Spor o odkaz bojov o Duklu

Český prezident Václav Klaus vyslovil podnetnú a múdru myšlienku, že druhú svetovú vojnu by sme dnes nemali hodnotiť iba podľa toho, čo sa dialo na západe Európy, ale aj podľa toho, čo prebiehalo na jej východe... Historickou traumou Čechov, ale do značnej miery aj nás Slovákov bolo a do určitej miery aj je, že sme skôr objektom ako subjektom dejín, že sme boli premetom manipulácie a rozhodovania iných a sami sme prispeli k rozhodovaniu o našich osudov len obmedzene. Pamätám si, ako v rokoch 1959 – 1960 na chodbe základnej školy, ktorú som vtedy navštevoval, visela veľká mapa Československa. Postupne sa na nej začali zjavovať malé červené zástavky, ktoré znázorňovali postup Sovietskej armády pri oslobodzovaní našej krajiny. Prvé zástavky sa zjavili v okolí Duklianskeho priesmyku. Správna a nesprávna strana vojny? V slovenskom dokumentárnom filme Od Tatier po Azovské more, ktorý mal osláviť slovenskú účasť po boku nacistov vo vojne proti Sovietskemu zväzu, moderátor hovoril, že na území ZSSR život krásne vyzeral iba na plagátoch. Naozaj, vojaci mohli vidieť na vlastné oči, čo znamenal sovietsky režim pre tamojšie obyvateľstvo. Napriek tomu sa mnohí rozhodli prebehnúť na druhú stranu a bojovať proti nacistom. Odpoveď na otázku „prečo“ je zrejmá. Hoci asi nevedeli, že Hitler dal príkaz, aby sa nacisti správali tak, aby v obyvateľstve vyvolávali ešte väčšiu hrôzu ako boľševici, slovenskí vojaci videli realizáciu tohto príkazu. Na Slovensku značná časť obyvateľstva cítila, že víťazstvo nacistov vo vojne by nielenže slovenskému národu nič dobré neprinieslo (napriek tomu, že Slovensko dostalo efemérnu samostatnosť), ale ohrozená by bola dokonca jeho fyzická existencia. Ľudácky režim odôvodňoval svoju pronacistickú politiku nutnosťou voľby medzi „väčším a menším zlom“. Takto formulovaná politika však bola prinajmenšom krátkozraká. Varovaním mohlo byť to, akú politiku nacisti uplatňovali v Poľsku a českých krajinách. Napokon nacisti sa jasne vyslovovali, že po Židoch sú na rade Poliaci a potom Česi. Vari by boli Slováci výnimkou? Československé zahraničné vojsko Krátko po 14. a 15. marci 1939 odišli do zahraničia mnohí Česi a Slováci s cieľom pri prvej príležitosti bojovať proti nacistom. Formovanie zahraničnej armády však nebolo jednoduché. Na Západe ho spomalila porážka Francúzska v roku 1940 a na Východe bolo možné až po prepadnutí ZSSR nacistickým Nemeckom. Nepochybné je, že na Západe pomerne významnú úlohu zohrali československí piloti v bojoch v britskom vzdušnom priestore. Spomínal som, ako značná časť slovenských vojakov pochopila, že vojna proti Sovietskemu zväzu nie je ich vojnou. Tí, čo nemohli prebehnúť, často pomáhali protinacistickým partizánom na území ZSSR. Na západnom fronte sa potom československé jednotky vyznamenali na africkom bojisku, menovite pri Tobruku. Po invázii Spojencov v lete 1944 však československé jednotky dostali úlohu, ktorá zastavila ich postup až do konca vojny. Vo francúzskom prístave Dunkerque sa opevnila nemecká posádka a naše jednotky ju mali predovšetkým blokovať. Československá vojenská jednotka sa zúčastnila bojov už na sovietskom území, často sa spomínala bitka pri Sokolove a Jasle. Otázniky okolo karpatsko-duklianskej operácie Karpatsko-duklianska operácia mala bezprostrednú nadväznosť na Slovenské národné povstanie. Ak by sa boli realizovali plány tých, čo Povstanie pripravovali, východoslovenské divízie by udreli na nemecký tyl, a otvorili tak Sovietskej armáde cestu do strednej Európy. Zakrátko mohli byť sovietske tanky pri Viedni... Netreba pripomínať, ako to s týmito plánmi dopadlo. Nacistom sa podarilo doslova bleskovo odzbrojiť východoslovenské divízie. Prvý otáznik, ktorý historici často vyslovujú, je ten, či malo zmysel útočiť, keď s operáciami sovietskych a československých vojsk nemal už kto koordinovať svoju činnosť. Už sa, myslím, v tomto týždenníku písalo, že ťažké straty práve v tejto oblasti mala počas prvej svetovej vojny ruská armáda. Druhý otáznik by bol ten, či sovietski velitelia vedeli vôbec o tejto ruskej operácii v prvej svetovej vojne a či z nej dokázali vyvodiť ponaučenie. Na obranu boli nepochybne dobre pripravení nacisti. Možno však argumentovať, že táto operácia viazala nemecké sily a umožnila rýchlejší postup Sovietskej armády na Balkáne a v Maďarsku. Podľa slov jedného slovenského historika táto operácia nakoniec: „každopádne pomohla Povstaniu. Zo slovenského územia muselo nemecké velenie stiahnuť niektoré jednotky, ktoré predtým bojovali proti Povstaniu, do Karpát, a tak Povstaniu pomohli“. Jedna stránka problému je vojensko-teoretická, o zmysle operácie a jej realizácii. Lenže je tu aj druhý aspekt, Česi a Slováci sa v značnej miere zúčastnili na operácii, ktorou sa začalo oslobodzovanie našej krajiny od fašizmu. Hoci odvtedy došlo k mnohým historickým zvratom – napríklad histórii už patrí aj spoločný štát Čechov a Slovákov –, tí, čo sa na tomto oslobodzovaní zúčastňovali, si zaslúžia našu úctu. Autor je publicista