Jevgenij Iršai - sen o harmónii logiky a rétoriky
Leszek Kołakowski v úvode jednej zo svojich posledných knižiek, nazvanej Horror metaphysicus, provokatívne konštatuje: „Filozofi si v istom momente museli uvedomiť jednoduchý, bolestne nepopierateľný fakt, a postaviť sa mu zoči-voči: spomedzi otázok, ktoré udržujú európsku filozofiu pri živote po dva a pol tisícročia, ani jedna nebola nikdy rozriešená k našej všeobecnej spokojnosti; všetky buď naďalej vzbudzujú kontroverzie alebo boli zrušené nejakým filozofickým dekrétom.“ Ak by sme chceli pokračovať v Kołakowského hre paradoxov, môžeme pokojne povedať, že vstupenku do klubu filozofov si v dejinách získali len tí majstri, ktorí prejavili dostatočné odhodlanie nevyriešiť nijakú otázku s konečnou platnosťou. Pri zrode gréckej filozofickej reflexie stála otázka: Aký je vzťah ľudských výtvorov ku skutočnosti? Je skutočnosť poznateľná pomocou dvoch základných vynálezov človeka – čísla a slova? Paralelná otázka je komplementárna: Aký je vzťah ľudských výtvorov k svetu človeka? Gréci urobili rozlíšenie medzi pravdou (aletheia) a klamom, zdaním (doxa) – mimočasový svet čísla bol od začiatku spojený s pravdou a voči klamu bol nepriepustný; pytagorovská filozofia sveta čísel bola vždy filozofiou pravdy. Naproti tomu svet slova prinášal mnohoraké riešenia; Gréci si v snahe postihnúť svet slova vytvorili náuku o správnom používaní jazyka – gramatiku; náuku o skúmaní pravdy prostredníctvom jazyka – logiku; i náuku o slovnej persuázii, umení presviedčania – rétoriku. Aténski sofisti a platónski akademickí filozofi stáli od začiatku v spore, o ktorom nám priniesol svedectvom Platónov dialóg Gorgias. Platón celkom jednoznačne prisudzuje sféru pravdy filozofii, kým rétorike prisudzuje sféru klamu, zdania. Argumentáciu ostrého odsúdenia rétoriky Platón v iných dialógoch preniesol aj na iné umenia – antickú drámu, lyriku, výtvarné umenia i tanec. No kultúra presviedčajúceho slova si získala celý rad svojich zástancov; na ich čele nebol nik menší ako Aristoteles. Hoci boj filozofie a rétoriky, týchto dcér gréckej paidey a latinskej humanitas, neustal dodnes, klasické uzemnenie ich rivality sformuloval už Cicero. Rétorika bez filozofických základov podľa neho spôsobuje spoločnosti závažné škody, kým z filozofie bez rétoriky je zasa len veľmi malý úžitok. Dejiny európskej hudby sa formovali v stredoveku v znamení väzby umenia tónov na svet čísla; pytagorovské korešpondencie hudby s univerzálnym poriadkom vesmíru riadili čísla, stojace mimo času i priestoru. Hudba bola priradená do quadrívia, medzi vedy skúmajúce čísla. Až renesančná revolúcia svojím postulátom „hudba je slúžkou slova“ postavila do popredia schopnosť hudby viazať sa na slovo – jeho štruktúru, fónické vlastnosti i sémantiku. Hudba „prestúpila“ k disciplínam trívia, prejavila potenciu spojiť svet čísla so svetom slova a naplno vkročila do sveta umeleckej persuázie. Až väzba hudby s rétorikou splodila fenomén hudobného diela, autora, štýlu i samotného hudobného vývoja. Dejiny európskej hudby si vytvorili nový ideál – harmóniu čísla a slova, rozumu a citu, logiky a rétoriky, pravdy a presvedčivosti. Zrod európskej hudby stál v znamení Cicerónovho komplementárneho chápania filozofie a rétoriky. Ideál sa stal natoľko všeobecný, že akýkoľvek prejav, kde absentuje jeden prvok zo spomínaných dvojíc, pociťujeme ako neznesiteľne neľudský. Sonáta Giovanniho Gabrieliho, Monteverdiho madrigal, Bachova fúga, Beethovenova sonáta sú intencionálne diskurzom, v ktorom je harmonizovaný logický i psychologický prvok do vyššieho celku. Dejiny európskej hudby prinášajú variantné podoby realizácie tohto ideálu, ktorý ako wagnerovské dedičstvo ovplyvnil aj formovanie hudby 20. storočia. Arnold Schönberg vo svojich začiatkoch ovládol wagnerovský psychologický diskurz, ktorý spojil s logikou brahmsovského rozvíjania. Rétoriku podvedomia, ovládajúcu jeho atonalitu, spojil v dodekafónii s ideou skrytých číselných štruktúr, nastoľujúcich novú logiku. Jeho boj o novú hudbu bol vedený snahou o harmonizáciu hudobnej logiky a hudobnej rétoriky či psychológie. Dosvedčujú to nielen jeho skladby a štúdie, ale predovšetkým dva dramatické sujety, založené tentoraz nie na gréckej, ale na hebrejskej tradícii. Rozpor pravdy a rétoriky si Schönberg personifikoval do hlavných postáv svojej drámy Der biblische Weg (1922 – 1927), kde Max Aruns, nositeľ persuázie, moci, kapitálovej technokracie stojí v opozícii voči Asseinovi, veriacemu v silu ducha a jediného vnútorného Boha, pričom ich spoločnou sizyfovskou úlohou je výstavba nového štátu Židov. Schönbergova opera Mojžiš a Áron (1930 – 1932) je už priamo vystavaná na tomto sujetovom protiklade: Mojžiš je znalcom božskej idey i božieho zákona, no nepozná slová, ktorými by svoju vieru preniesol na ostatné spoločenstvo. Naproti tomu Áron, fungujúci ako Mojžišove ústa, neverí v dostatočnosť ideí, lebo vie, že ľudia veria iba tomu, o čom ich presviedča ich zmyslová skúsenosť. Slovo zrádza ideu a ľud bez ideí tancuje okolo zlatého teľaťa. Harmónia logiky a psychológie bola hlavnou témou Schönbergovho života i jeho umenia. Ruský skladateľ a klavirista Jevgenij Iršai (nar. 1951) získal základy vzdelania v hudobných inštitúciách Sankt Peterburgu. Kompozíciu študoval u Sergeja Volfenzona, Alexandra Černova a Vladislava Uspenského, klavírnu hru študoval u T. Rumševiča a P. Serebrjakova. Iršai od roku 1991 pôsobí na Slovensku v rôznych zamestnaniach. Spočiatku korepetoval v Štátnej opere v Banskej Bystrici, neskôr vyučoval hru na klavíri a kompozíciu na tamojšom Konzervatóriu J. L. Bellu, prednášal na Katedre hudby Univerzity Mateja Bela a v posledných rokoch pôsobí aj ako externý pedagóg kompozície na bratislavskej VŠMU. Iršaiova muzikalita bola usmerňovaná a formovaná na jednom z najvýznamnejších svetových hudobných učilíšť – Sankt-peterburskom konzervatóriu, hlavnom nositeľovi tradície ruskej hudby. Práve záťaž tejto mohutnej tradície ho azda prinútila zmeniť miesto svojho pôsobenia a stať sa jediným naším skladateľským imigrantom. Iršaiova tvorba od začiatku vzbudzovala celkom mimoriadnu pozornosť na domácich hudobných festivaloch a prehliadkach, zaujala vysokou úrovňou skladateľského remesla, extrémnou expresiou, autorskou interpretačnou naliehavosťou i osobnostným gestom. Stála pritom v opozícii voči domácej tvorbe; kým domáca skladateľská škola je dlhodobo sústredená najmä na logický aspekt kompozície, ruská škola bazíruje popri ňom aj na hlbokom psychologickom poňatí hudby, ktoré kladie hlavný dôraz na nosnosť ideí a časovú dramaturgiu celku. Bol to práve Jevgenij Iršai, kto u nás naplno nastolil onú základnú, večne kladenú a večne nezodpovedanú otázku vzťahu sveta tónov k problémom pravdy a zdania, logiky a rétoriky, štruktúry a expresie. Jeho riešenie je pritom starozákonno-schönbergovské – harmónia oboch svetov je oným nedosiahnuteľným ideálom, údelom umelca je pokúšať sa o ňu a svetlo na tejto dobrodružnej ceste predstavuje práve Idea – ona oprávňuje naše tvorivé úsilie a na miesto pochybností kladie vieru. Tak ako je časová línia hudobnej skladby jednotou logickej a psychologickej stránky diskurzu idey, tak je aj vývojová línia tvorcu cestou medzi svetom pravdy a klamu, pričom idea je nielen zdrojom svetla na tejto ceste, ale aj prameňom tvorivej energie. Iršaiove zvukové vízie ideí sú zhmotnené v mnohých dielach, určených predovšetkým pre komorné médium. Nové CD, ktoré vydáva Hudobný fond, nám dovoľuje prežiť túto tvorivú drámu šiestich autorových kompozícií z obdobia posledných 12 rokov. Sólové (Omni tempore, Sedem reflexií in C, Concetto rituale), duetové (Sonáta pre Edvarda Griega, Musical Remake) i komorné diela (BACH-CHAOS) nám sprostredkúva interpretačné umenie Milana Paľu, Jána Slávika, Borisa Lenku, členov súboru Opera aperta, Daniely Varínskej i samotného autora.
