Otis Taylor
Truth is Not Fiction, Telarc / Dyvid 2003, Double V, Telarc / Dyvid 2004 V akustickom blues pretrváva dilema, ako je možné čerpať z tradície a zároveň byť progresívnym. Taylor sa pokúšal hľadať riešenia a v rámci niekoľkých albumov si vytváral osobitý vyjadrovací jazyk. Základom (akousi slovnou zásobou) sa pre neho stala ostinátna figúra pulzujúca neustále okolo centrálnej osi. Pôsobivosť a účinnosť jediného gitarového, respektíve banjového „riffu“ sa javí doslova hypnotickou. Zjemňujúcim faktorom Taylorovej komunikácie sa atypicky stáva violončelo spoluhráča Bena Solleeho. Paradoxom v hľadaní kompozičného novátorstva je návrat – harmonickú kostru piesní vytvára primitívna jednoakordová praforma mississippského country blues. Výraz sa v danom momente stáva primárnym sprostredkovateľom rytmicko-melodického posolstva. Neustály pohyb nedovoľuje skĺznuť k monotónnosti, harmonická fádnosť ustupuje do úzadia a stáva sa doplnkovým, sekundárnym elementom. Na predposlednom albume Truth is Not Fiction rieši Taylor štýlový posun z akustického minimalizmu smerom k jemne elektrickým, miestami psychedelickým až industriálnym zvukovým plochám. Túto destináciu sám pomenuváva „trance blues“ (blues tranzu, extázy). Jediný pendant obdobnej rétoriky v dejinách bluesovej histórie by sme mohli nájsť v drsnom a nemennom prejave Johna Lee Hookera. V momente, keď Taylor včleňuje do procesu kombináciu violončela s elektrickým banjom a mandolínou, dochádza k zaujímavých stretom v percepcii poslucháča, k rozpínaniu priestoru smerujúceho k novým limitám a farbám. Text bol v bluesovej genealógii neoddeliteľnou súčasťou hudby, danú pieseň prakticky definoval. Bol spôsobom vyjadrovania radosti, ale častejšie nespokojnosti a sklamania. Aké pocity potrebuje ventilovať bluesový poeta 21. storočia? Už debutový album Blue Eyed Monster (Shoelace Music, 1997) a nasledujúci When Negroes Walked the Earth (Shoelace Music, 1998) boli provokujúcimi kapitolami z dejín afroamerickej histórie. Nasledujúce White African (Northern Blues Music, 2001) a Respect the Dead (Northern Blues Music, 2002) túto pozíciu kazateľa utvrdzovali. Truth is Not Fiction (Pravda nie je výmyslom) predkladá príbehy založené zväčša na faktoch. Zamyslenie nad indiánskou rodinou, ktorá pred vyhnanstvom do umelej rezervácie radšej volí smrť (Kitchen Towel), občianskymi právami a bojom za slobodu čiernej ženy z Alabamy (Rosa, Rosa), smrťou otca v otrokárskej rodine (Shakie´s Gone), alebo témou znásilnenia (House of Crosses). Sám uvádza skutočnosť, že bluesmeni ako Muddy Waters alebo Big Bill Broonzy boli za obdobnú priamosť a otvorenosť lynčovaní. Nechýba nešťastná láska (Comb Your Brown Hair, Baby) a túžba po živote (Be My Frankenstein). Vo výraze vsadil Taylor na naliehavosť, ktorá prechádza do zúfalstva a prosebnosti. Kompozície nepôsobia dojmom statických monumentov, prevláda pohyblivosť a poslucháč sa stáva nepriamym účastníkom deja. Posledným titulom Double V poukazuje Taylor na viacero aspektov: „Po II. svetovej vojne vystierali vojaci ruky, ukazujúc pomocou dvoch prstov písmeno V – Victory. Bol to symbol víťazstva. V (vote), tiež oddávna symbolizovalo boj čierneho národa za volebné právo.“ Výkričníky, výčitky a neustály zápas sa nesú celým albumom. Taylor nemá strach, nastavuje zrkadlo, odkrýva skutočnú podobu súčasnej Ameriky. Otvorene pranieruje postavenie černochov a indiánov v dejinách afroamerickej kultúry (Sounds of Attica, presídľovanie indiánov a ich koncentrácia do umelých rezervácií v Took Their Land). Pôsobivým momentom je príbeh Taylorovej matky predávajúcej heroín (Mama´s Selling Heroin) či dcéry – obete domáceho násilia – utekajúcej z domu (505 Train). Album ako celok predostiera sociálnu problematiku, v porovnaní s predchádzajúcim nachádzame viac rozmanitosti, svetla a nádeje. Navonok banálne príbehy z obyčajného života sú prerozprávané a podávané originálne pútavým spôsobom. Bezprostrednosť a úprimnosť vyrážajú z listu námorníkovej manželky vyzývajúcej muža k návratu (Please Come Home Before It Rains), z príbehu cyklistického šampióna (He Never Raced On Sunday) či z túžby mladej černošky po lepšom živote v šesťdesiatych rokoch (Buy Myself Some Freedom). Túto záverečnú prosbu zosobňuje Taylorova najstaršia dcéra Cassie Taylor, ktorá s otcom vystupuje a nahráva už od dvanástich rokov. Otis Taylor patrí k umelcom, ktorí sa nehanbia za slzy či odhalenie svojho vnútorného univerza: „Double V odkrýva a prezrádza to, čo som zažil ešte ako dieťa. Teraz viete, prečo žijem a spievam práve takto.“ Prekvapujúce množstvo pozitívnych ohlasov dokazovalo, že cesta bluesového trubadúra, ktorou sa dnes päťdesiatsedemročný Taylor vydal, má svoje opodstatnenie a aktuálnosť aj na prelome storočí. Odborná kritika denníkov Washington Post a New York Times zaradila album Truth is Not Fiction k desiatke najlepších (Top Ten Albums of the Year 2003), jeden z najväčších virtuálnych predajcov www.amazon.com ho označil za bluesový počin roka. V prestížnom ocenení WILLIAM CHRISTOPHER HANDY BLUES AWARDS 2004 (obdoba populárnej Grammy) bol nominovaný v 4 kategóriach (album roka, album súčasného blues, umelec roka a inštrumentalista roka – banjo). Taylorove projekty nemajú charakter „albumov na jedno počutie“. Schovávajú množstvo zákutí, ktoré sa pozorným vnímaním postupne odkrývajú. Pomaly, bez zbytočného náhlenia. Nútia k pozastaveniu, stávajú sa protipólom svojej doby, doby hitovej recyklácie a chvíľkovej pominuteľnosti. Je dobré objaviť bluesového trubadúra, ktorý hľadá pravdu a stále úprimne verí v jej existenciu. Autor je hudobný publicista
