnodemokraticky orientovaných ľudí politický priestor a bola istou protiváhou tendencií, ktoré vo fáze budovania raného kapitalizmu v 90. rokov pôsobili. S tým sa však spája, žiaľ, aj jej chyba, keď Strana demokratickej ľavice so svojimi štruktúrami nedokázala byť po roku 1998 účinnou protiváhou pravicových strán. V čom bol základný problém, prečo to nezvládla, respektíve prečo končí týmto spôsobom? - Bolo mnoho ambícií a z toho vyplývajúcich mnoho názorov v ministerskom klube, vo vedení a v poslaneckom klube. Mnohí napríklad kritizujú Jozefa Migaša, že hlasoval za odvolanie Dzurindu. Mali hlasovať s ním a situácia by bola možno iná. Chybu tiež bola neschopnosť Republikového výboru prijať zásadné stanovisko k pôsobeniu vo vláde, možno až po vystúpenie z vlády, prijať zásadné stanovisko k odvolaniu Ivana Mikloša z funkcie podpredsedu vlády... To mohlo posilniť pozíciu SDĽ a vrátiť jej aspoň trochu dôveryhodnosť. Cítite osobnú zodpovednosť za zlyhanie SDĽ v poslednej fáze? - Pochopiteľne, že cítim. Ak som spomínal napríklad odvolávanie Ivana Mikloša, myslím si, že som osobne zlyhal, keď som to nepresadzoval dôraznejšie a tvrdšie. Nemal som sa tiež nechať presvedčiť od ľudí, ktorých som pokladal za politicky skúsenejších ako ja, pri odvolávaní Brigity Schmögnerovej. Za kroky, ktoré v politike robila, mám na ňu ťažké srdce, no volil som nakoniec iný postup – najskôr odstrániť Ivana Mikloša a potom sa venovať pôsobeniu Brigity Schmögnerovej. Nechal som sa presvedčiť a to bola moja najväčšia politická chyba, ktorá možno znamenala aj konečnú volebnú porážku SDĽ. Aký bol najsvetlejší politický okamih strany? - Je ich viac, aj počas pôsobenia vo vláde. Vtedy bola vypracovaná sociálna reforma pod vedením ministra Magvašiho, ale aj naše postoje pri reforme štátnej a verejnej správy, za ktoré nás vtedy kritizovali, no neboli negatívne. A bez toho, aby som chcel vyzdvihovať samého seba, pokladám za náš veľký úspech aj naše pôsobenie v poľnohospodárskej politike. Zastavili sme úpadok poľnohospodárstva a po prvý raz dosiahlo zisk. Ako vnímate zlúčenie SDĽ so Smerom? Považujete to šancu pre ľavicovú politiku na Slovensku? - Tento krok sa nedotkne len SDĽ, ale aj Smeru, ktorý bude musieť prejsť sebareflexiou. Ak sa odkloní od tretej cesty a začne intenzívnejšie vnímať princípy demokratického socializmu, môže naplniť ľavicové očakávania. Ste optimista? - Je to krok z nevyhnutnosti. Ako poznám dnešné štruktúry SDĽ, nie sú schopné sebaobnovy a revitalizácie vlastnými silami. Medzi chybami strany SDĽ ste nespomenuli odchod Roberta Fica ako vtedy jej najúspešnejšieho člena. Prečo? - Budem o tom hovoriť vo svojom vystúpení. Tak isto ako odchod Jana Ľuptáka v roku 1994, jeho odchod v roku 1999 a neskôr odchod skupiny okolo Petra Weissa znamenali mimoriadne silné oslabenie SDĽ i ľavicovej politiky na Slovensku. Ani Robert Fico sa dnes teda nemôže cítiť ako „pomazaná hlava“, pretože má svoj podiel na neúspechu ľavicovej politiky na Slovensku. Ľubomír Petrák, predseda SDĽ (1998 – 2004) Štrnásť rokov po založení SDĽ dnešným zjazdom zanikla. Ako to vnímaš ako jej predseda? - Myslím si, že tento krok bol nevyhnutý. Nielen pre stranu, ale aj pre Slovensko, ktoré potrebuje alternatívu spoločenského vývoja, a našou historickou povinnosťou bolo pomôcť jej vytváraniu. Tak chápem dnešné rozhodnutie zjazdu. Nie je vám to, tak osobne, ľúto? - Emócie zohrávajú úlohu, nie je to jednoduché. Život je však taký, že niečo sa končí, niečo sa začína, a preto nie je čas na emócie. Kde vidíte vo vývoji SDĽ najpozitívnejšie momenty? - Strana demokratickej ľavice urobila veľa pozitívneho, keď obhájila slušných ľudí, keď zviedla boj o charakter Ústavy Slovenskej republiky a dostala do nej princípy sociálne a ekologicky orientovaného trhového hospodárstva. Pre demokratizáciu Slovenska urobila veľmi veľa, keď vstúpila v roku 1998 do vlády, a mnoho urobila aj v teraz negatívne hodnotenom období 1998 – 2002, keď sa jej proti pravicovým stranám v koalícii podarilo presadiť či udržať rad vecí. Rovnako zodpovedne sa zachovala dnes, na desiatom zjazde, keď povedala, že Slovensko potrebuje alternatívu. Prečo potom, pri všetkých tých pozitívach, takto dopadla? - Počas vládnutia sa, prirodzene, urobilo aj mnoho chýb. Ukázala sa nejednotnosť medzi vedením, ministerským a poslaneckým klubom. Urobilo sa niekoľko chýb pri hlasovaniach a rozhodnutiach ministrov SDĽ, no hlavne vznikol obraz nejednotnej strany, ktorú neboli voliči ochotní akceptovať. Súhlasíte s tvrdením Roberta Fica, že šlo aj o hodnotové zlyhanie ako pri hlasovaniach o Devín banke, SPP a podobne? - Osobne by som kauzu Devín banky neotváral, pretože sa v nej nikdy nedokázala žiadna priama spojitosť s SDĽ. No pri privatizácii SPP sa mala strana zachovať principiálne a povedať jednoznačné nie. Ak došlo k nejakému zásadnému zlyhaniu, tak to bolo v tomto prípade. Čo by sa, zo skúsenosti SDĽ, nemalo v budúcnosti strany Smer, sociálnej demokracie, zopakovať? - Každá strana je dlhodobo prosperujúcou, ak dokáže kontrolovať moc. Ak sa Smer dostane do vlády, budú v ňom musieť byť vnútorné mechanizmy upravené tak, aby jej mohli členovia a voliči nastavovať zrkadlo. Ak k tomu nedôjde, je veľký predpoklad zlyhania akejkoľvek strany vo vláde. Zlyhala v tomto bode SDĽ? - Áno, zlyhali štruktúry i vedenie. Nebola schopná postaviť si v správnej chvíli zrkadlo a ak aj áno, nebola schopná zabezpečiť, aby sa vtedajší predstavitelia riadili obrazom v ňom. Vladimír Maňka, poslanec Európskeho parlamentu Štrnásť rokov sa uzavrelo, ako to vnímate? - Určite je každý ovplyvnený aj emóciami, no ja verím, že dnes sme nezhasli, ale zasvietili, aby bola ľavica silnejšia. A to si, podľa mňa, myslí aj 95 percent tých, čo hlasovali za zlúčenie so Smerom, a verím, že sa neskôr pripojí aj časť tých, čo hlasovali proti. Ktoré boli najsvetlejšie okamihy SDĽ, v čom bol jej hlavný prínos pre slovenskú politickú scénu? - V roku 1998 sme dostali takmer 15-percetným výsledkom vo voľbách šancu, ktorú sme však nedokázali využiť. Jednak sme boli trochu naivní a nevedeli sme sa presadiť voči médiám. Verím, že sa Smer z toho poučí a pripraví sa na vládnutie. Ako môže taká silná strana, ako bola SDĽ, nakoniec zaniknúť? - Nedokázali sme byť jednotní a presadzovať jasné ciele. Niekedy to vyzeralo, že meníme svoje názory. Súhlasíte s názorom Roberta Fica, že SDĽ zlyhala hodnotovo? Privatizácia SPP, Devín banka... - Vtedy sa ukázali rozdielne názory ministerského a poslaneckého klubu. V každom prípade to pociťujem ako jednu z chýb SDĽ. Aké momenty z minulosti SDĽ by sa v budúcej sociálnej demokracii už nemali opakovať? - Mali by sme byť jednotní – aj keď môžeme mať rozličné názory. Vo svojom vystúpení som uviedol príklad z Európskeho parlamentu – keď sa rozhodovalo o Barrosovej komisii, celá frakcia európskych socialistov sa zjednotila. Jozef Migaš, predseda SDĽ (1996 – 2001) Po štrnástich rokoch je dnes SDĽ na konci. Ako to bezprostredne prežívate? - Samozrejme, že to má aj svoju subjektívnu stránku, ktorou je ľútosť. Racionálne však uznávam dialektiku vývoja, keď sa niečo končí a druhé začína. Je to vyčerpanosť – SDĽ splnila svoju historickú úlohu, bola štátotvornou stranou pri troch kľúčových historických obdobiach, no ako subjekt sa vyčerpala. Teraz musí v spojení s novou silou, novými ľuďmi, vytvoriť niečo perspektívnejšie. V čom bola hlavná zásluha tejto strany? - SDĽ bola silná hlavne po organizačnej stránke, no súčasne to bola jej slabosť. Dnes sa už strany riadia iným spôsobom, marketingovo, a to nepochopila. Bude však môcť využiť svojich regionálnych politikov a hlavne skúsenosti. Ak to dokáže, bude v Smere pridanou hodnotou. Čo bol najsvetlejší okamih SDĽ? - Možno jej vznik, že dokázala prekonať svoju komunistickú minulosť a vytvorila reálnu demokratickú ľavicovú alternatívu pre vtedajšie pravicové strany i pre komunistickú. Ďalším svetlým momentom bolo prijatie do Socialistickej internacionály, čo bolo medzinárodné uznanie tejto premeny. A nakoniec – Slovensko bolo v roku 1998 v skutočnej medzinárodnej izolácii. A keď SDĽ vstúpila do procesu vládnej politiky, urobila obrat. Prispela k vyriešeniu základných štátnych otázok budovania demokratickej spoločnosti, vďaka čomu sa Slovensko zaradilo po bok svojich susedov. Cítite ako bývalý predseda osobnú zodpovednosť za prepad SDĽ? - Udiali sa nielen pozitívne, ale i negatívne veci, to je pravda. A predseda za to nesie časť viny. V čom boli príčiny prepadu? - Neboli sme dosť dobre pripravení na vládnutie a neboli sme pripravení na vládnutie s pravicovými stranami. Na to boli potrebné špeciálne programy, stratégie. A keď sme ako kľúčová strana v koalícii tlačili pravicové strany do kúta, mali sme mať odvahu povedať „dosť“, keď to zašlo priďaleko. Ja som tento pokus urobil – hlasoval som proti premiérovi, pretože tak sa s koaličným partnerom nemalo narábať. No ostali sme osamotení, ani poslanecký klub ani strana ma nepochopili. Robert Fico vo svojej kritike SDĽ často hovorí o privatizácii kľúčových podnikov ako SPP, ktorú vo vláde umožnila. Je to oprávnená kritika? - Po prvé, zabezpečili sme bezplatné školstvo, zdravotníctvo. Po druhé, aj v privatizácii sme presadzovali ponechanie 51-percentného podielu v rukách štátu. Vždy sme tvrdili, že ak chce byť štát sociálne silný, musí mať na to financie, ktoré môžu priniesť štátom kontrolované podniky. Ktoré veci by sa už nemali v budúcnosti zopakovať, pokiaľ ide o slovenskú ľavicu? - V žiadnom prípade sa už nebude môcť ísť s alternatívou vytvorenia alternatívy a byť vnútorne rozdelení. Treba vytvoriť jednotnú sociálnodemokratickú platformu voči pravicovému vládnutiu. Dnešný proces zjednocovania vnímam veľmi pozitívne. Ale ak sa začne nový subjekt z nejakých dôvodov deliť, členiť, bude to zlé. A ešte čosi – nový Smer má ambície pôsobiť vo vláde. A to je dobré. No netreba si pliesť obdobie pôsobenia v opozícii s obdobím pôsobenia vo vláde. A to platí pre odbornú stránku, personálnu – niektorí ľudia sú vhodní pre opozičnú politiku, no nepoužiteľní pre pôsobenie vo vláde – i v komunikácii s verejnosťou. Vo vláde sa bude musieť presviedčať každodennými výsledkami práce, aby ľudia niečo skutočne získavali. Za posledné štyri roky totiž veľa stratili, a to aj z toho, čo sme im predtým ubránili. Pokladáte odchod Roberta Fica za jednu z chýb strany? - Spočiatku bol Robo nespokojný s tým, ako sa zhodnocuje jeho kapitál, v čom mal pravdu. Nebudem menovať, kto sa ho pokúšal posunúť nabok, ale raz na to nadíde správny čas. Po druhé – dnes sa ukazuje, že sme sa rozišli, aby sme sa spojili. Časť ľavice, ktorá ostala vo vláde, splnila svoju úlohu, no SDĽ sa pri tom vyčerpala a jej štafetu prebral Smer. Pozeráte sa na zlúčenie optimisticky? - Áno. Treba sa obracať k ľuďom a súčasne nemôžeme hovoriť o potrebe ľavicovej alternatívy a byť rozdelení. Čím budeme silnejší a jednotnejší, tým budeme efektívnejší a rešpektovanejší. Preto sa nemôžeme zaoberať podružnými vecami, ako je názov či osoba Roberta Fica. Ak úspešne reprezentuje ľavicovú politiku a zjednocuje sily, treba ho v tom podporiť. Robert Fico hovoril aj o tom, že „staré tváre“ nebudú miešať karty v budúcej ľavici. Ako to vzťahujete na seba? - Držím palce mladým politikom. Ja sa však bojím starého dogmatického myslenia viac ako starých tvárí. Sám seba a podobných vidím v úlohe poradcov. Skúsenosti, ktoré sme získali, sa totiž nedajú naučiť na žiadnej univerzite. Ján Richter, ústredný tajomník SDĽ Ako prežívate tento „posledný deň SDĽ“? - Podľa mňa toto nie je kar. Žiadna prerušená pieseň, len ďalšia sloha. Naďalej sa cítim ľavicovým demokratom. Proces zjednocovania ponúka šance, no treba pripomenúť, že bude mať ešte svoje riziká, a to hlavne na úrovni okresov a krajov. Najsvetlejší okamih SDĽ? - Budem to vnímať cez svoje pôsobenie – je to rok 1998 a moje účinkovanie vo volebnej kampani. Mal som vtedy veľmi dobrý pocit zo spolupráce, z ľudí. No hneď spomeniem aj negatívum – to keď sa tá družina premenila na nekonzistentnú skupinu ľudí, ktorá si mnohokrát šliapala na krk. V čom bola hlavná príčina prepadu SDĽ? - Treba hľadať v rokoch 1998 – 2002. Podľa mňa nebol problém, že sme vtedy vstúpili do vládnej koalície. Bolo to dôležité „z vyššieho princípu“. Problémom bolo, že sme si v tomto zoskupení nedokázali nájsť miesto, k čomu sa pridružila vnútorná nejednotnosť. Boli ste ústredným tajomníkom troch predsedov strany. Ku ktorému máte najlepší vzťah? - Každý z nich mal pozitíva i negatíva. Vždy som mal záujem byť k predsedovi čo najbližšie, preto je ťažké vybrať. Na túto otázku sa nedá odpovedať absolútnym spôsobom, no relatívne najbližšie mám v tomto období k Ľubovi Petrákovi. Možno to vyplývalo aj z toho, že mal najmenšie politické skúsenosti, takže bolo prirodzené, že so mnou komunikoval o všetkých veciach. Cítite za prepad aj osobnú zodpovednosť? - Určite, ústredný tajomník je vždy pri rozhodovacích mechanizmoch. Aj keď si myslím, že moja úloha bola vnútri strany, a v tom problém nebol. Vznikol, keď sa v roku 1998 – 2002 vytvorilo druhé mocenské centrum pri ministerskom klube a vedenie strany na to nedokázalo primerane reagovať. Bol odchod Roberta Fica chybou? - Bol chybou. Pretože vtedy na zjazde otvorene povedal, že je pripravený vziať funkciu prvého podpredsedu, no súčasne sa chce uchádzať aj o výkonný post. A po druhé, tesne po voľbách začali podľa mňa prebiehať nie úplne synchronizované procesy, ktoré boli skôr individuálnym riešením personálnych otázok. Vzhľadom na Ficov prínos pre volebný výsledok to nebolo férové, a preto sa dal jeho ďalší postup očakávať. Čoho z minulosti by sa mal integrovaný Smer SDĽ vyvarovať? - Je to prílišné zaoberanie sa samými sebou. Na prvom mieste musí byť občan, volič. To sa v SDĽ zanedbalo a vypomstilo. A po druhé, skôr, než sa napríklad povie definitívne „áno“ eventuálnemu vstupu do vlády po voľbách 2006, bude potrebné mať premyslenú stratégiu pôsobenia v nej. Zhováral sa Martin Muránsky