Udalosti, ktoré zmenili pohľad na svet

Hoci od Pražskej jari – pod týmto názvom vošiel do dejín demokratizačný proces v Československu v roku 1968 – uplynulo už 36 rokov, spory pri jej hodnotení pokračujú dodnes. Najmä po páde komunistického režimu nastala diferenciácia názorov.
Počet zobrazení: 1997
18-m.jpg

Hoci od Pražskej jari – pod týmto názvom vošiel do dejín demokratizačný proces v Československu v roku 1968 – uplynulo už 36 rokov, spory pri jej hodnotení pokračujú dodnes. Najmä po páde komunistického režimu nastala diferenciácia názorov. Bola Pražská jar pokusom o spoločenskú reformu, alebo išlo iba o frakčné boje komunistov? Akú úlohu zohral A. Dubček, symbol obrodného procesu? Bolo možné vyhnúť sa intervencii? Nezaplatili sme príliš vysokú daň za niekoľko mesiacov slobodnejšieho života, keď normalizácia trvala 20 rokov? To je iba torzo otázok, s ktorými sa môžeme stretnúť nielen v odborných kruhoch, ale aj v širšej verejnosti. Monografia Jana Pauera – Praha 1968. Vpád Varšavské smlouvy. Pozadí - Plánování - Provedení. Argo, Praha 2004 – dáva odpoveď aspoň na niektoré. Jej autor emigroval do SRN v roku 1969, vyštudoval históriu a dlhší čas sa venoval výskumu uvedenej problematiky. Po vytvorení Komisie vlády ČSFR pre analýzu udalostí rokov 1967 – 1970 v roku 1990 bol prizvaný k spolupráci. Tu dostal príležitosť rozšíriť a prehĺbiť svoj predchádzajúci výskum na základe dokumentácie vládnej komisie. Výsledkom bádateľskej práce je recenzovaná monografia vydaná v nemčine v roku 1995 a v češtine o 9 rokov neskôr. Hoci medzitým výskum udalostí roku 1968 pokročil, má táto publikácia, prameňmi podložená a pútavým spôsobom napísaná, čo povedať aj dnešnému čitateľovi. Pauer v predhovore k českému vydaniu diela napísal: „Pražská jar nezmenila svet, ale zmenila pohľad na svet. A to nie je málo.“ Hodnotí ju teda ako kľúčovú historickú udalosť. Jej prínos nevidí v programatike pokusu o „socializmus s ľudskou tvárou“, ktorá sa pohybovala na úrovni dobových omylov, ale v demokratickej subverzii celého procesu, v rozklade sovietskeho systému vládnutia. Zvláštnosť československého reformného procesu roku 1968 spočívala podľa autora v tom, že na rozdiel od maďarských udalostí v roku 1956, kde dočasný pád komunistického režimu spôsobilo ľudové povstanie a od poľského hnutia Solidarity v rokoch 1980 – 1981, ktoré sa rozvinulo v opozičné hnutie, bol prvým „zhora“ riadeným pokusom o reformu systému nenásilnou cestou. V tom zmysle bola Pražská jar predchodcom „sovietskej perestrojky“ ako posledného pokusu o reformu štátneho socializmu. V prvej kapitole načrtáva cestu ku krízovej situácii v roku 1968 a charakterizuje reformný a demokratizačný proces po januári 1968, ktorý vníma v troch rozmeroch: ako sebatransformáciu mocenskej sféry, ako sociálne hnutie usilujúce o demokratizáciu a modernizáciu spoločnosti a napokon ako hnutie za národnú emancipáciu Slovákov. V ďalších kapitolách – Konflikt, Vojenská intervencia z 20. na 21. augusta a Nástup reštaurácie – chronologicky sleduje súboj s vonkajšími odporcami reforiem. Prínos práce je v podrobnej rekonštrukcii názorov vedenia KSSZ a vedení strán v ďalších štyroch štátoch antireformnej „päťky“ (NDR, Poľska, Bulharska a Maďarska) na udalosti v Československu a politických postojov vedúcich československých straníckych funkcionárov, ako aj v detailnej analýze ich vzájomných konfliktov od januára do augusta 1968, ktoré sú ústredným bodom práce. Autor oceňuje snahu reformných komunistov, no súčasne odhaľuje aj ich slabé stránky. Prvé kolektívne varovanie Moskva, východný Berlín, Sofia a Varšava už v ranom štádiu obrodného procesu mali výhrady k politike KSČ, ktoré postupne prerástli do otvoreného konfliktu na schôdzke straníckych špičiek štátov Varšavskej zmluvy (okrem Rumunska) v Drážďanoch 23. – 24. 3. 1968. Tu prvýkrát zaznelo vážne varovanie na adresu Prahy pred nebezpečenstvom kontrarevolúcie. Iba zástupca Maďarska J. Kádár zaujal zmierlivejší postoj a situáciu v Československu nehodnotil ako kontrarevolučnú. Československá delegácia v zložení A. Dubček, O. Černík, V. Biľak, J. Lenárt a D. Kolder bola kritikou prekvapená, bránila sa a ubezpečovala „priateľov“, že vedenie KSČ má situáciu pod kontrolou a socializmu v Československu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Drážďany boli istým medzníkov v dvoch smeroch. Po nich začala diferenciácia názorov vo vedení KSČ. Kým V. Biľak, J. Lenárt a D. Kolder brali kritiku vážne a postupne sa stotožnili s názormi Moskvy a jej satelitných spojencov, A. Dubček a O. Černík vzdorovali a pokračovali v začatom politickom kurze. Na drážďanskom samite sa sformovala v rámci Varšavskej zmluvy protireformná koaličná „päťka“, ktorá v nasledujúcich mesiacoch permanentne zasahovala do vnútorných vecí Československa. Po uskutočnení personálnych zmien v Predsedníctve ÚV KSČ, schválení Akčného programu KSČ a menovaní novej vlády na čele s O. Černíkom začiatkom apríla 1968 narastalo znepokojenie v „päťke“ a stupňovala sa kritika vedenia KSČ. L. I. Brežnev už 11. 4. napísal A. Dubčekovi osobný „priateľsky“ list, v ktorom vyslovil obavu o osud socializmu v Československu a dával Dubčekovi otcovské rady, ako má postupovať, aby sa situácia konsolidovala. O päť dní poslal oficiálne pozvanie Politického byra ÚV KSSZ a Najvyššieho sovietu ZSSR na bilaterálne rokovanie na najvyššej úrovni. Konalo sa v Moskve 4. 5. 1968 za účasti z československej strany A. Dubčeka, prvého tajomníka ÚV KSČ. O. Černíka, predsedu vlády, J. Smrkovského, predsedu Národného zhromaždenia a V. Biľaka, prvého tajomníka ÚV KSS. Moskovská masáž posilnila konzervatívne krídlo v KSČ a zapôsobila aj na reformnú skupinu. Československá delegácia priznala určité chyby, sľúbila konsolidovať pomery a súhlasila s presunom termínu vojenského cvičenia vojsk Varšavskej zmluvy na území Československa na máj 1968. Istý regres v reformnom procese sa odrazil aj v referátoch a uzneseniach zasadnutia ÚV KSČ 29. 5 – 1. 6. 1968, ale k zásadnému obratu nedošlo. Je Dubček neskúsený, alebo chytrák? 8. mája 1968 sa v Moskve zišli šéfovia piatich komunistických strán, aby posúdili situáciu v Československu. Zaujímavé je hodnotenie pomeru síl vo vedení KSČ a jednotlivých funkcionárov vedúcimi činiteľmi Sovietskeho zväzu a ich spojencami. Je nesporné, že Dubček spočiatku mal dôveru Moskvy, zdržanlivý či vyčkávací postoj zo strany Varšavy a východného Berlína a isté sympatie Budapešti. Vzťahy sa však rýchlo menili. Už v marci sa objavili v politbyre KSSZ pochybnosti o jeho schopnosti zvládnuť situáciu. A. N. Kosygin ho na zasadnutí politbyra 21. 3. označil za naivku. W. Ulbricht 8. mája charakterizoval Dubčeka ako „beznádejný prípad“. Lepšiu, ale kritickú mienku mal J. Kádár. Vyjadril sa v tom zmysle, že Dubček a ľudia okolo neho sú „čestní komunisti“, ktorí naivne veria, že musia bojovať za spravodlivosť, aj keby sa celý svet mal zrútiť. L. I. Brežnev si v tom istom čase kládol otazku: „...máme pochybnosti: je neskúsený, nechápe, alebo je ... chytrák?“ Problém s Dubčekovým vedením je vraj v tom, že „súhlasia so všetkým, ale nič nerobia proti tomu“. Podľa W. Gomułku Dubček objektívne nahrával kontrarevolúcii bez ohľadu na jeho úmysly. Nevylúčil však, že ak sa vytvorí vo vedení KSČ silné „zdravé jadro“, pôjde s ním. Dubčekovi postupne prestali veriť všetci šéfovia komunistických strán „päťky“. Ako posledný ho opustil Kádár. Pred inváziou sa od neho dištancoval aj osobne. Ak Dubček dôveru Moskvy postupne stratil, J. Smrkovský ju na krátky čas získal. Brežnev, ktorý sa s ním osobne zoznámil 4. 5. 1968, o niekoľko dní zrevidoval svoju kritiku na jeho adresu vyslovenú v Drážďanoch koncom marca 1968. Je vraj uzavretý, na slovo skúpy, ale významný človek, ktorý vie počúvať. Aj Kosygin koncom mája sa o ňom zmienil ako o principiálnom komunistovi s veľkou autoritou. Počas pobytu československej parlamentnej delegácie v ZSSR 4. – 15. 6. 1968 vyjadril Brežnev v rozhovore so Smrkovským medzi štyrmi očami svoje výhrady k Dubčekovi a urobil mu ponuky na jeho funkciu v prípade, že by sa postavil do čela prosovietskej skupiny. Neskôr už nenachádzame Smrkovského medzi funkcionármi dôveryhodnými pre Moskvu. Hľadanie „zdravých síl“.

Sovietske vedenie od mája 1968 intenzívne hľadalo v špičkách KSČ tzv. zdravé sily (konzervatívcov), ktoré by za účinnej podpory zvonku zvrátili politický vývoj v Československu. Aj spomínaná tajná porada šéfov strán päťkoalície v Moskve 8. 5. 1968 dospela k záveru, že v terajšej etape je táto úloha hlavná. V Brežnevovom zozname „zdravých síl“ zo 6. 5. 1968 bolo nasledujúce poradie: A. Indra, D. Kolder, V. Biľak, Š. Sádovský a O. Černík. A. N. Kosyginovi sa po návšteve Československa javilo rozloženie politických síl inak, ako sa pôvodne predpokladalo. Podľa jeho správy na zasadnutí politibyra ÚV KSSZ 27. 5. existovali vo vedení KSČ a štátu tri skupiny: 1. A. Dubček, O. Černík, J. Smrkovský a L. Svoboda; 2. D. Kolder, V. Biľak, L. Štrougal; 3. F. Kriegel, Č. Císař, V. Slávik a ďalší. Medzi prvou a druhou skupinou nevidel zásadný rozdiel, považoval ich za prosovietske. Odlišovali sa vraj iba v tom, že druhá skupina bola pre rozhodnejší postup. Tzv. pravičiarov zaradil do tretej skupiny. Kosygin nadobudol dojem, že Dubčekovo vedenie sa začína orientovať smerom k sovietskym očakávaniam a dospel k záveru, že hovoriť s ním je oveľa ľahšie ako s N. Cauşescom, J. B. Titom a F. Castrom. Skôr než sa k správe Kosygina rozvinula diskusia, zavolal z Kyjeva P. Šelest, šéf Komunistickej strany Ukrajiny, a tlmočil výsledky rozhovorov s V. Biľakom. Podľa Šelesta Biľak povedal, že „ak sa do mesiaca neurobí poriadok v krajine, tak všetci poletíme. Poletí aj náš apoštol (Dubček)..., Slováci a Rusi zrejme budú musieť ešte raz oslobodzovať Československo“. Brežnev pokladal Biľakov pohľad za realistický, a tým sa vlastne skončila diskusia ku Kosyginovej správe. Hľadanie „zdravých síl“ pokračovalo a nebolo ich ťažké nájsť, pretože mnohí sa sami hlásili, prichádzali s vlastnými návrhmi, ako zastaviť kontrarevolúciu. Súčasne vedúci sovietski činitelia žiadali, aby sa identifikovali a odhaľovali „pravicové sily“. Na bilaterálnych rokovaniach v Čiernej nad Tisou sa Kosygin bez škrupúľ opýtal: „povedzte nám, kto z vás vo vedení KSČ predstavuje pravicové sily, aby sme vám v boji s nimi mohli pomôcť.“ Na takto položenú otázku sa odvážil odpovedať iba politicky neskúsený E. Rigo, ktorý o. i. uviedol: „Pokiaľ mám informácie, progresívnymi (v sovietskej interpretácii pravičiarmi – pozn. M. B.) boli súdruhovia Kriegel, Císař, Šimon, k tomu pristúpil súdruh Černík, a ukazuje sa, že progresívny je zrejme aj Dubček.“ Roztržka a invázia

Antireformná koalícia na čele s Moskvou stupňovala nátlak na Československo, napätie narastalo, až došlo k roztržke. Vedenie KSČ odmietlo účasť na varšavskom politickom tribunáli 14. – 15. 7. a plénum ÚV KSČ toto rozhodnutie, ako aj odpoveď na varšavský list schválilo. Potom nasledovali už spomenuté dvojstranné rokovania zástupcov KSČ a KSSZ v Čiernej na Tisou 29. 7. – 1. 8. 1968 a stretnutie „5 + 1“ v Bratislave 3. 8. 1968. Autor publikácie poukazuje na to, že politické rozhovory medzi vedeniami KSČ a KSSZ i na širšom fóre mali charakter diskusie hluchonemých. Aj keď sa zdalo, že hovoria to isté, v skutočnosti nemali na mysli to isté. A uzavreté dohody charakterizuje ako dohody, ktoré umožňovali rôzny výklad a obidve strany boli presvedčené, že protihráč bol získaný pre zámery druhej strany. Podľa J. Pauera výsledky rokovania v Čiernej nad Tisou a v Bratislave neboli ani kompromisom, ani dymovou clonou pred pripravovanou intervenciou, ale posledným pokusom donútiť vedenie KSČ politickými prostriedkami, aby zmenilo svoju politiku. Pretože zmena nenastala, politbyro KSSZ 16. 8. definitívne rozhodlo použiť vojenskú silu. 18. 8. užšie stranícke vedenia päťkoalície potvrdili sovietske rozhodnutie o vojenskej intervencii. V noci z 20. na 21. augusta 1968 vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy prekročili československé hranice a obsadili krajinu. Vedúci stranícki a štátni funkcionári boli internovaní. Pokus o puč však stroskotal. Konzervatívne prosovietske politické sily zlyhali, nesplnili svoju úlohu, preto sa opäť muselo pristúpiť k rokovaniam. J. Pauer podrobne popisuje priebeh udalostí v týchto hektických dňoch, pričom vyslovuje nemálo kritických slov aj na adresu reformných komunistov. Za vážnu chybu pokladá zamlčovanie rozporov s predstaviteľmi ZSSR a ďalších štyroch štátov, v dôsledku čoho verejnosť a masmédia nepoznali stupeň ohrozenia a nastoľovali nereálne požiadavky. Kritizuje defenzívny charakter Dubčekovej politiky v konflikte s „päťkou“ a jeho ilúziu o zlučiteľnosti cieľov reformnej politiky so sovietskymi záujmami. Tvrdí, že politika vyhýbania sa konfliktom a získavania času až do mimoriadneho zjazdu KSČ bola neperspektívna, pretože zásadné problémy odkladala, namiesto toho, aby ich riešila. Moskovský protokol z 26. 8. 1968 hodnotí ako diktát zo strany Kremľa a kapituláciu zvláštneho druhu zo strany československých signatárov. Mnohé závery a postrehy autora sú presvedčivé, niektoré sú diskutabilné. Napokon sám priznáva, že realistická alternatívna politika mohla byť iba politikou zmierňujúcou škody. V závere autor konštatuje, že „na rozdiel od občianskej revolúcie v roku 1989, keď Československo proces rozpadu sovietskeho socialistického systému skôr nasledovalo, než aby ho iniciovalo, bol reformný a demokratizačný proces roku 1968 originálnym českým a slovenským príspevkom k prekonaniu sovietskeho systému nadvlády“. Autor je historik (J. Pauer: Praha 1968. Vpád Varšavské smlouvy. Pozadí - Plánování - Provedení. Argo, Praha 2004)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984